Na festivale nespútaných kovbojov

Kone. Majestátne, vznešené, elegantné zvieratá, ktoré nájdeme takmer všade na svete. Zvieratá, ktoré sú niekde považované za členov rodiny, zatiaľ čo v iných krajinách sveta si na nich pochutnávajú a majú ich za národné jedlo.

Prístup ku koňom je naozaj rôzny. Existujú však krajiny, kde sú kone súčasťou národnej kultúry už od nepamäti, s čím súvisí aj fakt, že obyvatelia takýchto krajín sú vo veľkej miere naozaj praví nefalšovaní kovboji, ktorí na svojich koňoch jazdia každý deň a okrem toho s nimi vykonávajú aj iné aktivity bežného života. Ja som v jednej takejto krajine bol a o tom, čo všetko som tam s kovbojmi a koňmi zažil, vám teraz porozprávam. Vydáte sa so mnou na dobrodružnú jazdu na koni?

Nikaragua je krajina s najväčšou konskou tradíciou v regióne Strednej Ameriky, ba dokonca by som povedal, že jednou z najväčších na celom svete. Je to krajina, v ktorej si ľudia kone užívajú, aj keď na nich nejazdia, čo je fenomén, ktorý sa nevyskytuje len tak niekde. Jazdectvo je pre Nikaraguajčanov silná vášeň, a hoci Kostarika sa vo svete prezentuje svojou spätosťou koňmi a jazdectvom, Nikaragua si drží prvé miesto v konskej tradícii v regióne. Až potom nasleduje Kostarika, Honduras a Guatemala. Z regiónu ostáva ešte Salvádor, ktorý sa ešte len pomaly púšťa do tejto konskej tradície, hoci kultúru má podobnú s ostatnými. Prečo kone vzbudzujú v Nikaragujčanoch toľkú vášeň? Aké plemená prevládajú v krajine? Tieto zvieratá zvyknú vzbudiť veľký obdiv ich eleganciou a noblesou. Prečo je to tak? Na to všetko sa musíme pozrieť cez históriu.

V Nikarague už od nepamäti sprevádzali kone človeka pri rozličných životných situáciách: ako dopravný prostriedok, pracovná sila, partner vo vojnách, športová atrakcia, zábava, domáce zvieratko, či dokonca ako zdroj zdravia prostredníctvom konskej terapie. Toto všetko vyvoláva veľmi veľkú vášeň medzi tými, ktorí sa venujú ich chovu, a navyše to v ľuďoch vzbudzuje veľký obdiv k elegancii a noblese, ktorá z koní vyžaruje. Vnímavá povaha ich zas pretvára na terapeutické médium veľkých benefitov pre osoby s motorickými, svalovými alebo depresívnymi problémami. V Nikarague existujú najmenej štyri centrá konskej terapie, kde sa starajú najmä o deti postihnuté vyššie spomenutými problémami. Najväčšiu časť práce robí práve kôň sám.

Nikaragujskí chovatelia sa na svojich rančoch venujú šľachteniu a chovu koní rôznych plemien. Zúčastňujú sa súťaží, kde dosahujú skvelé výsledky a vyhrávajú dôležité ceny a umiestnenia. Medzi plemenami, ktoré najviac prevládajú v krajine, sú Pura Raza Española (čistá španielska rasa), Iberoamericano, Caballo de Paso Peruano, Frisón, Barroco, Cuarto de Milla a anglické kone. Kone Pura Raza Española sú veľmi pestré, schopné pracovať a často sa zúčastňujú rôznych sprievodov.

História jazdectva v Nikarague

Do Nikaraguy sa v 50. rokoch minulého storočia vrátila jedna veľkolepá tradícia, a síce oslava patronátnych sviatkov spoločne s jazdeckými sprievodmi. To sa pretvorilo na jednu z hlavných atrakcií v krajine, známu pod názvom festival Hípico, pričom slovo „hípico“, čo v preklade znamená „jazdecký“, je odvodené od podstatného mena hipismo, čo by sa dalo preložiť ako jazdectvo. Hipismo by sa dalo vnímať aj ako súbor poznatkov týkajúcich sa chovu a vzdelávania koní.

Už predtým ako sa začal samotný festival Hípico organizovať, existoval zvyk sprevádzať sprievod svätého patróna resp. svätej Panny na koni. Dôvodom boli hlavne veľké vzdialenosti, ktoré museli mnohé zo sprievodov prechádzať, čo sa, samozrejme, prežívalo lepšie z pohodlia konského chrbta. Tu sa zrodila myšlienka jazdeckých osláv (fiestas hípicas), čo sú v podstate sprievody na koňoch aj počas iných sviatkov.

Prvý festival Hípico sa uskutočnil v meste Jinotepe v departmente Carazo a organizovali ho Mario Lacayo Rappaccioli, Orlando Rodríguez a José María Rodríguez. Písal sa júl 1953. V januári 1954 sa slávil v poradí druhý festival Hípico v susednom meste Diriamba, začínajúc defilé na Haciende San Vicente. Keďže v tomto departmente Carazo, do ktorého patrí tak Jinotepe ako aj Diriamba, sa zrodili jazdecké festivaly Hípico, považuje sa Carazo za kolísku národného jazdectva Nikaraguy (hipismo nacional de Nicaragua). Jinotepe a Diriamba sa zároveň považujú za kolísku nikaragujskej kultúry a tradícií.

Začiatkom 50. rokov 20. storočia si aficionados (ľudia, ktorí majú záľubu v koňoch) v Nikarague vyberali na jazdenie najmä kreolské kone. Medzi nimi bol okrem iných aj slávny kôň prezývaný „Zlaté Eso“, patriaci Mariovi Lacayovi Rappacciolimu. Práve Zlaté eso získal prvú trofej na jazdeckom festivale Hípico. V tých časoch jedny z najlepších a najvzácnejších koní boli tie z plemena Caballo de Paso Peruano. Boli to dobré jazdecké kone, oveľa lepšie ako tie, ktoré v tom čase boli v Nikarague. Navyše mali dobrý zdvih kopýt pri jazdení, čo sa veľmi páčilo miestnym ľuďom a preto boli dovážané nikaragujskými farmármi, ktorí mali víziu chovať lepšie kone.

V roku 1959 priviezli do Nikaraguy prvého koňa z čistej španielskej rasy (Caballo de Pura Rasa Española). Tento kôň mal zmiešanú čierno-bielu hrivu, volal sa Labrador a zo Španielska ho priviezol Barney Chamorro Benard, veľký nadšenec koní a výborný jazdec. Keďže dovtedy španielske kone v Nikarague nepoznali, Labrador bol skrátka senzáciou. Bol väčší ako kone, ktoré boli dovtedy v krajine bežné. Ľudia mu začali hovoriť „caballo que baila“, teda v preklade „kôň, ktorý tancuje“, čo sa následne udomácnilo a tento výraz sa používa dodnes, či už priamo na festivale alebo všeobecne v krajine.

Nemohol by som rozprávať o histórii nikaragujského jazdectva bez toho, aby som nespomenul rodinu, ktorá najviac vynikla na sprievodoch festivalov Hípico. Manželia Domingo ‚Mingo‘ Bolaños Geyer a jeho manželka Anita Vega de Bolaños na svojom pozemku Santa Ana v oblasti Los Altos okolo mesta Masaya vytvorili celú tradíciu jazdcov na koni, ktorá sa následne rozšírila o ich synov, zaťov a vnukov.

Hípico je každoročnou udalosťou ako súčasť slávností na počesť sviatku Nanebovzatia Panny Márie, či na počesť oslavy iných svätých patrónov miest. Počas festivalov Hípico je najdôležitejšou časťou prehliadka koní, ktorá vždy začína v určitom bode mesta alebo dediny a prechádza hlavnými ulicami za burácania obecenstva. Celá udalosť trvá väčšinou od poobedia až do neskorých, niekedy až ranných hodín, lebo tamojšia zábava je diametrálne odlišná od tej našej. Temperament a divokosť nepoznajú hraníc.

Jeden z najväčších je v Granade

León a Granada sú najkrajšie a najimpozantnejšie koloniálne mestá Nikaraguy. No a práve v tom južnejšom, Granade, sa koná jeden z najväčších festivalov Hípico v celej krajine. Ľudia prichádzajú zo všetkých kútov, aby sa priamo zúčastnili alebo sa len pozerali. Úzke uličky sa zapĺňajú a reštaurácie na hlavnej ulici sú plné extra stolov. Fontána v Parque Central je vyzdobená a predajcovia z karnevalu, ktorý sa konal pred pár dňami, sú stále tu. Hlavnou atrakciou je, ako inak, sprievod koní. Kovboji a kovbojky hrdo vystavujú svoje najlepšie kone, čižmy či kovbojské klobúky a premávajú sa ulicami mesta.

Konská kultúra, ktorú do Latinskej Ameriky priniesli Španieli, je v Nikarague veľmi živá. Existuje mnoho malých kovbojských miest, ktoré sa špecializujú na ručné vyrábanie kožených sediel, čižiem a všetkých ostatných častí vybavenia koňa. Hípico je veľmi očakávanou udalosťou medzi deťmi i dospelými. Susedia sa o festivale rozprávajú už celé týždne pred ním. Deti sa zas tešia z voľna, pretože škola je zatvorená aj v pondelok, deň po udalosti. Pre niektorých je Hípico lákavým dôvodom k tancu a nadmernému popíjaniu. Ide však predovšetkým o stretnutie s rodinou a priateľmi, na koni alebo pešo a pokračovanie v jazdeckej tradícii a kultúre Nikaraguy.

Obyvatelia Granady sú hrdí na svoje mesto, ktoré nazývajú „la Gran Sultana“. Granada na oplátku robí svojich obyvateľov právom hrdých, pretože poskytuje architektonické pozadie, ktoré siaha až do doby španielskeho dobytia.

Tretia augustová nedeľa je v Granade už tradične vyhradená pre festival na počesť Nanebovzatia Panny Márie, patrónky pôvodných štvrtí Xalteva, v historickom centre la Gran Sultana. Táto tradícia patronátnych osláv Granady spája nielen miestnych, ale aj stovky rodín z celej krajiny. Tento Hípico je pozitívnou referenciou pre všetky ostatné, pretože je jedným z najdôležitejších v Nikarague. Motivuje zahraničných turistov, aby sa dozvedeli o tejto populárnej tradícii, osobne ju prišli navštíviť a vidieť na vlastné oči.

Hípico v Ciudad Darío

Keďže som sa nachádzal v krajine kovbojov a koní, ani ja som si nemohol nechať ujsť túto jedinečnú udalosť s prvkami tak autentickými pre Nikaraguu. Zúčastnil som sa festivalu Hípico v malom meste Ciudad Darío, ktoré leží v departmente Matagalpa medzi dvomi veľkými metropolami – Matagalpou a Managuou. Nielenže sa tam práve v tom čase konal festival, ale mal som tam aj známych, ktorých som chcel navštíviť. Skĺbil som dve veci v jednom dni a výsledok skutočne stál za to. Ešte dodám, že mesto je pomenované na počesť veľkej osobnosti nikaragujskej histórie. Rubén Darío bol nikaragujský básnik, iniciátor a čelný predstaviteľ modernizmu v španielskojazyčnej literatúre. Okrem toho počas svojho života pôsobil aj ako novinár, spisovateľ a diplomat. Za jeho celoživotný prínos je považovaný za najvýznamnejšiu osobnosť celej Nikaraguy.

Do Ciudad Darío som prišiel v raňajších hodinách. Zvítal som sa s mojimi priateľmi, ktorí ma zobrali k sebe domov. Ako sme tak prechádzali mestečkom, všade som cítil prípravy na Hípico. Pripravovala sa hlavná trasa pre konský sprievod, všade sa vešali rôzne vlajočky a dekoračné predmety. Tetušky si pomaly chystali svoje stánky s jedlom a pitím, ktoré ide pri takýchto akciách na dračku. Musia totiž uspokojiť vysoký dopyt účastníkov a zároveň je to často ich hlavná zárobková činnosť, ktorou si v krajine zarába mnoho ľudí. S rodinou som absolvoval ešte pár aktivít v okolitej prírode, no potom sme sa vrátili domov a začali sa chystať na festival. Ani som sa nenazdal a dievčence okolo mňa boli premenené na poriadne kovbojky s klobúkom, košeľou, rifľami, opaskom a kovbojskými čižmami s ostrohami. Poviem vám, mal som čo robiť, aby som sa do nejakej nezaľúbil na prvý pohľad. Keď sme boli všetci vyparádení a pripravení, niečo po tretej hodine poobede sme vyrazili do ulíc. Spoločne s nami sa zbiehalo aj ďalšie obyvateľstvo. Po chvíli sme sa napojili na jednu z hlavných a najdlhších ulíc v meste, Calle de los Cisnes, čo v preklade znamená Ulica labutí. Práve toto bola hlavná ulica určená na jazdecký sprievod. Vtedy nastal čas na to, aby som vybral fotoaparát a začal zachytávať nielen unikátne momenty festivalu, ale aj to, ako autenticky sa dokáže zabávať hrdý a horkokrvný nikaragujský národ.

Zatiaľ čo som kráčal po strede ulice, pribúdalo na nej stále viac a viac ľudí. Asi nikoho neprekvapí, keď poviem, že všetci boli oblečení v kovbojskej rovnošate. Naozaj som si pripadal ako na natáčaní nejakej westernovky na štýl Vtedy na Západe, alebo minimálne Winnetoua. Kovboji so sombrerami a s cigarou v ústach len tak postávali na ulici alebo sa opierali o domy s jednou nohou vyloženou na stene. Tajomne pozorovali dianie okolo seba a podchvíľou do seba ťahali kvalitný cigarový tabak. Neviem, či žiaľbohu alebo chvalabohu, ale jednou z hlavných atrakcií som bol aj ja, keďže všetci videli, že skrátka nie som z Nikaraguy a už vôbec nie z ich mesta. Ja som tie pohľady domácich na mňa využil na vytvorenie pekných záberov, pri čom vznikali vtipné situácie. Po pár krokoch som sa aj s kamarátmi dostal do pravého festivalového varu. Boli v ňom prítomné hudobné kapely hrajúce tradičné piesne, predavačky jedla a predajcovia nikaragujského piva či rumu, no a samozrejme nemohli chýbať zvieratá, bez ktorých by to nešlo – kone. Jazdci predvádzali svoje krotiteľské umenie, ďalšie kone za sebou ťahali koče ako zo stredovekých čias, v ktorých sedeli vyparádené dámy a páni, zdraviac všetkých naokolo. Kone mali hrivu upravenú a ostrihanú rôznymi spôsobmi. Chvosty niektorých boli pletené a zdobené. Ich majitelia si dávajú mimoriadne záležať na ich vzhľade. Snažia sa, aby bol práve ich kôň ten najkrajší. Nečudo, veď len na tomto festivale sa predstavilo niekoľko stoviek koní so svojimi majiteľmi.

Celý jazdecký sprievod viedol spomínanou Labuťou ulicou až na hlavné námestie mesta, do Parque Central, kde sa pred hlavným kostolom sv. Petra Apoštola zoskupil celý sprievod. Pomaly som sa nemal kam pohnúť, toľko koní s kovbojmi okolo mňa prechádzalo. Neraz na mňa museli dávať kamaráti pozor, aby do mňa počas fotenia nevrazil nejaký jazdec na koni. Kovboji a kovbojky mi ochotne pózovali, volali ma k sebe na krátku debatu, zaujímali sa o to, odkiaľ pochádzam a čo vlastne robím tak ďaleko od domova, na ich kovbojskom festivale, a mnoho ďalších vecí. Podgurážení kovboji mi núkali svoj rum, hlasno rozprávali a gestikulovali, pričom sa vlnili v rytme hudby s rukami nad hlavou. Toto je skrátka ich životný štýl. Môžu mať nespočetne veľa starostí, ale v čase akéhokoľvek festivalu vedia všetko zahodiť za hlavu a užívať si prítomnosť okamihu. To je niečo, čo nám zatiaľ chýba. V Nikarague si vedia užiť život plnými dúškami, aj keď ho majú, bohužiaľ, stokrát ťažší ako my.

Nejaký čas sme sa zdržali v okolí centrálneho parku, aby sme si pozreli náhodné pouličné vystúpenia a potom sme sa presunuli do druhého dejiska festivalu – do areálu, ktorého súčasťou boli arény na býčie zápasy a pódiá s hudbou a občerstvením. Keď sa do areálu presunula väčšina účastníkov, začali sa neuveriteľné býčie zápasy. Vstúpil som do totálne preplnenej arény, kde nebolo počuť vlastného slova. Všetci sme si spolu našli nejaké voľné miesto na sedenie, kam sme sa presunuli, ale väčšinu času som aj tak stál. V takej atmosfére a za takého skandovania a šialených ovácií sa ani nedá sedieť. V aréne som bol svedkom niekoľkých býčích zápasov a aj zápasov toreadora s býkom. Keďže predtým som ani v Španielsku, ani inde v Latinskej Amerike nič podobné nezažil, bol som ohromený. Také kovbojské šialenstvo len tak niečo neprekoná. Pripití Nikaragujčania podo mnou hlasito spievali tradičné piesne aj s celým orchestrom, ďalší vášnivo tancovali, iní sa len zabávali v spoločnosti svojich známych a popíjali typické nikaragujské pivo značky Toña. Po skončení zápasov sme vyšli z arény do areálu a naďalej jedli, pili a zabávali sa až do skorého rána. Pokiaľ ste si v mysli predstavovali moje slová a preniesli ste sa do Ciudad Darío, sami ste zistili, že to musel byť parádny a autentický zážitok so všetkým, čo k tomu patrí. Keď niekedy opäť navštívim túto úžasnú stredoamerickú krajinu, určite sa rád zúčastním ďalšieho festivalu Hípico v ktoromkoľvek meste. Veď energiu, ktorú človek počas toho nasaje, potom čerpá ešte niekoľko dní. Hoci sa krajina momentálne trápi s nesmierne ťažkou politickou aj spoločenskou situáciou, nemohol som si na cestovanie vybrať lepšie miesto ako Nikaraguu. Verím, že sa tamojšia situácia onedlho stabilizuje a cestu do nej si nájdu aj ďalší turisti. Táto krajina vulkánov a jazier, ale takisto aj kovbojov a koní, má človeku naozaj čo ponúknuť.

MICHAL HERTLÍK

Cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií. Aj vďaka veľkým znalostiam španielskeho jazyka sa najviac cíti doma práve v Latinskej Amerike. Miluje všetko latino – krajiny, hudbu, tanec, jedlo, ľudí, jazyk, tradície, festivaly.

FACEBOOK FANPAGE:

Michal Hertlík/traveller & photographer

Galéria obrázkov