Dedičstvo zážitku v korporáciách (a nielen v nich)

Možno ste už počuli o syndróme včelej kráľovnej. Prvýkrát ho definovali psychológovia Michiganskej univerzity v roku 1973.

Otvorene hovorte o nárokoch, ktoré sú na vás kladené, a trénujte asertívne „nie“.

Tento syndróm popisuje ženu v pozícii autority, ktorá sa nachádza v prostredí ovládanom mužmi a so ženskými podriadenými zaobchádza kritickejšie než s mužskými. Z môjho pohľadu však zároveň hovoríme o špecifickom vzorci, ktorý znie: „Prežil/a som to ja, prežiješ to aj ty,“ alebo, inak povedané, ide o krst ohňom. Z takzvaného krstu ohňom vo svojom výskume vychádza aj Naomi Ellemers, profesorka sociálnej psychológie pôsobiaca na Univerzite v Utrechte. Ide o to, že pri správaní, ktoré prirovnávame k včelej kráľovnej, vychádzajú ženy z vlastnej skúsenosti, prameniacej z tlaku, ktorý je na ne vyvíjaný. Tento tlak je taký obrovský, že ženy na svoje podriadené musia byť prísne, pretože jedine tak, hrubo povedané, prežijú v prostredí biznisu. Včelia kráľovná si myslí, že keď sama prežila všetko, čo sa jej postavilo do cesty, a to ju (možno) zocelilo, táto skúsenosť bude užitočná aj pre inú ženu. Takto môže znieť predmetný vzorec. 

Veľmi stručne povedané, pre Naomi Ellemersovú je toto správanie výsledkom zažitej rodovej diskriminácie, teda sme prísne, pretože vieme, koľko toho budeme musieť obetovať, ako veľmi sa treba snažiť, s kým musíme bojovať. Riešenie vidí predovšetkým v zmene nastavení v organizáciách, respektíve v odstránení rodových biasov (skreslení, predsudkov). 

Osobne v tomto prístupe vidím jeden drobný háčik. Je ním predovšetkým fakt, že táto téma sa netýka iba žien. Tento fenomén pozorujem predovšetkým v korporátnom prostredí, ktoré si často „vychováva“ zamestnancov od študentských čias alebo prijíma čerstvých absolventov. Toto prostredie sa vyznačuje vysokým pracovným tempom, potrebou flexibility, vysokou mierou angažovanosti a v neposlednom rade hierarchiou spoločnosti so zaužívaným nástupníckym systémom (succession planning). Keď hovoríme o biasoch, je potrebné hovoriť aj o nárokoch, či skôr o predsudkoch, ktoré sa spájajú s mužským „svetom“. Ani muži si totiž navzájom často nič nedarujú. Iste, zámer za takýmto prísnym správaním môže byť šľachetný, avšak otázka znie: Stojí to za to? 

Rada by som poukázala na paralelu medzi včelími kráľovstvami a dedičstvom v korporátnom hniezde. Pojem hniezdo využívam práve preto, lebo často ide o spoločnosti, v ktorých dochádza k výchove k zamestnaniu či pracovným návykom. Môžeme povedať, že pozície sa dedia, pretože ak pozične rastú vaši nadriadení, v zásade rastiete aj vy, respektíve máte po splnení určitých podmienok tiež možnosť rastu. Rýchlosť, akou budete stúpať po kariérnom rebríčku, vo veľkej miere súvisí s tým, aký máte vzťah k preberaniu nových kompetencií a aká je vaša úroveň zodpovednosti. V kontexte korporátneho hniezda zohráva dôležitú úlohu to, kto obsadzoval danú pozíciu pred vami, a aká je jeho/jej skúsenosť a zážitok. Skúsenosť a zážitok patria človeku, ktorému sa podarilo v tomto prostredí prežiť a niekam to dotiahnuť. Tento muž zrejme prešiel rovnakým krstom ohňom ako včelia kráľovná. Spoločným menovateľom prísneho zaobchádzania s kolegami či podriadenými je teda tlak na výkon. A ten je prítomný bez rozdielu pohlavia. 

Vždy a za každých okolností je potrebné mať na mysli, že niečo, čo vyhovuje jednému človeku, nemusí sadnúť – a často ani nesadne – inému. 

Naozaj platí, že jediná konštantná vec je zmena. Byť súčasťou biznisu je náročné. Pre každého. Bez ohľadu na pohlavie či rod. Očakávania sa zvyšujú, tlak na výkon sa stupňuje a rodové stereotypy naozaj nepomáhajú ani ženám, ani mužom. „Mal by si byť úspešný, racionálny, byť živiteľom rodiny, človekom, na ktorého sa môžu členovia rodiny spoľahnúť.“ Všetky tieto stereotypy kladú mužom na plecia obrovské bremeno zodpovednosti a tlačia na nich, aby zvládali svoje kompetencie. Zároveň je tu ešte jeden stereotyp. Ten hovorí, že je potrebné byť ambiciózny, pretože práve ambícia je podmienkou rastu. Dnes je veľmi moderné hovoriť o konštantnom raste. V poriadku. Je však dôležité dodať, že človek by mal vedieť aj spomaliť a obzrieť sa, či po sebe nezanechal (alebo nezanechala) spúšť a či môže pokračovať v ceste, alebo potrebuje nejaký ten servis. 

Ako sa dá z tohto celého uniknúť a ako môžete získať dostatočný nadhľad? Niekedy najviac pomôže, keď človeku nikto nepomôže a situáciu zhodnotí len on. Žiaden ďalší pár očí, žiadna pomocná ruka či názor nezaujatej osoby. O ďalšom postupe v živote musí totiž rozhodnúť každý sám. 

Pristupujme k sebe predovšetkým ako k dospelým, nechráňme sa za každú cenu. Poznajme svoje aj cudzie hranice – každý má právo na vlastné zážitky a na vlastný spôsob, ako sa s nimi vysporiadať. Ak vnímame potrebu ocenenia, je prirodzené oň požiadať: či už nadriadeného alebo manželku. Rešpekt potreby ocenenia môže byť prvým krokom, ktorým sa vyhneme včeliemu kraľovaniu alebo (ne)chcenému rozdávaniu dedičstva, ktoré neprináleží nikomu inému, iba nám. Projekcia zážitkov je naozaj silný element, ale ak nám v tomto ambicióznom svete môže niečo pomôcť, je to práve rešpekt k individualite, celistvosti a jedinečnosti každej osobnosti.

Autorka: Andrea Kozák Geršiová, koučka a trénerka vo vzdelávacej organizácii Topcoach

Galéria obrázkov