Hlavné je vytrvať

Začínal ľadovou sprchou školy života. Každé štádium podnikania mu pomohlo posunúť sa ďalej. Marián Šufliarsky založil spoločnosť, ktorá na trhu so súkromným kapitálom prosperuje. Dobre si uvedomuje, kde hľadať pravé hodnoty.

Pochopiť, že v podnikaní a na Slovensku nefunguje všetko hladko, mu netrvalo dlho. Keď Marián Šufliarsky prehodnocuje dosiahnuté úspechy, nezabúda pritom na to, koľkokrát sa sklamal a koľko toho musel obetovať. Musel zmeniť cestu, no nie smer, ktorým sa uberal. Chyby a zlyhania prijíma. Vie, že bez nich by nebol tým, kým je. A chápe aj to, že nemá zmysel robiť niečo, čomu neveríte. 

Otec vybudoval z novinového stánku jednu z najväčších sietí maloobchodných potravín na slovensku. A to s viac ako 300 predajňami a s procesmi a riadením navrhnutými takpovediac na kolene.

Do podnikania ste sa dostali zo dňa na deň. Bez predchádzajúcej skúsenosti ste prevzali rodinnú firmu. Ako si na to spomínate? 

Udialo sa to ešte v deväťdesiatych rokoch. Mal som sotva dvadsať a mojou najväčšou starosťou bolo, ako prejsť semestrom s vynaložením čo najmenšieho úsilia. Otec vybudoval z novinového stánku jednu z najväčších sietí maloobchodných potravín na Slovensku. A to s viac ako 300 predajňami a s procesmi a riadením navrhnutými takpovediac na kolene. Moja snaha zaujímať sa o firmu a niečo sa o nej priučiť bola vždy odbitá tým, že mám ešte čas a jeho obľúbenou múdrosťou: „Veď neboj, život ťa naučí.“ Vtedy som ešte netušil, ako rýchlo mohla táto škola života prísť. Stalo sa to odrazu – v sobotu som sa učil na zápočet a v pondelok som už zasadal za firemným stolom a rozhodoval o osude firmy. Bol som nútený riadiť podnik s viac ako 2 300 zamestnancami a bez adekvátnych a konkurencieschopných interných procesov, k tomu všetkému ešte v krízovom období, keď konkurencia dosahovala najväčší rozmach na retailovom trhu. Bola to skutočná skúška, ktorej výsledok neboli kredity, ale to, či firma prežije, alebo nie. 

A ako to dopadlo? 

Bol to neustávajúci boj, ktorý si vyžadoval zavedenie nových procesov a nových lojálnych ľudí, zaujímajúcich sa aj o firmu, nielen o vlastné potreby a vrecká. Bez ľudí, ktorí vyznávajú rovnaké hodnoty, sa nedá vybudovať žiaden dlhodobo udržateľný biznis. 

Každý nápad, ktorý prešiel prvotným schválením, som ihneď aplikoval do praxe. Jedine tak sme mohli vidieť, čo má zmysel.

Zásadné boli určite aj ďalšie faktory: konkurencia a rozvoj potrebný na udržanie konkurencieschopnosti. Ako ste sa vysporiadali s týmto? 

Na začiatku sa ani nedalo uvažovať o rozvoji, keďže bolo treba najskôr prežiť, aby bolo čo rozvíjať. Ale s rozvojom prišla aj chybovosť. Som totiž zástancom toho, že teória je krásna vec, no experiment je rozhodujúci. Takže každý nápad, ktorý prešiel prvotným schválením, som ihneď aplikoval do praxe. Jedine tak sme mohli vidieť, čo má zmysel. Veľa vecí nezafungovalo, no za tých pár vecí, čo áno, a aj za skúsenosti to v konečnom dôsledku stálo. 

Zrejme vtedy nebolo veľa času uvažovať o tom, čo ďalej. Uprostred toho všetkého. 

Nebol žiadny čas, keďže do tohto celého som bol hodený bez akejkoľvek možnosti voľby, zo soboty na pondelok. Nemal som dôvod odpovedať si na tú otázku skôr, ako som si bol istý, že procesy vo firme sú stabilné a idú správnym smerom. 

Uspokojilo vás dosiahnutie tohto míľnika? 

Iba nachvíľu. Časom som si so zvyšujúcou sa angažovanosťou, chápaním procesov a implementovaním rôznych riešení uvedomil, že toto nie je sféra, v ktorej sa chcem vidieť o ďalších päť či desať rokov. 

Radikálne rozhodnutie zvyčajne predpokladá prechod do úplne inej oblasti. Čo však nasledovalo po zanechaní maloobchodnej siete? 

K čomu ma to tiahlo? Nevybral som si len jeden, ale hneď dva smery. Primárne ma ovplyvnili reality a ich rozvoj. Rodinná firma, ktorú som zdedil, totiž pozostávala z dvoch úzko spätých zložiek, konkrétne z prevádzkovania potravín a z realitnej časti. Aj keď som sa rozhodol zanechať časť s potravinami, mal som sa čomu venovať v rámci realít hneď od začiatku. 

Ocitli ste sa na inom trhu. Videli ste tam nejaké podobnosti s predchádzajúcim podnikaním? 

V rámci podnikateľskej stratégie to bolo v prípade realít prosté: byť lokálnym sprostredkovateľom služieb a obchodu. S tou úvahou som opúšťal maloobchod a snažím sa ju rozvíjať a implementovať tento model vo väčšej mierke. Aktuálne prevádzkujeme a vlastníme viac ako 130 000 m2 komerčných plôch po celom Slovensku s cieľom 200 000 m2 do konca roka 2023. 

Boli ste spokojný s výberom nového pôsobiska? 

Ako všetci vieme, reality sú behom na dlhu trať a nejde o práve dynamický druh podnikania. Moje vnútro však stále túžilo po niečom dynamickejšom, čo by mi dalo pocit satisfakcie. Azda preto sú medzi mojimi záľubami pretekárske autá. A potom tu bol druhý smer – myšlienka, že sa začnem venovať private equity – súkromným investíciám. 

Nasledovala ďalšia veľká zmena. S akými úvahami ste do toho vstupovali tentoraz? 

Moje uvažovanie ma z veľkej časti vracalo naspäť do čias, keď som začínal v rodinnom podniku a nevedel som, čo ma čaká. Ale tentoraz som už bol omnoho lepšie pripravený na vnútornú konfrontáciu s otázkami typu: Do čoho vstúpiť? S kým? Akou formou? Ako to odfinancovať? Vykročiť do neznáma sa vyplatilo. Nakoniec mi moja zvedavosť začala odhaľovať odpovede na všetky otázky. Na konci dňa však o všetkom aj tak rozhodol pocit. Ten nenahradia žiadne grafy ani reporty. 

Ale pocit asi nestačí na rozbeh a následné fungovanie projektu. 

Je to tak. K pocitu treba začať pridávať aj to nevyhnutné. Víziu nutnú na uskutočnenie plánu. Predstavu, ako plán previesť do stratégie a následne obsadiť pozíciu lídra ľuďmi, ktorí budú vyznávať také isté hodnoty ako ja a budú schopní pretaviť moju víziu do reálneho výsledku. Ten musí mať na konci profitabilné ratio. Ako zrkadlo k vízii, ktorá je na začiatku. 

Čím je váš pocit ovplyvňovaný? 

Vo veľkej miere sa riadime tým, že chceme prinášať službu pre koncového užívateľa, no ide už o službu, ktorú nesprostredkúvame cez reality, namiesto toho ju priamo vytvárame. A keď máme možnosť, tak sa snažíme byť aspoň malou mierou súčasťou niečoho, čo môže v budúcnosti naozaj zmeniť svet k lepšiemu. Týmto sa v Prometheus Capital riadime neustále. Aktuálne máme v portfóliu 11 projektov s úplne rôznym zameraním: od industriálnej výroby až po samoobslužné autoumývarne. 

Nepoľavili ste. Ukázalo sa, že ste robili a robíte správne rozhodnutia. Akú hodnotu pripisujete úspechu? 

Hm, hodnoty... Myslím si, že nie je nič horšie a malichernejšie, ako honba za vidinou úspechu a následne jeho dosiahnutie. Po ňom totiž zostane len prázdno a samotný úspech vás nikdy nedonúti k sebareflexii, ktorá vedie k osobnostnému rastu. V mojich očiach to nie sú konkrétne hodnoty, ale výsledok dlhodobého správania k okoliu. Tieto hodnoty by sa overili, až keby sa človek ocitol takpovediac „holý v rohu“ – čiže bez akéhokoľvek postavenia alebo majetku. Až vtedy by videl, kto sa zaňho naozaj postaví.

Galéria obrázkov