Pamir Highway - ticho na hranici Talibanu

Vysoké zasnežené hory, hlboké údolia, rieky a ťažký život na konci sveta. Dýchame atmosféru legendárnej cesty, ktorá sa hadí pod strechou sveta. Tak totižto zvyknú prezývať Pamír.

Aby sme zažili Pamírsku diaľnicu, cestu začíname v tadžickom hlavnom meste Dušanbe. Počítajte s tým, že naokolo nemusia byť žiadni ďalší turisti. Nás to mierne zaskočilo. Doby, keď bolo Dušanbe len šedivým sovietskym mestom na periférii, sú už dávno preč a dnes ho zdobí niekoľko zaujímavých monumentov, pre ktoré sa tu oplatí zastaviť. Za začiatkom legendárnej cesty musíme z Dušanbe vyraziť na juh či juhovýchod, tak sa totiž dostaneme do mestečka Kalaichumb, ktoré má prezývku Darvaza. V lokálnom jazyku predstavuje slovíčko darvaza „bránu“, čo je výstižné, práve za ním sa totiž otvorí príťažlivý svet vysokých hôr a unikátnych panorám na pomedzí Tadžikistanu a Afganistanu. Ak sa z Kalaichumbu vyberiete na juh, pôjdete pozdĺž afganskej hranice až k Váchánskemu koridoru, ktorým svojho času prechádzal aj Marco Polo. 

PRACH, HLINA, MŔTVO

Cesta z Kalaichumbu do Chorogu je klasickým príkladom Pamírskej diaľnice, ktorá sa na mapách neromanticky označuje ako M-41. Vedie pozdĺž rieky Pandž. Tá tvorí hranicu medzi Tadžikistanom a Afganským emirátom a už len to z nej robí najexotickejšiu rieku celého regiónu. Počas najbližších stoviek kilometrov sa stane naším sprievodcom. Neviem odtrhnúť oči od neďalekého afganského brehu. Prašná krajina posiata horami, ktoré sa dramaticky týčia nad riekou a medzi nimi sa sem-tam objaví malá dedinka. Hlinené domy, políčka plné zelene so stromami a žiadna civilizácia. Azda len hŕstka ľudí odrezaných od sveta. Akoby sa tu za posledných sto rokov nič nezmenilo. Tadžická strana rieky je živšia, cesta kvalitnejšia, domy sú modernejšie a je tu viac ľudí než za riekou. Nad hraničným priechodom sa vo vetre trepocú biele vlajky Talibanu. Prešlo len niekoľko mesiacov od momentu, keď do svojich rúk prevzal vládu v Kábule. Tu na hranici sa nič nezmenilo. 

PREČ SO SOVIETMI!

Najdôležitejším mestom na Pamírskej diaľnici je Chorog, ktorý sa nachádza na sútoku riek Pandž a Gunt. Do druhej sa tesne pred mestom vlieva riečka Šachdara z rovnomenných hôr. Chorog je hlavným mestom autonómneho regiónu Horný Badachšán a je aj najväčším mestom široko-ďaleko, hoci má len 30-tisíc obyvateľov. Tu sa viete rozhodnúť, či sa vydáte do Váchánu alebo ďalej pôjdete naprieč drsnou a hornatou krajinou až do Murgabu, odkiaľ sa dá pokračovať do Kirgizska. Všade, kam sa v Chorogu pozriete, vidíte hory. Krásne, špicaté hory, vystreľujúce do výšky niekoľkých stoviek metrov, ktoré pohltili celé okolie. Samotné mesto leží v nadmorskej výške 2 120 metrov nad morom, preto je tu úplne iná klíma než v Dušanbe. Chorog je akási zmes stredoázijskej a sovietskej architektúry. Raz kráčate starými štvrťami s nízkymi domami, ktoré za bránou skrývajú nádvoria, a inokedy sa na vás pozerajú staručké paneláky vzdorujúce času. Najkrajším miestom Chorogu je pôsobivé, živé trhovisko, odkiaľ kričia farby, vône aj chute Strednej Ázie. Nájdete tu všetko od bežných vecí do domácnosti cez sušené ovocie, koreniny až po tradičné farebné pamírske čapice, oblečenie a netradičné suveníry. Ochutnajte sladučké hrozno, marhule, melóny, pražený cícer, sušené moruše, a ak ste hladní, potešia vás aj rozpálené pece, kde miestni pripravujú čerstvé somsy plnené mletým mäsom s cibuľkou. Posledným majákom nedávnej minulosti Chorogu je socha Lenina. Boli časy, keď tieto sochy ležali v centre mesta a nikto voči tomu nemohol namietať, no neskôr ich Tadžici vyhodili na perifériu – kto chce, môže sa tam zastaviť. Dnes socha stojí opustená, so zvädnutým zväzkom kvetín a nápisom CCCP. Necháme však Lenina za sebou a vyrážame! 

IŠKAŠIM A CESTA ÓPIA

Čím hlbšie sa na Pamírskej diaľnici ponárate do neznáma, tým krajšia krajina sa okolo vás rozprestrie. Ďalším cieľom na mape je malé, takmer bezvýznamné mestečko Iškašim, ktoré je bránou k tajomnému Váchánskemu koridoru. Ide o najmenej známy región Strednej Ázie a turistov je tu ako šafranu. Keď sa dostanete do Iškašimu, ocitnete sa na unikátnom mieste. Za chrbtom máte horami posiaty Tadžikistan. Kúsok pred vami ticho tečie rieka Pandž, za ktorou leží Afganistan, a keď sa trochu otočíte na východ, vaše oči zavadia o nádherné zasnežené štíty Hindúkušu, patriace k Pakistanu. Kedysi tadiaľto prechádzali nebojácne karavány. Pamírska cesta je dodnes hlavným tranzitom ópia na európske trhy. Iškašim je mestečko, ktoré nemá pamiatky. Nemá dominantu, nemá symboly, ikonu, nemá nič, čo by sem prilákalo bežného turistu, no predsa človeku naháňa zimomriavky. Tu, na pomedzí Pamíru a Hindúkušu si pripadáte ako v drsnej rozprávke s orientálnym podtónom. Zafajčená kaviareň s príznačným názvom Pamir – ako inak, no nie? – vám skôr ponúkne vodku ako kanvicu čaju a na okraji trhoviska sa grilujú šašlíky. Mesto tvorí niekoľko ciest, okolo ktorých sa odvíja celý život. A keď Iškašim prikryje večer, zaobalí ho do čiernej oblohy posiatej hviezdami a tichom. Počuť len rieku Pandž, tancujúcu vo svojom koryte. 

ĽUDIA PRÁZDNEJ ZEME

Váchánsky koridor je unikátny kúsok zeme a potulky ním pôsobia ako cestovanie v čase. Nebolo to tak dávno, čo slúžil ako nárazníkové pásmo medzi Ruským a Britským impériom. Cez jeho priesmyky prúdili špióni, hľadajúci informácie o nepriateľskom pohybe, a aj v týchto končinách sa odohrávala romantická a legendárna Veľká hra, ktorá tvorila dejiny Strednej Ázie v druhej polovici 19. storočia. Kulisa zasnežených hôr je všadeprítomná a okrem dokonalej a nedotknutej prírody tu natrafíte na niekoľko historických vzácností. Koniec koncov, práve tadiaľto mal prechádzať Marco Polo – rovnako ako stovky anonymných dobrodruhov pred ním aj po ňom. Na týchto pár desiatkach kilometrov nájdete staručké pevnosti, pamírske domy, svätyne, v ktorých sa mieša animizmus s islamom, a v neposlednom rade sa môžete dotknúť unikátnej budhistickej stupy či sa namočiť do teplých prameňov. Najkrajšou historickou pamiatkou celého Váchánskeho koridoru je pevnosť Jamchun, najväčšia a zároveň najpôsobivejšia spomedzi všetkých pevností v regióne. Táto ohromná stavba má korene v 3. storočí pred Kristom, no v približne 12. storočí prešla rekonštrukciou. Tróni na vysokom skalnatom brale, a keď si sadnete na jej hradby, pod nohami sa vám odkryje jedna z najkrajších panorám, aké vo Vácháne uvidíte. Fúka tu vietor, pečie slnko, nikde niet nikoho a človek sa teší z obyčajného výhľadu. Tieto zasnežené kopce ležia na hranici medzi Afganistanom a Pakistanom. Niekoľko hodín by sa tu dalo stráviť iba sledovaním krajiny. Na brehu rieky ležia malé políčka, za nimi sa krčia jednoduché domy a pánom života a smrti je tu len príroda. Na život dozerajú pahorky hôr. Drsný ráz krajiny sa zrkadlí aj v tvárach domácich. Na prvý pohľad sú tvrdí, ale stačí moment a už sa spoločne smejete. Neďaleko od dedinky Vrang nám prichádzajú oproti malé deti. Neprišli žobrať, neprišli o nič žiadať, sú len zvedavé, pretože cudzincov sem ani dnes veľa nezavíta. Je to krásna prechádzka do neveľkého kopca, odkiaľ sa vám opäť otvorí panoráma hôr v kontraste s krikľavo zelenými políčkami miestnych roľníkov. Krása Pamíru spočíva aj v ľuďoch a ich tradíciách, ktoré sa za stovky rokov zmenili len v detailoch. Hotely v týchto odľahlých končinách nečakajte. S najväčšou pravdepodobnosťou prespíte niekde u domácich, ktorí vám prenajmú izbu, vďaka čomu sa dostanete priamo do pamírskeho domu či miestnej rodiny. Nás uchýlila jedna z mála tunajších rodín. Tradičný pamírsky dom je plný symboliky. Často ho zdobí drevorezba a stĺpy v predsieni a má aj svoje špeciálne rozdelenie. Najtradičnejší dom nemá izby, ako ich poznáme my, ale postranné priestory s vlastnými pravidlami. Jeden z nich patrí mladomanželom, v ďalšom sa počas dňa zdržiavajú ženy, tretí patrí hosťom, časť domu v rohu obsadí hlava rodiny a posledný priestor patrí mužom. Spáva sa na zemi, na kobercoch, matracoch, celá rodina býva pohromade a v dome sa rozpráva, tancuje, spieva, je a žije. Večer nám domáci pripravia širčoj, slaný čaj s mliekom, orieškami a sušeným ovocím. 

NIE JE TO TU ŽIADNY CHLEBÍK 

Medzi najvzácnejšie miesta pod Pamírom patrí ruina budhistickej stupy. Je dokonalým dôkazom toho, že náboženstvo na týchto miestach kedysi, ešte pred islamom, držali vo svojich rukách budhisti a pred nimi dokonca stúpenci zoroastrizmu. Dnešný Tadžikistan je moslimskou krajinou, má však svoje budhistické korene, ktoré by sme našli na viacerých miestach. Budhizmus tu bol dávno pred islamom. Ten ho síce celkom vytlačil, no spomienky naň zostali. Nie je ich veľa, ale práve o to sú vzácnejšie. Kamenná stupa leží na dedinkou Vrang. Monotónnosť prázdnej krajiny pretnú nádherné jazerá akoby z iného sveta. Azda najkrajším je Jašilkul a menšie Bulunkul na prahu rovnomennej dedinky, ktorá má povesť najchladnejšieho miesta Strednej Ázie. Jašilkul je prenikavo modré jazero obklopené zasneženými horami. O pár kilometrov ďalej sa zase všetko zmení. Tunajšia krajina je mimoriadne drsná, žije sa v nej určite ťažko, a ak v týchto končinách stretneme človeka, je to skôr výnimka. Rozmlátená kamenistá cesta si vyžiada svoju daň v podobe početných defektov, no napokon sa cieľ, ktorým je Murgab, priblíži. Už len pár stoviek kilometrov, najvyšší priesmyk celého Pamíru Ak Baital vo výške 4 655 m n. m. a je čas schádzať nižšie – až do Kirgizska. Tam dobrodružstvo končí, no v mysli ostane navždy. Najdrsnejšia krajina Pamíru sa rozprestiera v okolí mesta Murgab. Cesta k nemu vedie cez vysokánske priesmyky, akým je napríklad Charguš (4 344 m n. m.). Z krajiny zmiznú stromy a miestami ju zalejú len zelené lúky, ktorými si razia cestu maličké riečky. Sem- -tam sa objaví zhluk domov, pre ktoré by pomenovanie dedinka bolo zrejme prisilné, a občas vidno stáda kôz či kráv s pastiermi. Inak je tu prázdnota a všetkému vládne len a len príroda v zajatí vysokých hôr.

Galéria obrázkov