Len snívať nestačí

Uprostred debaty sa zháčil: „Nechcem hovoriť o obrazoch. Je to fajn, ale v podstate len robím to, čím žijem. Vedel by som to zhrnúť do troch viet.“ Zvláštne, ale áno, Jozef mal pravdu.

Keď niečo robíš z čírej vášne, zrejme by si pri tom mal zotrvať. Iní si ťa potom nájdu. Oni určia tvoj smer.

A nielen v tom. Že sa zo všetkého najskôr zhodneme v názoroch na fenomenálnu výrečnosť Karla Lagerfelda, minimalistickú genialitu v Bouroullecových reliéfoch či progresivitu, s akou vedia Maroon 5 produkovať hity dvadsať rokov, by som za normálnych okolností nebol predpokladal ani vo sne. Zvlášť preto, že sme si pri tomto všetkom prvýkrát začali tykať. S vekovým rozdielom troch rokov k tomu síce mohlo dôjsť už skôr, ale ono je to asi tak, že obidve strany skôr čakajú, kedy kto navrhne tykanie ako prvý, a ak sa nenavrhne, tak sa to proste viac nerieši. Zažil som mnoho stretnutí, ale prvé rozhovory boli málokedy také bezprostredné ako tento. Mohol som načrtnúť akúkoľvek tému a Jozef okamžite reagoval s neuveriteľným entuziazmom. „Celú strednú školu a výšku som čítal. Veľmi veľa. Od Dostojevského a Millera cez beatnikov po psychológiu, cestopisy a monografie,“ prezrádza, aby objasnil, na čom sa zakladá jeho zmysel pre tvorbu. Jozef Stančík si našiel svoje médium a tvrdenie, že je to maliar, by mohlo znieť ako príliš zjednodušená definícia jeho činnosti. A predsa, na jeho Instagrame denne pribúdajú nové diela. Strieda veľkorozmerné portréty, geometricky odvážne reliéfy a tu a tam sa objaví na nejakej fotografii medzi rozpracovanými dielami uprostred ateliéru. Stačí sa pozrieť na jeho komentáre pod fotkami a je jasné, že mu nechýba nadhľad. Darí sa mu, ľudia o ňom hovoria a objednávajú si uňho diela. „Keď niečo robíš z čírej vášne, zrejme by si pri tom mal zotrvať. Iní si ťa potom nájdu. Oni určia tvoj smer,“ hovorí v návale myšlienok – tak, ako to cíti. Sotva by sa mohlo všetko dostať do jedného rozhovoru, to si uvedomujem veľmi zreteľne, aj tak sa však neustále snažím uvažovať, ako jeho úvahy a reflexie destilovať tak, aby mali to správne miesto v našom interview. A keď v jednom okamihu povie, že jeho život je neustálym sebavzdelávaním, viem, že tento muž v Kristových rokoch bude mať čo povedať aj v budúcnosti. Cez obrazy, vlastné médiá, iné stretnutia. 

Na pretras sa dostávali samé abstraktné témy, riešili sme pocit slobody, nezávislosť, umelecké premeny, zmeny v hodnotovom rebríčku a s nimi súvisiaci pojem bohatstva: „Mohol by som vymenovať veľa bohatých ľudí, ktorí majú všetko, čo chcú. Ale pozrieš sa im do očí a proste vidíš, že je tam prázdno. Že hľadali šťastie na nesprávnych miestach.“ Ani neviem, koľkokrát som pomedzi tie súvislé úvahy prestrčil nanajvýš tak jedno či dve prisvedčujúce „presne“. Ale od toho momentu sme boli naladení na rovnakej frekvencii a tušil som, že čokoľvek, o čom sa Jozef Stančík rozhodne rozprávať, bude mať hĺbku a takú zdravú dávku irónie, ktorá sa tu a tam objavuje v komentároch pod jeho fotkami s tisíckami lajkov. Iróniou je, že Jozef ani netuší, ako k tomu došlo: „Rozbiehalo sa to pomaličky a ani som nevedel ako a odrazu som zanechal bývalú prácu a začal som sa živiť ako umelec.“ Podľa neho však nápady neprichádzajú len tak. Treba uvažovať, začať na veciach pracovať a hlavne si dávať do súvislostí informácie. Ako patričný perfekcionista ešte upresní: „Myslím si, že kreativita vzniká ako balík informácií, ktoré si v sebe vyskladáme.“ 

Ubehlo niekoľko minút. Začínalo mi byť jasné, že zrejme nebudeme na jednej vlne len v uvažovaní, ale aj v štýle prejavu. Také tie typy pováh s chameleónsky premenlivou introverziou, ktoré bez varovania zmenia kurz a správajú sa extrovertne. Po vytrvalom aktívnom počúvaní som teda pookrial a začal som vymenúvať viaceré sféry, ktoré by sme mohli v rámci rozhovoru načať. „Väčšinou ma poznajú len cez tie obrazy a každé jedno interview je ako cez kopirák. Kto som, čo som, kedy rád maľujem, čo rád maľujem... Neviem, či to vôbec niekoho zaujíma,“ zamýšľa sa, keď odrazu opätujem jeho sťažnosti doplnením myšlienky: „Pritom by bolo super, keby bolo jasné, že aj maliar má nejaké ďalšie stránky osobnosti, že to proste nie je formička, podľa ktorej funguje deň a noc.“ Jeho nadšenie je pohotové, pričom tentoraz on prisviedča svojím „presne“ na moje tvrdenie. „Áno, áno, takže chcem hovoriť hlavne o tom, čo ma momentálne zaujíma a čo mi napadá, keď maľujem. Lebo pri maľovaní uvažujem dosť,“ a ozrejmujúc, čo sa deje počas tvorby, ešte dodá: „Veľakrát o veciach, ktoré nikto nechce ani riešiť, ani počuť, lebo si povie, že to nebude predávať a kto by mal čas zaoberať sa tým.“ Zhodneme sa aj na tom, že tieto témy pritom riešime po celú dobu všetci, každý sám v sebe. Asi by malo zmysel spísať ich namiesto toho, aby si všetci len naivne domýšľali fakty. Voči obidvom stranám by bolo fér, keby vedeli, ako to naozaj je. Veď čo ak vlastne žijeme veľmi podobné, trúfam si povedať, že skoro rovnaké životné príbehy? 

Tiež mávaš chuť rozdať sa, keď máš extra vydarený deň? 

Rád dávam. Vnútri cítim, že keď sa mi darí, mal by som aj ja niečo dať okoliu. Skrátka mu niečo vrátiť. Takže takmer zakaždým, keď si niečo kupujem alebo si objednávam, prispejem. Či už hudobníkovi na ulici, alebo na charitu, prípadne poteším niekoho v rodine. Ak sa dá, pomôžem a to vo mne vytvára neskutočne pozitívne emócie. Dáva mi to obrovskú energiu. Žijem podľa toho, ako to cítim a toto je pre mňa osobne a môj život správne. 

Myslíš si, že pocit naplnenia vychádza z toho, že si napokon našiel svoje pôsobisko, v ktorom sa cítiš ako ryba vo vode? 

Každý z nás by mal byť osožný svojmu okoliu. Tak, ako to je aj v prírode. Podľa mňa je to veľká symbióza a výmena energií. Keď takto budeme fungovať všetci, bude sa nám hádam aj lepšie vodiť. Pamätám si, že k maľovaniu som sa dostával postupne. Ale cítil som, že je to niečo, čo mi vyhovovalo. Už počas štúdia som maľoval ako posadnutý. Denne a dlho do noci. Dokonca s takým zápalom, že ma rodičia museli vyháňať od práce, aby som sa aj vyspal. Zvyčajne som zaspal s predstavou o ťahu, ktorý urobím ihneď po prebudení. 

Neviem prečo, ale odjakživa mi pripadalo nezmyselné pýtať sa hocikoho na to, či je šťastný. A rovnako neprirodzené sa mi zdalo byť touto otázkou zasiahnutý. Hádam aj preto, že som sa cez filozofiu šťastia lúskal počas štúdia aj dlho po ňom a pochopil som, že šťastie je rovnako individuálne ako preferované množstvo cukru v káve. 

Lenže ako naschvál, presne to zaujímalo Jozefa. Šťastie. Vedel, čo tým šťastím myslí a prečo ho treba raz a navždy dať do centra pozornosti, nech je už definitívne amen s otázkami podobného typu v ktoromkoľvek budúcom interview. Pre hocikoho. Kdekoľvek. Ever. Bola to výzva a sám som bol zvedavý, koľkokrát sa dokážem spýtať na šťastie takým spôsobom, aby to nevyznelo ako „a si ty vlastne šťastný, Jozef?“ A keď som sa už ako-tak stotožnil s tým, že náš rozhovor sa bude uberať práve týmto smerom, tak som skonštatoval, že sa na to svojím spôsobom skutočne, ale skutočne teším. 

Vedel som, že predtým si vyskúšal rôzne zamestnania. Pracoval si na stavbách, ako realiťák, ale netušil som, že si bol aj barman. Mali tie kapitoly v tvojom živote nejaký rovnaký motív, ktorý sa v tebe ako umelcovi zachoval? 

Vidím v tom spojitosť. Mám takú teóriu, že na to, aby bol muž šťastný, musí okolo seba meniť hmotu. Asi aj preto máme ako muži výraznejšiu muskulatúru. Neviem, možno je to preto, lebo sme historicky predurčení rúbať stromy, lámať kameň a stavať útočiská pre naše rodiny. Keď sme schopní postarať sa o rodinu, môžeme sa cítiť šťastne a žiť správny život. Možno to znie ako jednoduchá logika, ale aj na základe skúseností môžem povedať, že ľudia, ktorí niečo tvoria, bývajú šťastnejší. 

Čo podľa teba spôsobuje, že niektoré typy ľudí sú permanentne ušomrané a nevrlé? 

Nechcem sa hrať na psychológa, no myslím si, že pasivita a nečinnosť dokážu priviesť hocikoho k úzkosti a ťahať ho k nižším emóciám. Pri činorodosti sa pre zmenu cítime lepšie, máme viac energie a hádam sme aj celkovo zdravší. 

Odkedy nie som len egoistický narcis, môj život sa obohatil o nové rozmery.

A keď si niekedy nemal takýto „drive“, siahol si po motivačnej literatúre? 

Keď som čítal veľa motivačnej literatúry, stále som sa pozoroval. Písalo sa v nej, aby som hľadal šťastie v sebe, pozoroval sa a nemal ani jednu negatívnu myšlienku. Prípadne aby som ju okamžite vytesnil z hlavy. A ja som tomu v nejakom bode prepadol. Nemal som z toho ten očakávaný skvelý pocit. No už je to lepšie. Odkedy nie som len egoistický narcis, môj život sa obohatil o nové rozmery. 

Zmenilo to tvoj názor na tento žáner? 

Veľká časť motivačnej literatúry je zle pochopená. V lacnej filozofii úspechu a prehnaného sebavedomia vidím aj tienistú stránku. Vety o tom, že dokážem všetko, čo si zaumienim, že musím ísť za vlastným cieľom a podobne, uznávam, majú v sebe potenciál a silu burcovať... Ale, bohužiaľ, neplatia pre väčšinu ľudí. Keď nám pre zmenu niečo nevyjde podľa plánu a zistíme, že sme možno mali priveľké očakávania, tak nadíde sklamanie zo seba a zo života. Nakoniec sa k tomu všetkému dostaví ešte aj depresia a väčšia úzkosť ako predtým. Tým však nechcem povedať, že to nemá zmysel. Len sa netreba preceňovať a klamať samého seba. 

Tvrdíš teda, že uznať si svoje skutočné limity nie je prejavom slabosti? 

Nie každý má na to, aby sa z neho stal Mr. Olympia. A je to normálne, aj vždy bolo. Keď si to človek uvedomí, odľahne mu a získa inú perspektívu; ja už napríklad viem, že nebudem geniálny spevák ani nedostanem nobelovku za fyziku. A nebudem ani liezť po budovách bez istenia, lebo mám fóbiu z výšok. A to je okej. 

Vždy som vedel, že na všetko musí dozrieť správny čas. A že bez ohľadu na to, v akej situácii sa ocitnem, deje sa preto, aby som mohol zvládnuť to, čo príde ako ďalšie. Som si istý, že sa muselo udiať veľmi veľa vecí, aby som bol pripravený zvládnuť taký vyrovnaný rozhovor o tom, v čom človek nachádza silu pokračovať a či je návod na úspech lineárnou skratkou k univerzálne bezstarostnému životu. O ňom ma kedysi presviedčal muž, ktorý chcel, aby som zaňho písal motivačné citáty ľuďom hľadajúcim odpovede na život medzi najpopulárnejšími príspevkami na Facebooku. „Vety typu ‚dokážeš všetko, čo si zaumieniš‘ a ‚choď za svojím cieľom‘ majú síce chvíľu silu a možno aj niekoho nakopnú, ale, žiaľ, neplatia pre väčšinu ľudí,“ povedal a úplne tým nabúral celý plán rozhovoru. „Aby som bol kreatívny a produktívny, musím mať úplne čistú hlavu. Skôr by som povedal, že mám životný štýl makléra. Siedmy rok nepoznám voľný víkend a na dovolenke som bol asi dva razy. O bohémskom živote sa u mňa hovoriť nedá.“ 

Ešte stále som bol odhodlaný držať sa nejakej pomyselnej osnovy, ktorú som sám dotváral za chodu a snažil sa tak nezostať v slepej uličke. „Tak som sa pozoroval a potom to prišlo: ‚Bože, zase som negatívny, prečo som negatívny, keď chcem byť pozitívny.‘ Skúšal som každú negatívnu úvahu odohnať preč...“ Rozosmialo ma to. Bytostne som vedel, v ktorom bode som zažíval tie isté úvahy. A vedel som aj ako ma to toxické uvažovanie dokázalo pomaly duševne rozkladať. Hovorieval som si: „Ježíš, ja nemôžem byť negatívny, veď si do života začnem ťahať samé zlé veci. Prečo nie som dosť pozitívny?“ Popisoval mi svoje myšlienkové pochody a čím viac vo mne rezonovala jeho skúsenosť, tým viac som uvažoval, či sa tak trochu nesmejem, hoci teraz už z poriadneho nadhľadu, z toho, aké bolo moje staré ja. Potom som urobil to isté, čo spravil Jozef. „Myslím si, že ma z toho vytiahla moja práca. Odrazu toho bolo tak veľa, že som pri nej úplne zabudol na seba.“ Ten Jozef má zase pravdu. Ktovie, či pod tým mechanizmom, ktorým sa má človek odraziť z akéhokoľvek mentálneho dna, nemyslia vlastne všetci prácu. Či to nie je to ozajstné know-how každej veľkolepej konferencie, kde ľudí burcujú k tomu, aby mali rajský život ako z najtajnejších snov. „Celú svoju pozornosť som venoval umeniu a moja myseľ sa odrazu upokojila,“ znovu ako na zavolanie potvrdzuje, že to tak je a že nie som až také lietadlo, ako si všetci blázni naokolo mysleli. „Je to moja droga – vidieť na sebe progres,“ povedal nadnesene a pritom s úplne trefným prirovnaním. Satisfakcia naozaj vedie k spokojnejšiemu životu. A hoci je to len dočasná stanica, keď ju človek dosiahne, je to ako prekročenie garantovanej hranice, za ktorú ho už bez značného úsilia nemôže nikto zatlačiť. „Stačí robiť niečo, čo neskutočne miluješ, a vesmír dá veci pohybu. Ty sa potom len čuduješ a pozoruješ, čo sa to vlastne deje,“ vystihol Jozef, ja som uznanlivo pokynul. Nehrozilo, že by tým ustála energia, ktorá medzi nami prebiehala. Po každom dlhšom bloku úvah nasledoval nový, osobnejší, kritickejší. Ale zakaždým s kvalitou spovedného tajomstva, ktoré by sa len veľmi prácne dalo vpratať do statusu na Twitteri. „Veľmi ďakujem za to, že žijem v dobe sociálnych sietí. Myslím si, že mi nakopli kariéru ako máločo. Predtým som nevedel predať ani jeden obraz za rok,“ premostí z ničoho nič k téme, ktorú som už takmer nadobro vyškrtol z pôvodného zámeru. Ale opäť to nechávam na teórii chaosu a nevzpieram sa. Čokoľvek, čo príde ako ďalšie, bude mať svoju vlastnú vnútornú súvislosť. 

Prestal si riešiť, či žiješ adekvátne voči tomu, ako sa cítiš? 

Myslím si, že šťastie nie je cieľ – skôr vedľajší produkt správneho, tvorivého spôsobu života, ktorý vediem. Keď robíš dobré veci a snažíš sa vzdelávať, zaujímať sa o múdrosť a o to, ako sa stať správnym, cnostným človekom, budeš sa tak aj cítiť. Keď vytváraš zlú energiu a napätú atmosféru, tak prídu adekvátne emócie. 

Párkrát som na tvojom Instagrame zahliadol, ako si uťahuješ z vlastného vzhľadu. Iní by pritom povedali, že môžeš robiť profesionálneho modela. Ako to teda je? 

Možno som kritický a dlho mi trvá, kým sa úplne uspokojím s tým, na čom pracujem – a je jedno, čo to je. Ale vidím, ako to u mňa funguje. Keď sa beriem príliš vážne a priveľmi sa pozorujem a riešim, či som dobrý pre každého za každých okolností, smerujem k frustrácii. Akonáhle otočím záujem smerom od seba k druhým, teším sa z prítomnosti, zo života a viac v tej chvíli nepotrebujem. 

Čo posilňuje tvoju osobnosť a odhodlanie robiť to, čo robíš? 

Moja vnútorná motivácia vyplýva z toho, že mám neustálu potrebu zlepšovať sa, cítiť progres, neustále skúšam nové techniky, hľadám inšpiráciu, hľadám svoj rukopis, svoj štýl a stále chcem byť lepší, ako som bol včera. Chcem vytvárať obrazy, ktoré budú v ľuďoch prebúdzať pozornosť a dajú im do života nejaký dobrý impulz. 

Jedno sa nedá poprieť. Entuziazmus, s ktorým sa do všetkého púšťaš. Snažíš sa tento hedonistický pohľad na život pretaviť aj do terajších obrazov? 

Tú filozofiu sa snažím preniesť aj do svojich obrazov. Je to, ako keď počuješ dobrú pieseň a tá v tebe zostane rezonovať. Ja sa takisto usilujem, aby moje obrazy rezonovali v druhých. Aby si z nich mal peknú emóciu. Lebo o tom je aj život. Nebudeme si pamätať, kto mal čo na sebe, keď sme sa stretli, ale ten pocit, ktorý sme pri tom mali, v nás zostáva a dá sa precíť odznova. Takisto netreba nutne opisovať, čo kto na mojom obraze vidí, stačí mať z neho príjemný pocit a to je viac ako čokoľvek. 

Celú svoju pozornosť som venoval umeniu a moja myseľ sa odrazu upokojila.

Spája sa aj u teba šťastie s vďačnosťou za to, že to osud takto zariadil? 

Našiel som niečo, pre čo mám vášeň a čo ma napĺňa. Aj moje okolie ma podporuje v mojich akciách, a pritom nič z toho nebolo tak úplne v pláne do budúcnosti. Sám som si nepripúšťal, že by som sa mohol živiť umením a byť iba umelcom. Moja rodina a priatelia tomu už vonkoncom neverili. A aha, stalo sa. Som rád, že to takto vyšlo. 

Hlavou mi prechádzali koncepcie filozofov. Od staroveku dodnes. Podvedome som si opakoval Kantove maximy, Senecove výroky, Hegela... A odrazu som už necítil, že každý rozhovor musí znieť ako desaťkrát oxeroxované interview z nenáročného periodika pre všetkých ľudí dobrej vôle. Jozef rozprával, ja som sa usmieval. „Koľko ľudí si myslí, že šťastie stojí na peniazoch, a čudovali by sa, že to tak nie je,“ vracal pozornosť k pôvodnému problému. „My náš vnútorný stav neustále riešime a rozoberáme. To je ten problém.“ Podvečerné svetlo slablo, zlatá hodina sa zmývala so zorami zaplavujúcimi zenit na oblohe. Pár ľudí bez náhlenia prechádzalo z ľavého konca môjho zorného poľa k pravému. Sústredil som sa na daný okamih. Stále som vnímal Jozefove slová a pritom som v mysli počul, ako moje podvedomie odvetilo, čo pre mňa znamená šťastie. Vedieť stále dýchať. Ako som si to opakoval po každej noci, ktorá vrcholila čoraz agresívnejším apnoe. „My ľudia sme zo seba až príliš posratí a priveľmi sa riešime. Tým si potom privodzujeme do života nešťastie.“ Nemohol som nesúhlasiť. Ten náhly mix vďačnosti, radosti a úľavy sa vmiešal do môjho hlasu, keď som namiesto ďalšieho „presne“ povedal už len tak mimochodom: „Ako keby to malo zmysel, nie?“

Galéria obrázkov