Imunita ľudskej mysle

Profesori Daniel Kahneman a Amos Tversky realizovali v 70. rokoch zaujímavý pokus, ktorý ovplyvnil nielen psychológiu, ale aj ekonomické vedy. Experiment realizovali na študentoch, ktorých rozdelili do dvoch skupín. V oboch točili akýmsi „kolesom šťastia“ na princípe rulety a študenti mali zapísať číslo, na ktorom sa guľôčka zastavila. V jednej skupine pristála vždy na čísle 10 a v druhej na 65. Následne sa ich opýtali, aké je percento afrických štátov v organizácii OSN.

Respondenti zo skupiny s číslom 65 tipovali v priemere hodnotu 45 % a tí, ktorí boli zo skupiny s desiatkou, mali odhad zastúpenia štátov nižší: v priemere 25 %. Tento efekt sa nazýva „kotvenie“ a potvrdzuje, že náš mozog dokáže pri rozhodovaní vziať do úvahy úplne irelevantné skutočnosti. 

Každý z nás vníma svet po svojom.Spôsob, akým ho čítame, závisíod množstva faktorov: čI sme muž,žena, z mesta, z dediny, aké rodinnépomery máme, aké náboženstvo vyznávame alebo akého sme etnika.

SEDLIACKY ROZUM

V poslednej dobe sa kritické myslenie dostáva do čoraz väčšej pozornosti. Je to len modernejší výraz pre sedliacky rozum alebo ide o komplexný prístup k vyhodnocovaniu informácií, ktorými sme denne atakovaní? A vie nám napomôcť k zvládaniu súkromných i pracovných vzťahov s väčšou eleganciou? Tieto otázky sme položili dvom slovenským odborníkom: Martinovi Poliačikovi, ktorý vedie Akadémiu kritického myslenia, a Marekovi Jurkovičovi, experimentálnemu psychológovi a autorovi knihy Prečo ľudia veria nezmyslom. 

„Každý z nás vníma svet po svojom. Spôsob, akým ho čítame, závisí od množstva faktorov: či sme muž, žena, z mesta, z dediny, aké rodinné pomery máme, aké náboženstvo vyznávame alebo akého sme etnika,“ vysvetľuje Martin Poliačik. „Kritický mysliteľ si je vedomý toho, že jeho kontext sa líši od kontextov iných ľudí. Ak sa chceme dohodnúť, musíme si tieto kontexty aspoň na malej ploche zladiť. Až potom si môžeme povedať, či dokážeme nájsť zhodu, alebo aspoň skonštatovať, že sa nezhodneme.“ 

PRETLAK PODNETOV

Častým mýtom je spájanie kritického myslenia s inteligenciou nositeľa. Takéto jednoduché zovšeobecnenie je podľa Jurkoviča samo osebe skresľujúce. „Existuje plno kognitívnych klamov, ktoré sa prejavujú aj u ľudí s vysokou inteligenciou. Ak tieto klamy alebo zaujatosti napĺňajú potreby pozitívneho sebaobrazu, dokážu narúšať kritické myslenie. Často sa stáva, že človek môže byť expertom v jednom odbore, v ktorom dokáže kriticky uvažovať, ale tento postoj nevie automaticky preniesť na iné oblasti.“ 

Podobný názor zastáva aj Poliačik. Tvrdí, že takéto myslenie máme vo svojej výbave všetci. Podstatné je, do akej miery ho dokážeme aplikovať. „Každý človek nejakým spôsobom kriticky rozmýšľa, bez toho by sme nevedeli prežiť. Kedysi sa tomu hovorilo sedliacky rozum. Keď sa však k Jankovi na oravskej dedine v roku 1780 dostali nové informácie, bolo ich tak osem až desať za týždeň. Väčšina vecí okolo neho ostávala rovnaká a sedliacky rozum to poľahky zvládol. Dnes môže byť nových podnetov aj osemtisíc za deň – správy, reklamy, nové dopravné značky, sofistikovanejšie technológie, stovky čriepkov informácií na sociálnych sieťach. Zdravý sedliacky rozum je zrazu vystavený enormnému pretlaku. V istej chvíli prestáva stíhať a potrebujeme si ho cibriť novými spôsobmi.“ 

Odborníci sa zhodnú, že každý z nás dokáže svoj systém uvažovania vyladiť do takej miery, že sa z neho stane zručnosť, ktorá nám pomôže zvládnuť aj rôzne záťažové situácie.

TENISKY V PIVNICI

Odborníci sa zhodnú, že každý z nás dokáže svoj systém uvažovania vyladiť do takej miery, že sa z neho stane zručnosť, ktorá nám pomôže zvládnuť aj rôzne záťažové situácie. Tento koncept nazývame štruktúrované myslenie. „Väčšina ľudí má mozog štruktúrovaný podobne ako pivnicu po sťahovaní. Všetko, čo vám ostane, nahádžete do krabíc, aby ste mohli zavrieť dvere. Podobne skladujeme aj naše myšlienky. Nasúkame ich do našej hlavy bez ladu a skladu,“ vysvetľuje Martin Poliačik, ktorý o tejto téme aktuálne pripravuje knihu. 

„Pol roka po sťahovaní potrebujete nájsť tenisky a všetko musíte vyhádzať von. Zvyšok opäť natlačíte do krabíc. Štruktúrované myslenie sú poličky, ktoré do pivnice umiestňujeme, aby sme vo veciach nadobudli prehľad a poriadok. Napríklad toto sú vysvetlenia a toto príčiny problémov, toto je hypotéza, predsudok, emócia, teória… Ak to máte v hlave takto usporiadané, pri otváraní pomyselnej pivnice presne viete, kam siahnuť. Vďaka systému dokážete prezentovať svoj názor bez toho, aby ste vstupovali do konfliktu. Máte možnosť si ho zvoliť, ale viete sa mu aj šikovne vyhnúť.“ 

Na systém štruktúrovaného myslenia môžeme podľa neho nadviazať využitím zložitejších mechanizmov. Základom však je samotné uvedomenie si, že sa naše myšlienky dajú triediť. Vďaka tomu dokážeme správne rozlíšiť, či je za naším postojom emócia alebo reálny fakt, a vieme jednoduchšie pracovať s argumentáciou. Využiť sa to dá v práci, ak nás šéf obviní, že sme zbabrali projekt, alebo naopak v riadiacej pozícii, keď vieme svojich zamestnancov správne motivovať tým, že im zrozumiteľne vysvetlíme naše požiadavky a spoločný cieľ. 

VŠETCI MÁME SLEPÚ ŠKVRNU

Otázkou však ostáva, prečo sa v súčasnosti stáva schopnosť kriticky myslieť takou naliehavou. Vychádza nekritickosť z našej prirodzenej podstaty alebo máme v 21. storočí epidémiu pudového úsudku? Marek Jurkovič, ktorý sa dlhodobo venoval téme hoaxov, vidí rozdiel najmä v metódach šírenia informácií. „V minulosti ste museli vyrobiť pamflet a distribuovať ho v uliciach, aby sa mohla dezinformácia rozšíriť medzi väčšie množstvo nositeľov. Dnes stačí jedno kliknutie a hoax uvidia desaťtisíce ľudí. Množstvo ľahko dostupných informácií potvrdzujúcich naše presvedčenia – alebo skôr predsudky – spôsobuje, že sa menej spoliehame na odborné autority či tradičné médiá.“ Ďalším faktorom, ktorý prispieva k informačnému zmätku, je podľa psychológa rýchlo sa tvoriace ideové zázemie. V porovnaní s minulosťou je dnes omnoho ľahšie získať prívržencov, ktorí dokážu dodať šíriteľom hoaxov pocit sebavedomia a do istej miery falošne verifikovať ich aktivitu v očiach verejnosti. 

Obaja odborníci sa zhodujú, že pointa správneho prístupu je v pripustení vlastnej omylnosti. „Kriticky mysliaci človek nie je dogmaticky uzavretý. Uvedomuje si, že celý život bude viac nevedieť ako vedieť. Je zvedavý a na svet hľadí detskými očami, s vedomím, že sa potrebuje neustále dozvedať nové veci, aby s ním stíhal udržať krok. Zvlášť to platí v dnešnej extrémne dynamickej dobe, keď sa každé ráno budíme do iného sveta, než v akom sme večer zaspávali,“ konštatuje Martin Poliačik. 

Podľa Mareka Jurkoviča netreba zabúdať, že všetci máme tzv. blind spot alebo slepú škvrnu: „Aj keď sa vzdelávame, aj keď vieme, že zaujatosti existujú, stále máme určitý slepý bod, ktorý vytvára dojem, že im podliehame menej ako ostatní. Nesmieme zabúdať, že i keď vieme o kritickom myslení dosť, sústavne by sme sa mali snažiť, aby motivácia presvedčiť ostatných o našej ‚pravde‘ nezatieňovala snahu zistiť pravdu skutočnú a objektívnu.“

Galéria obrázkov