Nedokonalosť sa dosahuje najťažšie

Aký je životný štýl niekoho, kto sa niekoľko rokov snažil trafiť do vkusu tisícok rôznych ľudí? Patrick Guedj bol kreatívnym riaditeľom nejednej parížskej značky, režíroval pritom desiatky kampaní a zodpovedal za návrh vôní pre mužov aj ženy.

K vedeniu luxusnej značky ho vlastne priviedla jeho skutočná vášeň. Patrick Guedj sa na post kreatívneho riaditeľa dostal vďaka neustálej spolupráci s Kenzom Takadom, pre ktorého fotil od konca deväťdesiatych rokov – po tom, čo odišiel od Armaniho. Vďaka práci sa mu niekoľkokrát podarilo dostať na miesta, ktoré ho fascinujú doposiaľ. Na atmosféru Japonska však nedá dopustiť. Jeho štýl je plný indícií a tie objasňujú aj charakter jeho najznámejších kampaní. 

Minulý rok musel byť pre teba, podobne ako pre iných umelcov, rovnako prínosným, čo sa týka väčšieho množstva času na vlastnú tvorbu. Nemýlim sa? 

To áno, lockdown ma priviedol k neuveriteľným a neustálym úvahám o živote, tvorbe a chuti vnímať aj tie najvšednejšie veci naokolo s iným prístupom. Takisto som vďaka nemu prišiel na úplne nové riešenia, aké som dovtedy ani nezvažoval. Celé to obdobie pre mňa už navždy zostane nezabudnuteľnou a zároveň neopakovateľnou skúsenosťou. 

Raz si režisérom, raz fotografom, inokedy spisovateľom. Musí byť náročné zachovať si svoju štylistiku a pritom sa neopakovať. Nemáš niekedy sto chutí urobiť za všetkým hrubú čiaru a pristúpiť k tvorbe odlišne? 

Usilovať sa o neustálu inováciu je pre mňa jediný spôsob zmýšľania. Dôvodom nie je ani tak nejaký podvedomý tlak, takisto ma k tomu nevedú žiadne vonkajšie faktory. Sám cítim, že za iných okolností by ma vnútorne nič nestimulovalo. Teší ma robiť čosi nové, a preto nerád skĺzavam k postupom, ktoré sú mi už známe. 

Keď som prvýkrát videl tvoj fotoprojekt „Red jacket around the world“, mal som pocit, že sa dívam na jednu z tvojich neskorších kampaní, za ktoré si v Kenze zvykol zodpovedať. Už v tomto projekte bolo vidieť zmysel pre kompozíciu a určitú tajomnosť vo vyjadrení. Ako vlastne vznikol nápad obletieť celý svet s jedným a tým istým sakom? 

Bol to jeden z najpôsobivejších a najkrajších projektov, ktorých som sa kedy ujal; pôvodná myšlienka prišla v skutočnosti (a výnimočne) z módneho domu Kenza Takadu. Ako fotograf a dušou aj cestovateľ som sa s jeho ideálmi a hodnotami úplne stotožňoval. Projekt sa vo veľkej miere zakladal na ľudských vzťahoch a na tom, ako nadväzovať kontakt s inými, domorodými civilizáciami. Spočíval v schopnosti tvoriť a súčasne dokázať prijať aj to neočakávané: červené sako sme dávali úplne cudzím ľuďom a nechávali sme im pritom slobodu, mohli s ním zaobchádzať tak, ako uznali za vhodné. Všetky tie fotografie boli teda výsledkom akejsi kolaborácie či spolutvorby, ako sa tomu dnes zvykne hovoriť. 

Kenzo bolo nepochybne jednou z kapitol tvojho života, ktorá si zaslúži patričnú pozornosť. Začínal si, ak sa nemýlim, v roku 2000 ako fotograf a odvtedy sa toho udialo veľmi veľa. Aké to je, keď niektoré tvoje nápady zostávajú na trhu po celú tú dobu a iné sa pre zmenu síce dostanú medzi ľudí, ale po nejakom čase sa úplne stratia?

Je to tak. Návrhom pre Kenzo som sa vždy odovzdával celým svojím ja, a tak ma aj párkrát mrzelo, keď sa niektoré parfumy z trhu nakoniec stiahli, čo bol trebárs prípad Kenzo Air. Jeho vzniku predchádzalo nesmierne veľa práce, snažili sme sa mu dať umelecké kvality a ponúknuť (v spolupráci s Mauriceom Roucelom) ohromnú vôňu, lenže pri tom všetkom sme si neuvedomili, aké zásadné môže byť načasovanie. S odstupom rokov si myslím, že na vtedajšie konvencie trhu to bolo príliš sofistikované. 

Počas svojho pôsobenia na poste kreatívneho riaditeľa si dal značke typický imidž, ktorý sa nedal zameniť s ničím iným. Ako vyzeral zvyčajný proces vzniku vône – začínal sa nápadom, podmieňovala ho nejaká konkrétna atmosféra krajiny, alebo to bývali až konkrétne vonné vzorky, ktoré napokon určovali, aký bude imidž kampaní a čo budú vyjadrovať vizuály? 

Zakaždým sa to začínalo príbehom, zvyčajne len stručnou myšlienkou a všetko ostatné nasledovalo až potom. Keďže aj vôňa vznikala jednak podľa popisu a ďalej podľa reálnych zámerov, ktoré mali byť prostredníctvom nej komunikované, bola až predposledným článkom toho, čo sme chceli komunikovať v každom vizuáli. V porovnaní s tým, ako to zvyčajne očakávajú druhí, je to presne naopak. Najprv vznikajú popisy charakteru vône a následne ich parfuméri (respektíve „nosy“) komponujú. Samozrejme, hovorím o svojej vlastnej skúsenosti, nemusí to byť pravidlom v celom odvetví. 

Keď si už spomenul odvetvie, ako fungovala spolupráca medzi módnou značkou a tvojím oddelením – záviseli od seba kompozície vône a témy pre jednotlivé modely? 

Priama spolupráca s módnym domom vlastne nebýva až taká intenzívna. Napríklad keď vznikala kampaň pre Kenzo Flower v San Franciscu, záverečné defilé prehliadky z roku 2008 bolo skôr zdrojom inšpirácie. Akurát som sa vtedy musel uistiť, či je to v poriadku z hľadiska autorských práv, a následne zistiť, ako vôbec takú inštaláciu dosiahnuť. 

V priebehu viac než desiatich rokov sa ti podarilo stanoviť vizuálny štýl, v ktorom sa ustálili niektoré nemenné prvky. Išlo o zámer, alebo sa skrátka zaužívali natoľko, že ste ich vnímali ako hodné rozvíjania do podoby pomyselného mikrouniverza značky? 

Mal som to šťastie, že som mohol vyjadriť svoje osobné nahliadanie na svet štýlom, ktorý bol výlučne môj. Keďže ten prejav, respektíve vizuál uspel aj vzhľadom na imidž značky, tak sme pri danom štýle napokon aj zostali. Veľmi úzko to však súviselo s tým, čomu som sa venoval aj mimo módneho priemyslu. Nikdy som nemal dojem, že by som si mal dávať pozor na bariéru medzi tým, čo je komerčné a čo osobné. 

Aj vďaka tomuto slobodnému uvažovaniu si napokon spolupracoval s renomovanými dizajnérmi, či už to boli Karim Rashid, Ron Arad alebo Kenya Hara. Chtiac-nechtiac sa ti darilo zachytávať dobové trendy v dizajne a pridávať tomu všetkému na význame. 

V podstate áno, reagovali sme na aktuálne tendencie, ale zámerom spoluprác popravde nebolo byť na vlne nejakého trendu. Tuším mi to ani nezišlo na um, hoci je pravda, že sme sa pre projekt vždy snažili vyberať tých dizajnérov, ktorí sa nám javili ako najvhodnejší. Čiže museli byť aktívni. Vyberali sme ich skôr s ohľadom na charakter projektu než na záujmy trhu. Mojím záujmom bolo nadviazať spoluprácu s dizajnérmi, ktorí by priniesli nový pohľad – čo bol aj dôvod, prečo to často bývali práve takí dizajnéri, ktorí nikdy predtým nemali skúsenosti s parfumami a návrhmi flakónov a boli úplne mimo módneho priemyslu. 

V kampaniach si zvykol využívať skôr nemé obrazy, len pár scén. A predsa si stihol režírovať aj dva filmy a napísať pár románov. Ako ti vyhovujú scény s dialógmi, keď musí ísť obraz odrazu do úzadia a prednosť v narácii dostávajú slová? 

Obľubujem čistotu, či už vo vizuálnom jazyku, alebo v inom druhu prejavu. Ak sa dá, snažím sa, aby bolo všetko jednoduché a zrozumiteľné bez množstva slov. Dialógy sú vzácnosťou dokonca aj v mojich románoch. Často to však závisí od toho, čo robím: v tejto chvíli napríklad pracujem na dlhometrážnom filme a, samozrejme, tam sa to bez dialógov nezaobíde. 

Čo je vlastne tvojím najbližším cieľom v živote? 

Je ich dosť. A niektoré z nich nie sú tak ľahko dosiahnuteľné: teraz mám rozpracované dva filmy – jeden vo Francúzsku a druhý v Japonsku. Obidva projekty sú však pre obmedzenia pozastavené. Takisto dokončujem ďalší román. A k tomu všetkému premýšľam nad ďalšou monografiou, ktorá by tematicky nadväzovala na tie predchádzajúce. 

Vybavuje sa ti v mysli nejaký výrok či motto, na základe ktorého sa snažíš viesť svoje fungovanie?

André Gide raz povedal: „Odváž sa byť tým, kým si!“ Myslím si, že je v tom veľký kus pravdy, a toto tvrdenie ma sprevádza životom už niekoľko desaťročí. Prakticky odvtedy, odkedy som ho prvýkrát zachytil. ň

A ako je to u teba s umením? Ktoré umelecké dielo je natoľko provokatívne, že ťa núti, aby si sa k nemu vracal znova a znova?

Ktorékoľvek dielo od Rothka. Ťažko povedať prečo, no zakaždým, keď sa na niektoré dívam, mám dojem, že zažívam niečo neopakovateľné – hádam preto, lebo je to také prirodzené a zároveň nie úplne dokonalé. Vlani v októbri som bol na Santorini a aj tam je jedno miesto, kde sa človeku pri pohľade na more – a za vhodných okolností – vybaví práve výraz jeho malieb. 

Keď už sme pri estetike, omnoho skôr, ako sa wabisabi stalo takým populárnym, si prenášal jeho prvky do svojej práce. Ako vnímaš terajší zvýšený záujem o životný postoj voči nedokonalosti, ktorá je akceptovaná ako nevyhnutná súčasť všetkého naokolo? 

Uznávam to. Vedie to k poľudšteniu a vyvoláva to zmes rôznych pocitov. Nedokonalosť sa dosahuje najťažšie. Treba sa vedieť uvoľniť, vyjadriť svoje pohnútky a zostať pritom spontánny. No ak hovoríme o spôsobe vyjadrenia v dizajne či umení, zároveň je treba vedieť kontrolovať všetko okolo seba, uvedomovať si, čo má zmysel a čo je cieľom diela. Človek sa pritom neustále pohybuje v rozmedzí toho, čo je vhodné neriešiť a čo si žiada kontrolu. Byť konzistentný, no priznať si aj malé nedokonalosti – to chce cvik. 

Počas desaťročí si vytvoril veci, ktoré vyjadrujú životný štýl mnohých mužov a žien. Ako ty sám definuješ pojem luxusu a čo konkrétne si pod ním predstavuješ? 

Podľa mňa je luxusom viacero vecí: dostatok času, schopnosť spomaliť a bezstarostnosť. Tieto tri veci považujem za reálny luxus, pretože sú vzácne a zriedkavo sa dajú dosiahnuť len tak na počkanie.

Galéria obrázkov