Byť najlepší vo všetkom, čo robím

Dušan Pašek mladší ukončil hokejovú kariéru na prahu tridsiatky, keď sa väčšina hráčov dostáva do najlepších rokov. Neprepadol však žiadnej depresii, nekládol si otázku, ako sa bude jeho život uberať ďalej. Už v tom čase mal totiž rozbehnutú kariéru manažéra. Dnes je viceprezidentom a generálnym riaditeľom klubu iClinic Bratislava Capitals, pracuje aj v manažmente očnej kliniky. Má povesť perfekcionistu a maximalistu. Jeho súkromný život pozná vďaka bulváru celé Slovensko. On však verí, že žena jeho života minulosť riešiť nebude a bude mu oporou.

Na prahu tridsiatky sa mi vrátili problémy s platničkou, miestami som si necítil nohu. Ťažko sa mi čo I len zaspávalo. Koniec kariéry bol nevyhnutný.

Ako sa začal písať príbeh premeny hokejistu na manažéra a funkcionára? 

Je to už pomerne dávna história. V jednu sobotu pred deviatimi rokmi som šiel s kamarátmi do mesta. Niekto z partie zavolal von aj majiteľa očnej kliniky, doktora Iva Ďurkoviča. Keď som sa o desiatej zdvihol na odchod, zaskočilo ho to, veď zábava sa mala ešte len začať. Mňa však ráno o šiestej čakal tréning v Lamači. Ani som nedopovedal a odkázal mi, že príde aj on. Vedel som, že je vyťažený človek, ktorý má veľa roboty, preto som si nemyslel, že sa ukáže. O to viac ma prekvapilo, keď o pol šiestej stál pred halou aj s výstrojom. A tak sme spolu začali trénovať pod vedením môjho individuálneho kouča Štefana Molnára. Trvalo to asi päť rokov. Spriatelili sme sa, našli sme si k sebe cestu. Na prahu tridsiatky sa mi vrátili problémy s platničkou, miestami som si necítil nohu. Ťažko sa mi čo i len zaspávalo. Koniec kariéry bol nevyhnutný. Vtedy mi Ivo ponúkol spoluprácu. A tak som nastúpil k nemu na pozíciu projektového manažéra. Počas mojej poslednej sezóny sme sa raz vybrali na hokej do Detvy, hrali baráž so Žilinou. Hostia oslovili Iva, či by sa nechcel stať partnerom ich klubu. Myšlienka sa mu zapáčila, ale chcel si urobiť prieskum trhu na extraligovom poli. Následne sme oslovili takmer všetky ligové kluby. Voľba padla na Banskú Bystricu. V tom období som nadobudol prvý manažérsky kontakt s hokejom. O niekoľko rokov neskôr skrsla myšlienka pomôcť hokeju v Bratislave a dostať na ligovú mapu klub v hlavnom meste. Slovan v tom čase ešte hrával v KHL, tak sme vstúpili do Bratislava Capitals. Slovan sa však vrátil do extraligy, pre projekt Capitals sme museli nájsť nové uplatnenie. Po náročnom procese z hľadiska lobingu, rokovaní, ale aj finančného zabezpečenia sme vstúpili do nadnárodnej ICE Hockey League. Jej súčasťou sme doteraz. 

Mali ste nadšenie a chuť pracovať na manažérskom poli už od začiatku? Predsa len, nie každý hokejista sa okamžite po konci kariéry uplatní v „normálnom“ živote. 

Všetko závisí od povahy človeka a jeho nastavení. Vždy som bol pracovitý. Hokej, ale aj iné veci som robil naplno. Dostal som šancu, bol som pripravený a využil som ju. 

PRACOVNÉ NASADENIE? NONSTOP

Hokejista myslí na výkon, na pohodu v kabíne. Ako manažér mám na starosti chod celého klubu. Venujem sa realizačnému tímu, hráčom, skautingu, dodávateľom, partnerom. Je to práca, ktorá sa nezačína a nekončí. Ide sa nonstop.

Čo je z časového hľadiska náročnejšie: byť hokejistom alebo manažérom? 

Začnem pri hokeji. Hráč a funkcionár sú dve neporovnateľné profesie. Hokejista myslí na výkon, na pohodu v kabíne. Ako manažér mám na starosti chod celého klubu. Venujem sa realizačnému tímu, hráčom, skautingu, dodávateľom, partnerom. Je to práca, ktorá sa nezačína a nekončí. Ide sa nonstop. Vpred ma poháňa túžba byť najlepší vo všetkom, čo robím. Neraz to ide na úkor voľného času, ale stále si nejaký nájdem aspoň na spánok (smiech). 

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? 

Je poriadne nabitý. Neraz sa mi stane, že 24 hodín vopred neviem, ako bude vyzerať nasledujúci deň. Žijeme v extrémne dynamickej a hektickej dobe. Korona navyše všetko zmenila. Čo je dané ráno, poobede už nemusí platiť. Keď je však relatívny pokoj, ráno idem na náš tréning. Potrebujem mať prehľad, ako chlapci pracujú, či všetky procesy fungujú správne a či im nič nechýba. Sem-tam si s nimi aj zatrénujem, potrebujem sa udržiavať. Práve preto, že mám toho tak veľa, chcem byť nielen fyzicky, ale aj mentálne dobre nastavený. Veci totiž potrebujem riešiť pragmaticky, rýchlo a najmä správne. 

Viacerí hráči v tíme sú starší ako vy. Nemajú problém rešpektovať, že im šéfuje taký mladý funkcionár? 

Vzájomný rešpekt sa buduje prácou. Ja rešpektujem každého jedného hráča a snažím sa mu dopriať pohodlie a hráči zas vidia, že makám naplno. Svojím nasadením a výkonmi mi dôveru vracajú. Tak by to aj malo byť. 

OTEC AKO FUNKCIONÁRSKY VZOR

Základom mojej práce je snaha o absolútnu profesionalitu. Viacerým manažérom sa stáva, že podľahnú emóciám, toho sa snažím vyvarovať.

Počas kariéry ste pôsobili vo viacerých slovenských kluboch, zažili ste mnohých funkcionárov. Aké vlastnosti ste si od nich zobrali a čoho sa snažíte vyvarovať? 

Základom mojej práce je snaha o absolútnu profesionalitu. Viacerým manažérom sa stáva, že podľahnú emóciám, toho sa snažím vyvarovať. Zatiaľ sa mi to darí. Áno, keď prehrávame, aj ja som naštvaný, ale emócie musím držať v sebe. Nemôžem pôsobiť ako fanúšik, ale ako vyrovnaný človek, ktorý ustojí všetko. 

Učaroval vám správaním či vystupovaním niekto z našich funkcionárov? 

Zažil som mnohých. Viacerí z nich mi boli dobrými učiteľmi. Snažím sa však ísť vlastnou cestou. Môj otec bol dobrý funkcionár, hoci v tejto polohe som ho zažil krátko. 

Stáva sa na pracovných stretnutiach často, že vám ľudia pripomenú otca? 

Otec bol česko-slovenská legenda. Majster sveta z roku 1985. V hokejovom svete ho poznal každý. Viacerí partneri klubu s ním boli kamaráti, zvyknú ho spomínať. Odpoveď je tým pádom áno. 

Aké sú vaše funkcionárske ambície? Kde sa vidíte o päť či desať rokov? 

Neviem to povedať. V Capitals som aj spolumajiteľom, je to moja srdcovka. Všetku energiu venujem úspechu klubu, žijem pre dnešok. Keď sa ekonomická situácia stabilizuje, môžeme mať vyššie ciele, ale všetko treba robiť s pokorou. Krok za krokom. Čo sa týka mňa, môžem robiť to, čo doteraz. Snažiť sa byť neustále pripravený na to, čo nám život prinesie. 

Čo vás na práci napĺňa najviac? 

Keď vyhrávame. Za víťazstvom je totiž veľa roboty a rozhodnutí, ktoré sa ukazujú ako správne. Už to, že sme sa dostali do zahraničnej ligy, je úspech. Ale to je za nami. Nemôžeme sa tým uchlácholiť. Keď sa klubu nebude dariť, nebude ani nikoho zaujímať a všetka práca vyjde navnivoč. 

NA PRAVÚ ŽENU STÁLE ČAKÁ 

Nemyslím si, že som prehnaný playboy. Vďaka médiám sa však o mne vie, že som mal mnoho frajeriek. Keď stretnem tú pravú, nebude pre ňu podstatné, čo sa písalo.

Máte 35 rokov, ste však single. Váš súkromný život je pre bulvár zaujímavý. Leteli ženy viac na Dušana Pašeka hokejistu alebo Dušana Pašeka manažéra? 

Dobrá otázka (úsmev). Áno, mám už svoj vek, bolo by načase nájsť si ženu, s ktorou by som zostal, mal s ňou rodinu. Je to jeden z cieľov, ktoré si kladiem. Vďaka bulváru mám nejakú nálepku, to sa nedá poprieť. Nemyslím si však, že som prehnaný playboy. Vďaka médiám sa o mne vie, že som mal mnoho frajeriek. Keď stretnem tú pravú, nebude pre ňu podstatné, čo sa písalo. 

Máte ideál ženskej krásy? 

Voľakedy som sa pozeral hlavne na výzor ženy. Čím som starší, tým viac si na opačnom pohlaví všímam vlastnosti. Či by sa vedela postarať o rodinu, či sa s ňou viem zasmiať, porozprávať, či z nej cítim podporu v ťažkých okamihoch.

Galéria obrázkov