Ostrov Robinsona Crusoa

„Beznádej“. meno, ktorým nazval najznámejší knižný stroskotanec malý ostrov uprostred Pacifiku. Dnes vyhľadávaná turistická destinácia, lákajúca dobrodruhov a prinášajúca inšpiráciu ekonomického aj ekologického prežitia. Spoznajte nevšedný príbeh Ostrova Robinsona Crusoa, nad ktorým drží ochrannú ruku aj organizácia UNESCO .

Necelých päťdesiat kilometrov štvorcových zeme, dejisko slávneho románu Daniela Defoa, tvorí súčasť čilského súostrovia Juan Fernandez. Vulkanický Ostrov Robinsona Crusoa prešiel viacerými názvami a za tým posledným treba hľadať najmä úspešný turistický marketing. Poďme však postupne.

V roku 1565, teda v časoch, keď si svet rozdeľovali námorné mocnosti, zakotvil španielsky moreplavec Juan Fernandez pri trojici tichomorských ostrovov. Na jednom z nich objavil skutočný poklad – pramene sladkej vody. Túto časť zeme pokrstil príhodne Aguas Bueanas (Dobrá voda, pozn. red.) a neskôr na nej vyložil stádo kôz a sliepky. Vytvoril tak potravinovú základňu, ak by jeho posádka potrebovala počas ďalších výprav dopĺňať zásoby. O storočie neskôr si tu spravil krátku zástavku španielsky jezuita Diego de Rosales. Očarený netypickou faunou, začal z rovnakého dôvodu pestovať bylinky a ovocné stromy.

Ostrov si ďalšie desaťročia žil svojím životom, a hoci ho občas navštívili pirátske výpravy, väčšinu času prežil bez agresívnejšej konfrontácie s človekom. V roku 1703 sa k jeho brehom doplavila anglická loď St. George a začal sa písať príbeh, ktorý tvoril predlohu dnes už ikonického dobrodružného diela. Ako to však často býva, realita za fikciou nemusí zaostávať. Pozrime sa teda bližšie na osud reálneho hrdinu, ktorý na rozdiel od toho knižného na ostrove strávil „len“ štyri roky a štyri mesiace.

Alexander Selkirk, siedme dieťa škótskeho obuvníka, si v devätnástich rokoch pre rodinné nezhody zvolil slobodný život moreplavca. Dobré matematické znalosti z neho rýchlo spravili zručného navigátora a azda tvrdohlavosť prispela k tomu, že sa nepohodol s vyšším dôstojníkom, ktorý prevzal funkciu zosnulého kapitána lode St. George. Všetko to vyvrcholilo momentom, keď osamotený mával z brehu zvyšku posádky (historici sa dodnes prú, či išlo o dobrovoľné rozhodnutie). Dodajme, že mu solidárne ponechali čln, kresadlo, pušný prach a Bibliu. A rovnakej tvrdohlavosti zrejme vďačí za to, že postupne prestal pasívne očakávať pomoc a začal aktívne prispôsobovať ostrovným podmienkam.

Moreplavec si vybudoval provizórne obydlie, ohradu pre kozy, ktoré okrem zdroja bielkovín, využíval aj na výrobu oblečenia. Čerpal pritom z vedomostí, ktoré sa naučil v otcovej obuvníckej dielni. Na okraj, pokračovanie plavby lode St. George netrvalo dlho. Krátko po odchode z ostrova prebehla na palube vzbura, loď predali Španielom a časť posádky dezertovala.

V slávnom románe obdaroval Daniel Defoe svojho hrdinu priateľským spoločníkom a sluhom Piatkom, realita však bola o čosi náročnejšia. Dlhé mesiace trávil mladý Škót len v spoločnosti divokých mačiek, ktoré sa snažil vycvičiť, aby ho ochránili voči nájazdom potkanov. Okrem nich mu vrásky robili aj občasné návštevy španielskych pirátov, od ktorých mohol v tom lepšom prípade očakávať smrť, v horšom, že ho predajú do otroctva.

Vyslobodenie prišlo až 12. februára 1709, keď na ostrove zakotvila loď Duke plaviaca sa pod anglickou vlajkou. Stroskotanec na seba upozornil signálnym ohňom. Prekvapená posádka privítala na palube divocha, oblečeného v kozej koži, ktorý bľabotal jazykom Shakespeara. A skutočný záver príbehu?

Po svojom návrate sa zachránený dobrodruh tešil záujmu médií, vďaka čomu sa o ňom dozvedel aj spisovateľ Daniel Defoe. Život skutočného Robinsona, ktorého meno pozná len málokto, pokračoval bigamiou, bujarou zábavou dobovej „celebrity“ a návratom na more. Smrť si ho napokon našla počas výpravy k africkému kontinentu. Niektoré zdroje uvádzajú, že postupom rokov neraz prejavil sentiment pri spomienke na osamelý život mimo civilizácie. Dodnes sa však historici nezhodnú, či bol Alexander Selkirk vynaliezavý hrdina alebo bohémsky a asociálny živel.

Je to už tak, že dejiny viac odpúšťajú krajinám ako ich obyvateľom. Počas osemnásteho storočia využívali Španieli „Dobrú vodu“ ako väzenie pre nebezpečných zločincov. Na výročie slávnej záchrany, konkrétne 12. februára 1818, vzniká nezávislý štát Čile a ostrov dostáva pomenovanie „Más a Tierra“ (Ostrov ležiaci blízko k pevnine, pozn. red). V roku 1966 napadlo vládu vábnejšie pomenovanie – Isla Robinson Crusoe, teda Ostrov Robinsona Crusoa. V časoch výrazného kultúrneho boomu, rozvoja cestovného ruchu a silnejúcej strednej vrstvy, to bol brilantný marketingový ťah. Ostrov sa dodnes teší nájazdom milovníkov dobrodružných príbehov. Prispeli k tomu aj medzinárodné archeologické tímy, potvrdzujúce jeho slávnu históriu.

Psychológia umenia žiť a prežiť

V roku 2008, pri príležitosti 300. výročia záchrany slávneho rodáka, sa na ostrov vydala expedícia zo Škótska. Pri podrobnom skúmaní našli vzácne artefakty, dokazujúce vierohodnosť príbehu Alexandra Selkirka. Vedci odhalili pozostatky príbytkov a našli časť navigačného prístroja, ktorého metalurgická expertíza preukázala, že rovnaký kov sa dobovo vyrábal v anglickom Cornwalle.

Viac než materiálne artefakty, je zaujímavé mentálne nastavenie, ktoré pomohlo Selkirkovi prežiť. Podľa súčasných expertov bolo najťažších prvých osem mesiacov. Prialo mu prívetivé subtropické podnebie a elán zvyšoval lov divokých kôz, ktorým chýbal prirodzený predátor. V pamätiach sa uvádza, že ich počas svojho pobytu skolil približne štyristo. K verbálnym aj psychologickým cvičeniam pomáhali meditácie, spievanie žalmov a jediná kniha, ktorú na ostrove mal, Biblia. Nečudo, že po svojom návrate proklamoval, minimálne slovne, že sa z neho stal veľmi nábožný človek.

Ďalší životný príbeh škótskeho dobrodruha už závisí na interpretácii. Jedna vetva historikov, ho opisuje ako vynaliezavého geroja, ktorý po návrate do civilizácie nezanevrel na more a túžba po dobrodružstve mala vždy náskok pred láskou k žene. Tá druhá ho sumarizuje menej romanticky. Tri roky po návrate sa Alexander zosobášil so šestnásťročnou dojičkou dobytka Sophiou Bruceovou. Spoločnosť menej vyzretého mladého dievčaťa, mohla dopomôcť k jeho aklimatizácii na reálny svet a depresiám, ktorými sa neustále brodil. Len po roku spoločného života ju však opúšťa, aby sa pridal k anglickému námornému lodstvu. Neskôr stretáva majiteľku hostinca v pobrežnom anglickom mestečku Plymouth, s ktorou sa takisto ožení. Smrť si ho našla 13. decembra 1721, na poslednej námornej výprave, v podobe vtedy rozšírenej žltej zimnice. Alexander tak trochu ironicky, napriek štyrom rokom náruživého čítania Biblie, odchádzal z tohto sveta ako bigamista. Spor o jeho dedičstvo prial krčmárke, jeho prvá žena, zomierala ako chudobná vdova.

Súostrovie Juan Fernandez

Súostrovie Juan Fernandez s rozlohou 99,6 km2 tvoria tri hlavné vulkanické ostrovy: Alexander Selkirk (49,5 km2), Robinson Crusoe (47,94 km2) a Santa Clara (2,2 km2). Rozlohou sú síce prvé dva podobné, počtom obyvateľov sa však výrazne odlišujú. Skutočne obývaným je len Ostrov Robinsona Crusoa, kde sa pri poslednom sčítaní v roku 2002 prihlásilo 843 obyvateľov. Pre porovnanie na Ostrove Alexandra Selkirka ich bolo toho času len 55 a Santa Clara je trvale neobývaná.

Hlavné a vlastne jediné mesto súostrovia leží na Ostrove Robinsona Crusoa a založil ho na sklonku devätnásteho storočia švajčiarsky barón Alfredo Van Rodt. Domáci žijú z rybolovu a turistického ruchu. Najbližšia pevnina je vzdialená 670 km. Podnebie je typické subtropickou vlhkou klímou, ovplyvnenou studeným peruánskym prúdom. Priemerná ročná teplota sa pohybuje na úrovni 15,3 °C.

V roku 1977 UNESCO vyhlásilo súostrovie Juan Fernandez za „Svetovú rezerváciu biosféry“. Je tu cca 65 percent pôvodných druhov rastlín. Vďaka relatívne veľkej vzdialenosti od juhoamerickej pevniny sa tu vyskytuje veľa endemických druhov živočíchov a rastlín. Endemitom je napríklad kriticky ohrozený vták príbuzný kolibríkom. Samci a samice tohto operenca sú na prvý pohľad tak odlišní, že si ornitológovia pôvodne mysleli, že ide o dva rôzne druhy. Hniezdi tu tučniak magellanský (Spheniscus magellanicus). Nelietavý vták, ktorý sa živí morskými mäkkýšmi a krilom, pije morskú vodu a prebytočnú soľ následne vykašliava. O miestnom druhu uškatca ostrovného (Arctocephalus philippii) sa pred 40 rokmi súdilo, že bol vyhubený. Dnes jeho populácia dosahuje takmer 30 000 jedincov. Na ostrovoch pôvodne nežili žiadne cicavce, obojživelníky, ani plazy. Krysy a divoké kozy sem zavliekol až človek.

Z endemickej flóry rastie na Ostrove Robinsona Crusoa i najvzácnejší strom na svete. Volá sa Dendroseris neriifolia a vo voľnej prírode sa nachádza len jediný exemplár! Aby tento druh nevyhynul úplne, podarilo sa z neho vypestovať niekoľko ďalších stromčekov. Dva z nich rastú v areáli miestnej správy CONAF, čo je Správa národných parkov Čile. Za zmienku stojí i drobnolistý ker Lactoris fernandeziana, ale rastie tu veľa ďalších botanicky zaujímavých rastlín. Prírodovedci tvrdia, že je stále čo objavovať. Vydať sa sem je ako navštíviť nový svet.

Už v roku 1935 sa ostrovanom podarilo prudkým obmedzením rybolovu zachrániť langusty rodu Jasus frontalis. Dnes tento, inde takmer vyhynutý druh, exportujú v množstve cca 100 000 ročne pri cene 200 dolárov za kus. Popularite sa tešia najmä u ázijských odberateľov. Aktuálnou výzvou, ktorú chcú docieliť práve v roku 2020 je úplne upustenie od jednorazových plastov. Pri výlete na ostrovy netreba byť zaskočený ani cenami lokálnych leteniek, aj na nich sa totiž odráža ekologické či praktické nastavenie miestneho obyvateľstva.

Lietadlá, ktoré zabezpečujú spojenie, prepravujú maximálne osem ľudí, aby mohli niesť palivo nevyhnutné pre prípad, že by sa na jedinom letisku na súostroví – na Ostrove Robinsona Crusoa – nedalo pristáť. Drahé sú aj letenky, spiatočná stojí minimálne 800 dolárov.

Predtým než si zbalíte kufre

Úradným jazykom v Čile je španielčina a menou čilské pesos. Pre porovnanie: za 1,20 eura získate cca 5000 CLP. Za liter mlieka zaplatíte 766 CLP, fľaša piva stojí 1400 CLP a fľaša priemernej whisky vyjde na 14 999 CLP. Ak si radi doprajete domáci syr, za 20 dkg zaplatíte 1280 CLP. Vhodné je cestovať s dolármi a na mieste ich zamieňať.

Očkovanie pred vstupom do krajiny nepotrebujete. Odporúča sa však vakcína proti žltačke A a B, brušnému týfusu a tetanu. Úroveň zdravotnej starostlivosti a jej poskytovania sa môže medzi jednotlivými regiónmi líšiť.

Aj tu sa oplatí sledovať stránky Ministerstva zahraničných vecí, ktoré vydáva aktuálne usmernenia. Čile sa všeobecne považuje za bezpečnejšiu krajinu juhoamerického regiónu, momentálne však prechádza turbulentným politickým vývojom. Pre skutočne pokojnú dovolenku, radí ministerstvo obdobie od mája 2020, teda až po národnom referende o zmene ústavy.

Galéria obrázkov