S ostrými pri bráne

Miloš ako profesionálny vojak počas misie v Afganistane preveroval potenciálnych atentátnikov. Len čo vystúpil z vojenského špeciálu, ktorým spolu s ostatnými slovenskými vojakmi priletel na misiu v objekte vojenskej základne Kandahar Airfield, prebleslo mu hlavou, že motory lietadla sálajú strašne horúci vzduch. Keď však zostúpil na afganskú pôdu, zistil, že to neboli motory, ale bežná tamojšia klíma. O horúce chvíle nebola núdza ani počas celej polročnej služby.

Pred dvadsiatimi rokmi si Miloš z dediny na južnom Slovensku povedal, že vstúpi do armády. V rámci toho sa medzičasom zúčastnil na niekoľkých zahraničných misiách. Počas nášho stretnutia porozprával, čím všetkým prešiel. Spomenul, ako riešili potenciálnych atentátnikov pri bráne do afganskej základne alebo ako do vojenského objektu v Kandaháre vstupoval kamión so slovenskou poznávacou značkou z okresu Liptovský Mikuláš. 

MYŠLIENKA OD OTCA

Cestu k svojmu vysnívanému povolaniu si Miloš z Veľkých Loviec hľadal dlhšie. Na otázku, či chcel byť vojakom odmalička, odpovedal, že tých vysnívaných povolaní mal viac. „Každý chlapec mal také sny. Jeden týždeň chcel byť kozmonautom, na ďalší športovcom. Ja som v tom dokonca nemal jasno ani po návrate zo základnej vojenskej služby,“ prezradil nám Miloš, ktorý na prelome milénia ešte musel narukovať na povinnú vojenčinu. „Každý chalan, ktorý sa vrátil z vojny, si povedal: ‚Zelené vygumované hlavy.´ A maskáče už nechcel ani vidieť. Ja som na tom bol rovnako,“ priznal. 

Služba v ozbrojených zložkách však Miloša lákala, a tak sa po vojenčine uchádzal o prácu policajta. Prizvali ho na pohovor, ale na skúške neuspel. Práve vtedy mu otec vnukol myšlienku vstúpiť do armády. Bolo to v čase, keď sa začala propagovať profesionálna vojenská služba. „Tak som uvažoval o tom, že to vyskúšam. Mal som aj strýka, ktorý v armáde pôsobil. Poradil som sa aj s ním a on ma utvrdil, že to bude niečo pre mňa,“ skonštatoval. 

Keď už bol pevne rozhodnutý ísť touto cestou, navštívil vtedajšie odvodové centrum v Nových Zámkoch, kde dostal potrebné inštrukcie. Jednou z nich bola informácia o nábore v nitrianskych Krškanoch. Miloš sa na ňom zúčastnil. Po jeho absolvovaní nasledovali vyšetrenia vo vojenskej nemocnici v Bratislave, kde sa konali aj psychotesty. Práve psychotesty sú podľa Miloša na začiatku kariéry každého vojaka najdôležitejšie. Po ich úspešnom zvládnutí má uchádzač prakticky vyhraté. 

Miloš nastúpil na svoju profesionálnu dráhu v Nitre v roku 2002 a po prvých troch týždňoch odcestoval do výcvikového centra v Martine, ktorým prechádza každý, kto prichádza do armády. Prijímač trval tri mesiace a skladal sa z dvoch mesiacov všeobecného výcviku a mesiaca, počas ktorého sa vojak špecializoval v pridelenej oblasti. 

„Ja som bol strelec z BVP kanónu. Vtedy som si túto pozíciu ešte mohol vybrať sám. V tom čase totiž neboli tieto miesta také obsadené a nahrádzal som ‚záklaďákov‘. Tí odchádzali a na ich miesta postupne prichádzali profesionáli,“ vysvetlil Miloš. Väčšina prijímača spočívala vo všeobecnom výcviku aj preto, že nie všetci vtedajší nováčikovia absolvovali povinnú vojenčinu. Išlo teda o klasické fyzické cvičenia ako beh či kľuky, k tomu budíček o šiestej ráno. 

Po dvoch mesiacoch už Miloš sedel vo vojenskom vozidle BVP-1 ako strelec operátor. „Na vrchu je veža ako na tanku – tam som sedel sám. Učil som sa obsluhovať kanón, zameriavať a strieľať,“ spomína. Po prijímači sa vrátil do svojho materského útvaru v Nitre-Krškanoch, kde zostal až do odchodu do civilu v roku 2018. Miloš si aj so základnou službou odkrútil dovedna 18 rokov. Dnešní profesionálni vojaci odchádzajú do výsluhového dôchodku až po 25 rokoch služby v armáde. 

V našej armáde, podobne ako v iných, funguje kariérny postup vo forme hodností.

ROZVRH HODÍN

Väčšina zamestnaných ľudí má určitú pracovnú dobu, miesto výkonu práce a, samozrejme, náplň práce. Vojaci nie sú výnimkou. Ibaže ich pracovný deň je vždy iný. Prebieha presne podľa každodenných rozkazov vyvesených na nástenke. „Prídeš na siedmu ráno a už musíš byť prezlečený. Každá výcviková hodina musí vyjsť v rozkaze,“ vysvetlil nám Miloš. Ak je v rozkaze uvedené, že ráno sa začína telesnou, o siedmej musí byť vojak nastúpený v teplákoch. Nasleduje hygiena a po nej napríklad chemická príprava, počas ktorej si vojaci skúšajú masky a iné protichemické pomôcky či odevy. Ďalšou povinnosťou môže byť taktická príprava. Tá sa môže odohrávať priamo v teréne – so zbraňou na cvičisku. Samotný denný rozvrh určuje veliteľ roty, prípadne velitelia čiat. 

Okrem úkonov určených pracovným rozvrhom sa v kasárňach konajú aj veľké cvičenia. Pred každým prebiehajú prípravy, aby sa predišlo zbytočnému zmätkovaniu priamo v akcii. Cvičenie môže byť zamerané na útok či obranu. Prípadne sa vojaci pripravujú na chemické cvičenie – vtedy čata prechádza kontaminovaným prostredím. Veľké cvičenia sa na Slovensku zvyčajne odohrávajú vo vojenskom výcvikovom stredisku v Lešti. 

Okrem rôznych príprav a výcvikov sa v armáde, logicky, dbá na fyzičku. Aj preto raz do roka prebieha previerka telesnej zdatnosti. „Je potrebné splniť limit podľa svojej vekovej kategórie. Najmladší musia, samozrejme, zabrať najviac,“ uviedol Miloš. Previerka sa väčšinou skladá z disciplín ako zdvih na hrazde, ktorý môže byť alternovaný kľukmi alebo klasickými „brušákmi“. Povinnosťou je dvanásťminútový beh. V našej armáde, podobne ako v iných, funguje kariérny postup vo forme hodností. Miloš začal ako strelec operátor, čo v tom čase predstavovalo hodnosť slobodníka. Vodiči áut boli vo funkcii vojak. Miloš to napokon dotiahol na desiatnika. 

OHROZENÝ POĽOVNÍKMI

Kariérny postup nebol pre Miloša dôvodom, pre ktorý sa upísal armáde. Boli to predovšetkým zahraničné misie, na ktorých sa chcel zúčastniť. Ako prvú absolvoval pozorovaciu misiu OSN na Cypre, kde pôsobil dvakrát po šesť mesiacov. Keďže tento ostrovný štát je rozdelený na grécku a tureckú stranu, misia OSN prebieha uprostred. „Mojou úlohou bolo pozorovať tureckú stranu. Mal som výhľad na ich rozhľadne a musel som hlásiť akúkoľvek činnosť,“ uviedol. Do reportu zaznamenával dokonca aj to, keď Turci na svoje stožiare dávali zástavy. Takisto bolo nutné pozorovať počet ľudí na tureckej rozhľadni. Mohli na nej byť len dve osoby. Keď sa vyskytla tretia, musel to hlásiť. 

Miloš síce zažil lokálne demonštrácie, ale z hľadiska samotného konfliktu mu na Cypre nijaké nebezpečenstvo nehrozilo. Paradoxne mu nebolo všetko jedno z úplne iného dôvodu. „Poľovníci z gréckej strany mali päť dní v roku povolené ‚hunting days´, počas ktorých mohli loviť prepelice. Tie sa nachádzali v hraničnej zóne, a tak sme museli na celý lov dohliadať,“ popísal kurióznu povinnosť Miloš. Poľovníci pritom pálili po vtákoch hlava-nehlava a v minulosti sa stalo, že sa medzi sebou postrieľali. „Nám išlo o to, aby sa grécki poľovníci nedostali na tureckú stranu, kde by na nich mohli strieľať. Povolenie loviť mali od piatej ráno a my sme museli patrolovať. Strieľali tak šialene, ako keby bola vojna,“ dodal Miloš. 

Si naobliekaný v maskáčoch, máš kevlarovú prilbu, nepriestrelnú vestu, pištoľ, okolo krku samopal, taktickú vestu so zásobníkmi.

KAMIÓN SO ZNAČKOU LM 

Bezpochyby najväčším zážitkom bolo pre Miloša pôsobenie na misii v Afganistane, konkrétne na vojenskej základni Kandahar Airfield. Na jar roku 2010 letel spolu s ďalšími Slovákmi špeciálom na strategickú logistickú základňu, v tom čase druhú najväčšiu na svete. Pôsobenie v nej prináša so sebou aj veľké riziká. Bežnou súčasťou služby dňa bolo hlásenie raketového útoku. „Bol som v službe a zrazu som začul výbuch. Krátko na to som len počul hlásenie interného rozhlasu: ‚Rocket attack, rocket attack!‘“ uviedol Miloš, ktorému bolo horúco hneď pri vstupe do krajiny. 

„Keď sa otvorili dvere a stúpil som na prvý schod, povedal som si, že z tých motorov na mňa šľahá strašné teplo. Keď som zišiel dole, zistil som, že to nebolo z motorov,“ zasmial sa nad prvotným šokom. Tamojšie teplo nezvládal ani teplomer. Keď ho vojaci vystavili slnku, pri 60 stupňoch Celzia vypísal error. „Si naobliekaný v maskáčoch, máš kevlarovú prilbu, nepriestrelnú vestu, pištoľ, okolo krku samopal, taktickú vestu so zásobníkmi,“ popísal Miloš výstroj a výzbroj, ktoré v neznesiteľných horúčavách musel mať na sebe. 

Jeho práca spočívala v kontrole vozidiel pri vstupe do základne. Každé ráno dostávali od tajných služieb hlásenia o potenciálnej hrozbe. „Väčšinou išlo o správy zo CIA. Raz tajní zistili, že sa na našu základňu príde odpáliť biela Toyota. Pozriem sa pred seba a pred bránou vidím tri biele Toyoty,“ popísal situáciu Miloš. Všetky autá prešli prehliadkou a keď mali patričné povolenia, vpustili ich do základne. Vojaci veľakrát zažili situácie, že auto vošlo do areálu a nereagovalo na semafor, ktorý bol umiestnený 50 metrov pred základňou. Ak auto na semafor nereagovalo a plnou rýchlosťou sa blížilo k bráne, automaticky to považovali za útok. „Vtedy sme smerom k autu vypálili výstražnú svetlicu. Potom už každé auto, našťastie, zastavilo,“ uviedol Miloš, ktorý sa s pokusom o samovražedný útok nestretol. Brána, ktorú mali na starosti slovenskí vojaci, nikdy nehlásila podobný incident – na rozdiel od vstupu, ktorý strážili Bulhari. Tam dochádzalo k šialeným útokom domáceho obyvateľstva. „U Bulharov sa stalo, že blízko vstupu vošiel domorodec a zavesil sa na plot vysoký približne dva a pol metra. Odpálil sa a výbušnina roztrhla plot. Za ním bežal ďalší atentátnik, ktorý sa zavesil na ďalší plot a tiež sa odpálil. A za tým už do objektu vtrhol traktor naložený výbušninami,“ popísal Miloš hororový výjav, ktorý našťastie nevidel na vlastné oči. 

Okrem rizikových až traumatických situácií však bola misia v Afganistane aj o úsmevných príhodách. Jedna z nich sa Milošovi a jeho kolegovi prihodila počas služby, keď kontrolovali prichádzajúce nákladné autá. „V jedno pekné ráno, ako sme tak kontrolovali kamióny, otvorili sme obrovskú bránu a uvideli kamión so slovenskou poznávacou značkou z Liptovského Mikuláša. Keď som prišiel k nákladiaku, sedel v ňom 16-ročný chlapec. V Afganistane je to bežná vec,“ spomenul. Vojaci si všimli, že na návese sú aj kontaktné údaje vrátane čísla na mobil. Rozhodli sa zavolať. „Majiteľovi sme povedali, že sme vojaci v Afganistane a práve k nám prišiel jeho kamión. On nám zas oznámil, že kamión im pred dvoma rokmi ukradli,“ pobavil sa na príhode aj po desiatich rokoch Miloš. Napriek tomu, že je už vo výslužbe, na svoje vojenské časy a legendárny armádny režim nedá dopustiť.

Galéria obrázkov