Jednosmerka okolo Korintského zálivu

Mali sme šťastie. Stihli sme to relatívne tesne predtým, než Grécko pohltili požiare. Nasadnúť do požičanej Corsy a za niekoľko dní prejsť viac ako 800 kilometrov.

Keď sa v mikropriestore zánovného hatchbacku ocitnú odlišné typy cestovateľov, núdzu o kompromisy nemajú na žiadnom z tých stoviek kilometrov. Cestujeme len dvaja. Jeden z nás s odhodlaním zažiť Grécko v celej jeho bohatej a rozmanitej historickej epickosti. A ten druhý, kozmopolitne založený, pripravený absorbovať jeho modernitu, autentický život mesta a – podľa možností – nezhorieť na pravé poludnie pri horúčavách stúpajúcich k štyridsiatke. Naším hlavným stanoviskom, z ktorého sme mali každé ráno vyrážať na cesty, mali byť spočiatku Atény. Paradoxne som to však ja, kto navrhne, aby sme sa do Atén dostali až úplne nakoniec. Po tom, čo obídeme celý záliv. Veď už pohľad na Google maps nám sľuboval čosi jedinečné. Na jednej strane prírodné rezervácie, na tej druhej historické mestá a kdesi medzi tým jedna z najväčších tráum krajiny. Všetko navyše patrične korunoval domov boha Apolóna, pohorie Parnas, výškou porovnateľné so Slavkovským štítom. Trasa bola jasná, stačilo sa dostať cez Korintský prieplav. 

ODSEKNUTÝ POLOSTROV

Teploty v Grécku počas letných mesiacov stúpajú z minúty na minútu, teda je namieste využiť každú rannú chvíľu na to, aby ste si ušetrili čakanie v premávke pred a za Aténami. My sme sa na ceste prvej triedy ocitli ešte pred ôsmou. Slnko sme vďaka tomu mali po celú dobu za chrbtom, pred nami sa kľukatila relatívne prázdna cesta a jazda bola hladká, pretože cesty v Grécku sú skutočne kvalitné. Možno aj preto, lebo sú relatívne nové. Vyše dvesto kilometrov dlhú diaľnicu Olympia Odos dokončili na jar 2017. Vidieť a cítiť to každým kilometrom. Okrem iného aj v peňaženke, pretože prvé mýta sa začínajú už krátko za severo-západnými štvrťami, obkolesujúcimi centrum Atén. Odtiaľ až po Patras vás – tak ako nás – potom ešte niekoľkokrát prekvapí zmena cien za prejazdený úsek. Navyše je treba dodať, že s hatchbackom sme obišli ešte celkom lacno. Takí kamionisti môžu pri prejazde minúť aj viac ako 50 €. Prečo však toľko rečí okolo jednej diaľnice? Olympia Odos je špecifická dvomi bodmi, ktoré definujú peloponézsky úsek. Príjazd na polostrov, umelo odrezaný od zvyšku kontinentu, je v predstavách fantastickejší než v realite. Uznávam, aj nás po trištvrtehodine cesty lákalo vidieť Korintský prieplav. Z okna auta ho však nevidno v celej jeho kráse. Ak mám byť úplne úprimný, nevidno ho takmer vôbec. A to aj napriek tomu, že na šírku má 21,3 metra a na dĺžku 6,3 kilometra. Jeho veľkoleposť sa dá najlepšie oceniť počas plavby, keďže nadjazd E8 je v skutočnosti súčasťou diaľničného komplexu s niekoľkými vetvami a v jeho bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj železničný most. Dobre teda, Korintský prieplav nás na zadok neposadil, ale je to len začiatok cesty, uvidíme, čo všetko ešte leží pred nami, povedali sme si. 

TEN DRUHÝ KORINT 

Už na desiatom kilometri cesty za prieplavom sa črtá moderný Korint. Hoci sa o ňom dávno nehovorí s takým nadšením ako pred stáročiami, práve tento región, po ktorom je pomenovaný záliv na severe, bol kedysi významným centrom obchodu a antickým melting- -potom, v ktorom to žilo so všetkým, čo k tomu patrí. Po lopate povedané, Korint bol semeniskom hriechu. Nedá sa poprieť, že spoločne s Aténami patril k veľkomestám antického sveta. Cesta do Korintu je relatívne rýchla, ale my sme – podobne ako mnohí iní cestovatelia – využili náš dostatok času na návštevu Mykén a Epidavra. Návrat do Korintu, tentoraz toho Starého, nám poskytol pohľad na chrám boha Apolóna počas zlatej hodinky. Starý Korint v porovnaní s tým moderným žije o čosi menej. Respektíve len do momentu, kým sa nezatvorí posledná reštaurácia pre turistov. Dnes to tak už síce nevyzerá, no kedysi sa centrum Korintu skutočne nachádzalo na miestach, ktoré teraz ohraničujú betónové múry a oceľové mreže, vytyčujúce tento historický areál. Ráno po návrate do Starého Korintu sa dá využiť rôzne. My sme ho využili na to, aby sme tesne pred odchodom poslednýkrát zažili atmosféru mestečka prebúdzajúceho sa do ďalšej turistickej šou. Je fascinujúce, aký odlišný dojem dokáže jedno mesto vyvolať zrána a v noci. Zatiaľ čo v noci každý podnik láka vysvietenými interiérmi a do ulice orientovanými terasami, ktoré sa, azda schválne, stretávajú v takej blízkosti, že neviete, ku ktorému bistru patria, zrána je na námestí odlišný ruch. Sedem hodín ráno a uprostred vydláždenej ulice stojí odstavená dodávka, naokolo sú rozložené desiatky prepraviek piva a sódy, putujúcich do všetkých okolitých reštaurácií, z ktorých tu a tam zaznie roztržka medzi šoférom a manažérom. To je tá pravá chvíľa vydať sa smerom k niektorej z opustených terás pritlačených k plotu okolo historických ruín a spraviť záber, za ktorý by ste si inak museli zaplatiť vstupné. Lechaionská cesta, pozostatky dobových obchodíkov a domov, nad ktorými sa týči havraní kopec korunovaný hradbami Akrokorintu. Je to síce riziko, ale vyplatí sa využiť nestráženú chvíľu a zachytiť ten výhľad nielen do vlastnej pamäte, ale aj do tej v telefóne. Zostávať v Starom Korinte počas večera a noci je však škoda, zvlášť ak si uvedomíte, že o necelých päť kilometrov máte šancu zažiť ozajstnú grécku kuchyňu. Tú súčasnú. Bez musaky, gréckeho jogurtu a suvlaki na každom jedálnom lístku. Korint nie je len autentickým gréckym mestom na pobreží, v tom najlepšom zmysle slova predstavuje kombináciu všetkého, čo sa dá nájsť v prímestských aténskych častiach Kifisia a Glyfada. Široké bulváre, veľké námestia so zelenými parkmi a promenády vedúce priamo na pláž do prístavu. Ak niekedy pôjdete okolo Korintu, určite sa zastavte v tamojšom Toucan Bistre či v bare Mojo, vzdialeného doslova pár krokov od korintského prístavu. 

DO DÉLF CEZ RIO 

Napojenie na tretie najväčšie mesto krajiny Patras je bezproblémové... lenže aj nákladné. 131 kilometrov dlhý úsek nás vychádza na približne 15 €, ktoré sa zbierajú po dvoj- až trojeurových mýtach. Striedavo platíme drobnými a kreditkou. Cez okienko alebo priložením karty k čítačke – podľa toho, ktorá z brán na mýte je prechodnejšia. Absolútnym vrcholom je však záverečný a veľmi dôležitý bod približne tristo metrov pred jedným z najdlhších európskych mostov, presahujúcim dĺžku dvoch kilometrov. Pripomína to dokonca princíp, akým v antickom Korinte vyberali poplatky od lodníkov za prepravu nákladu zo Saronického zálivu na opačnú stranu a odtiaľ ďalej do Európy. Tu sa totiž takisto počíta s tým, že iná cesta do centrálneho Grécka neexistuje, a kto by sa už chcel tmoliť celou krajinou, keď to má o polovicu rýchlejšie cez most? V súvislosti s jeho otvorením sa navyše vyjavuje dodnes rozporuplná kapitola gréckej ekonomiky a tiež olympiáda v Aténach. Most bol totižto oficiálne otvorený tesne pred jej zahájením, čo vzápätí poslúžilo veci a olympijská pochodeň, s ktorou po moste prebehol Otto Rehagel – vtedajší tréner gréckeho družstva, ktoré v tom istom roku získalo titul UEFA – bola perfektným manifestom najnovšej kapitoly gréckej prosperity. Síce len do momentu, keď sa hry skončili. Napriek tomu treba povedať, že Gréci si svoj kalich trpkosti vypili do úplného dna. Most sa síce začal budovať ešte na konci deväťdesiatych rokov, už vtedy sa však v krajine schyľovalo k ekonomickému kolapsu. V skutočnosti sa teda pod kolaps nepodpísala letná olympiáda 2004, keďže kandidatúra na organizovanie hier bola potvrdená ešte v polovici deväťdesiatych rokov, presnejšie rok po tom, čo sa uskutočnili hry v Atlante, ktorá vyfúkla Aténam šestnásty ročník. 

Našinca môže prekvapiť rozdielna ekonomická situácia a cenová politika, než na akú sme zvyknutí u nás. Na pohľad malý rozdiel sa v cenotvorbe odráža na všetkom. Inak povedané, Grécko je v porovnaní so Slovenskom v každom ohľade o čosi drahšie. Len na ilustráciu, za diaľničnú známku s najnižšou platnosťou (desať dní) zaplatíme desať eur. Jednorazový prejazd po moste Rion- Antirion je o päť eur drahší. Áno, na to, aby ste sa dostali po moste z Peloponézu, bohatého na olivy, mandarínky a pomaranče, do chladnejšieho, hornatého a v súčasnosti aj požiarmi kriticky postihnutého regiónu Fokida, musíte jednoducho „zacvakať“. Preto je namieste rozmyslieť si, či už je čas prejsť na druhý breh zálivu. Hoci je to menšia zachádzka, výlet do Patrasu trebárs len na jeden deň sa rozhodne oplatí. Nehovorí sa o ňom toľko ako o Aténach či Solúne, no možno práve preto dokáže prekvapiť svojou novodobou dynamikou. 

POKOJ MEDZI KOPCAMI 

Opačná strana zálivu pôsobí v úvodných kilometroch nemenne: malé pobrežné mestečká, ktorými predchádzajú nenápadné odpočívadlá, odtiahnuté od hlavného ťahu do húštia všadeprítomnej spálenej trávy, pripomínajúcej slamu. Miestni nemajú problém odstaviť auto hoc aj v strede poľnej cesty a po vlastných prejsť k tajným plážam. Pripomína to rodinné výlety do slovenských lesov. Džavot detí a krik rodičov počuť prakticky pozdĺž celého pobrežia. Stačí len na minútu odstaviť auto na niektorom z početných pruhov a započúvať sa do okolitého sveta. Možno, ale skutočne len možno, sa vám podarí nájsť miesto, kde by ste nezačuli všadeprítomné cvrlikanie veľkých cikád, ktoré Gréci volajú dziziki – podľa ich neprestajného zvuku. Tento zvuk patrí k soundtracku leta v Grécku, rozlieha sa po stovkách kilometrov. Počuť ho v Galaxidi, pred Itéou aj pri chráme Apolóna v Delfách a za Livadiou. Jediné miesto, kde cikády nepočuť, je zrejme až v Arachove, horskom mestečku, ktoré počas zimných mesiacov praská vo švíkoch. V lete je tu pokoj. Už dávno nevidieť hladinu mora. Namiesto toho sa môžete pokochať hĺbkami údolí, ktoré v nedozernej diaľke prerezáva koryto rieky. Tú však nevidíme. Vidíme len desiatky jednotne pôsobiacich víl v rozličnom štádiu výstavby. Rozostavané, s oranžovými škridlami na stanových strechách, prazvláštne roztrúsené okolo serpentínovo sa hadiacich ciest. Niečo z toho pohľadu mi pripomína podobu Vysokých Tatier na konci deväťdesiatych rokov. Niekedy nie je jasné, či objekt stojí, lebo je nový, alebo chátra, lebo stratil svoj účel. Či sa výstavba pozastavila pre nedostatok financií, či sa iba nedarí predaj... Arachovu by bolo treba navštíviť viackrát, ale to, nakoniec, každé mesto. Aby sa človek presvedčil, či je to naozaj destinácia pre bohatých Aténčanov, ktorí sem chodievajú počas zimných dovoleniek. Aby si overil, či je kvalita high- -endovej francúzskej reštaurácie Le Sapin prehnane ospevovaná. Aby videl údolie zasypané snehom. A v rozličných intervaloch prestával veriť tomu, že je na juhu Európy. Že pod tým snehom sú korene olivovníkov, popol spálených stromov a kríkov a zakuklené larvy cikád, ktoré sa vyroja s novou vlnou letných páľav a ich cvrlikanie sa bude rozliehať tými rozľahlými údoliami, ktoré sa po čase premenia na rozpálené planiny. Druhá strana Korintského zálivu sa v tomto úseku zdá diametrálne odlišná od plytkých pobreží Peloponézu. Lenže toto je Tesália, stredné Grécko. Iný svet. Sme v pásme, ktoré postupne vytláča teplomilné rastliny a exotické plodiny tu nahrádza pestovanie obilnín. Zastavujeme sa len niekoľko kilometrov a zákrut za dedinou Stíri, aby sme videli kláštor svätého Lukáša. Je pekelné sucho, no vzhľadom na pokročilú hodinu to už nie je taká „opekačka“ ako dopoludnia medzi pozostatkami Mykén. Vrátiť sa odtiaľto naspäť k pobrežiu nie je jednoduché. Pravdupovediac, po celom dni v aute je to priam nadľudský výkon. Cesty sú roztratené pomedzi pahorkami, jazda už nie je taká hladká, pretože tieto úseky viditeľne majú svoj vek. Má svoje čaro, o tom niet pochýb, no dediny a pobrežné mestečká ako Aliki či Agios Nikolaos sú ďaleko. A najbližšia oáza sa nachádza ďalších 200 kilometrov od nás. Tak sa totižto volá časť Loutraki, posledného centra Korintského zálivu, ktoré sa preslávilo svojimi termálnymi prameňmi. Na to si však budeme musieť vyhradiť čas nabudúce. Až vezmeme Korintský záliv z opačnej strany.

Galéria obrázkov