Výchova z helikoptéry

Ochraňujú, sledujú, kontrolujú, vopred riešia všetky predstaviteľné problémy. To všetko s cieľom, aby ich deti boli šťastné, vyhli sa sklamaniu a nestalo sa im nič zlé. Fenomén helikoptérových rodičov vôbec nie je nový: v odbornej literatúre sa objavil už v 60. rokoch minulého storočia.

Kdesi som čítala, že učitelia, najmä na prvom stupni, dávajú radšej všetkým deťom jednotky, len aby nemuseli odolávať atakom rodičov.

„Kedysi za mnou chodil jeden rodič z triedy, možno dvaja,“ začína sa mi sťažovať bývalá matematikárka môjho syna pri náhodnom stretnutí v parku. „Teraz mi volajú neustále. Jedni so mnou konzultujú príklady, ďalším sa nezdá úloha, chcú, aby som ich dieťa vyskúšala, lebo mu hrozí dvojka. Rodičia z inej triedy rad-radom ospravedlňujú svoje ratolesti, pretože tie nerozumejú zlomkom a potrebovali by ich ešte raz vysvetliť. Volajú mi popoludní, večer a pravidelne aj cez víkendy. Áno, aj počas nedeľného obeda.“ 

Spomínate si, že by vaši rodičia išli niekedy do školy alebo si písali s učiteľkou? Nerobil to takmer nik. Dnes je to, zdá sa, bežná záležitosť. „Jedna matka mi posiela maily dennodenne. Už ma dokonca obvinila, že jej synovi ničím detstvo, pretože mu po každej hodine zadávam domáce úlohy.“ Kdesi som čítala, že učitelia, najmä na prvom stupni, dávajú radšej všetkým deťom jednotky, len aby nemuseli odolávať atakom rodičov. 

NECHCÚ POČUŤ KRITIKU 

Podobné je to v športových kluboch. „Všetci rodičia mi chcú radiť, ako mám urobiť zostavu, ako by mal vyzerať tréning. Presne vedia, koľko majú deti behať, čo majú dokázať s loptou, akú taktiku treba zvoliť na zápas,“ zdôveril sa mi kamarát z detstva, dnes uznávaný futbalový tréner žiakov. „Spoločné majú to, že nikdy nechcú počuť kritiku svojho dieťaťa. Ak sme prehrali zápas, vždy zahral zle niekto iný. A ak som cez polčas vystriedal ich syna, hneď bol oheň na streche. Vraj mohli ísť radšej na chalupu, prípadne mu vybavia prestup, ak sa to bude opakovať.“ Čo majú spoločné tieto typy rodičov? Kde berú toľko odvahy, že dokonale ovládajú, ako sa má učiť matematika aj viesť futbalový tréning? Sami pritom nikdy nevyštudovali pedagogiku ani nešportovali. Za každých okolností však potrebujú mať dohľad nad napredovaním svojich potomkov, chcú ho ovplyvňovať, zasahovať deťom do štúdia aj krúžkov. 

Vitajte vo svete helikoptérových rodičov. Ovplyvňujú, zasahujú, neskladajú ochrannú ruku. A to všetko s tými najlepšími úmyslami – zo svojich detí chcú vychovať špičkových študentov, športovcov či umelcov. 

NIČ NOVÉ NA SVETE

Zdá sa vám, že ide o novinku posledných rokov? Nie. S pojmom „helikoptéroví rodičia“ prišiel už v roku 1969 americký psychológ Dr. Haim Ginott. Opísal ním mamičky a oteckov, ktorí sú extrémne zameraní na život svojich detí, takže nad nimi krúžia ako helikoptéry. Samozrejme, myslia to s nimi dobre, no v realite trvajú na tom, že potomkov musia neustále kontrolovať, dokonca preberajú zodpovednosť za ich úspechy aj sklamania. Určite ste už videli precitlivených dospelých na detskom ihrisku. Zo svojich detí nespustia oči, hrajú sa s nimi, podávajú im hračky a ak spadnú, okamžite ich zdvihnú. Ak ratolesti plačú, tak sa ich snažia utíšiť, riešia za ne konflikty s inými deťmi, nosia ich. A keď sú ich potomkovia starší, všade ich vozia a odprevádzajú za ručičku. Keď má dieťa sedem rokov, zdá sa to ako zodpovedný prístup, oni to však robia aj v trinástich, pätnástich či sedemnástich, dokonca aj neskôr – v dospelosti. 

Pediatrička Detskej nemocnice Arnolda Palmera v Orlande Jean Moorjaniová tvrdí, že z bežných rodičov sa stávajú helikoptéroví, pretože sú neustále pod tlakom. „Úlohu tu zohráva tlak zo strany ich rovesníkov. Otcovia sa cítia previnilo, ak sa dostatočne nezapájajú do života potomka. Stávajú sa však panovačnými a následne na dieťa vyvíjajú tlak, napríklad pri športe.“ Ďalší dôvod je, že sú neistí a boja sa. „Vidia, že ich dieťa bojuje, no napriek tomu nevyniká nad ostatnými. Obávajú sa, že z toho bude nešťastné, preto mu radšej pomôžu dokončiť úlohu do školy. Zmierňujú tým potenciálne sklamanie.“ Doktorka sa stretáva s rodičmi, ktorí deťom iniciatívne vyberajú učiteľov, školy či záujmové aktivity, a dieťa do tohto rozhodovania vôbec nemôže vstupovať. Napriek tomu týchto rodičov nemôžeme odsudzovať, pretože všetko robia iba z lásky. Deťom však v konečnom dôsledku viac ublížia, ako pomôžu. „Nenaučia ich zvládať sklamanie a neúspech, vďaka ktorým získavajú nové zručnosti a odolnosť.“

Analýza potvrdila, že až 60 percent detí na seba kladie vysoké nároky a trpí veľkou sebakritikou. Môžu za to ich ochranárski rodičia. 

DEPRESIE A ÚZKOSTI

Na helikoptérových rodičov a najmä na ich deti si posvietili vedci Singapurskej národnej univerzity. Podarilo sa im zrealizovať mimoriadny výskum. Päť rokov sledovali skupinu 263 detí a následne analyzovali ich správanie a vývoj osobnosti. „Rodičia by si na základe našich záverov mali dávať pozor na svoje konanie a netlačiť príliš na deti, pretože ich činy môžu mať neželané následky,“ zdôrazňujú výsledky štúdie. Ako celý výskum prebiehal? Vedci na to išli pomocou hry. Sedemročné deti mali v časovom limite riešiť rôzne úlohy. Rodičia dostali povolenie pomáhať, kedykoľvek to bude potrebné. Neraz sa stalo, že rodič zobral úlohy do vlastných rúk a jednoducho ich vypracoval sám, dieťa z riešenia úplne vynechal. Pritom ani netušil, že práve toto bolo cieľom výskumu. Experiment mal potvrdiť alebo vyvrátiť, či a ako rodičia zasahujú do pokusov svojich detí riešiť problémy a či sa skutočne zaujímajú o ich potreby. Výskumný tím pozoroval správanie účastníkov a analyzoval ho v kontexte hry. Deti následne sledoval ďalšie štyri roky. 

Analýza potvrdila, že až 60 percent detí na seba kladie vysoké nároky a trpí veľkou sebakritikou. Môžu za to ich ochranárski rodičia, ktorí majú mimoriadne vysoké očakávania. Sú totiž presvedčení, že ak budú potomkov nútiť, aby sa vynikajúco učili, dosiahnu dobré výsledky. Dôraz rodičov na perfekcionizmus sa však môže obrátiť proti deťom. Úmerne s tlakom rástol počet príznakov depresií a úzkostí. 

ŠKODLIVÝ PERFEKCIONIZMUS 

„Keď rodičia príliš tlačia na deti, môžu to ich potomkovia pochopiť tak, že to, čo robia, nikdy nie je dosť dobré. Vo výsledku sa dieťa môže obávať aj najmenšej chyby a bude si vyčítať, že nie je dokonalé,“ potvrdil odborný asistent Ryan Hong, ktorý viedol tento experiment. „Takéto správanie, známe aj ako maladaptívny perfekcionizmus, môže byť škodlivé, pretože vo veľmi vážnych prípadoch zvyšuje riziko depresií, úzkostí alebo dokonca samovraždy.“ 

Vysoké nároky na deti sú hlavnou črtou helikoptérových rodičov. Tí svojich potomkov pozorujú a ochraňujú tak intenzívne, že často zabúdajú na ich jedinečnosť. Chcú z nich vychovať dokonalých dospelých. „Naše obavy naznačujú, že v spoločnosti, ktorá kladie dôraz na akademickú dokonalosť, môžu mať rodičia nereálne vysoké očakávania. Výsledkom je, že sa veľká časť detí bude báť robiť chyby.“ 

Profesor Hong na záver štúdie odporučil rodičom, aby rešpektovali hranice svojich potomkov. „Deti by mali mať priaznivé podmienky na učenie. Súčasťou vzdelávania je však aj robenie chýb a následné poučenie. Keď budú rodičia príliš dotieraví, môžu im spomenuté priaznivé prostredie zničiť,“ dodal. Rodičom radí, aby sa nepýtali detí, akú známku dostali, ale radšej, či obstáli v teste. Ak dieťa nedosiahlo očakávané výsledky, určite by ho nemali obviňovať, že nesplnilo ich očakávania. Najskôr ho treba pochváliť a až potom sa sústrediť na chyby. Aj neúspešný test môže byť dobrým cvičením, ktorým sa dieťa poučí na vlastných chybách.

Prestaňte dieťaťu organizovať každú minútu. Prezrite si jeho rozvrh a doprajte mu dostatok voľného času na hry a relaxáciu. 

POKRAČOVANIE NA UNIVERZITE

Julie Lythcottová-Haimsová je bývalou dekankou prestížnej Stanfordovej univerzity. Dlhé roky si všímala a riešila problémy prvákov. Aj preto často prichádzala do kontaktu s rodičmi študentov. Podľa nej všetci bez výnimky odmietali, že by vo svojej výchove pochybili. Neustále sa však stretávala s čoraz väčším „overparentigom“, čiže prehnanou starostlivosťou o deti a úzkosťou zo strany rodičov. 

Bývalá dekanka je presvedčená, že helikoptéroví rodičia škodia svojim deťom, pretože tie si potom v dospelosti nedokážu riadiť vlastné životy. V knihe Ako vychovať dospelého upozorňuje, že rodičia prehnane chránia svojich potomkov, sledujú ich cez GPS na smartfónoch alebo cez webkamery, budia ich na hodiny, neustále kontaktujú ich profesorov a sťažujú sa na známky. Rodičia s tým podľa nej začnú už vtedy, keď sú deti malé, a neprestanú, ani keď potomkovia študujú na univerzitách. Dokonca aj tam za nich stále robia domáce úlohy. „Je to neetické. Rodičia zasahujú do vývojovej psychiky dieťaťa a ukazujú mu, že nie je schopné ani urobiť si úlohu.“ 

Lythcottová-Haimsová odporúča rodičom, ktorí sa chcú vyhnúť chybám, aby okamžite urobili tri základné zmeny: „Prestaňte hovoriť my, nechajte to na vaše deti. Prestaňte sa hádať s dospelými učiteľmi a trénermi vašich potomkov. Naučte deti, aby si všetko riešili samy. Prestaňte s deťmi robiť úlohy, ukážte im, že ich musia zvládnuť samostatne.“ Podľa nej je úlohou každého rodičia vychovať jedincov, ktorí ich už nebudú potrebovať. „Ak sa o seba dieťa nedokáže postarať, ide o zlyhanie vo výchove.“ 

Pediatrička detskej nemocnice v Orlande k týmto radám pridáva ďalšie: „Prestaňte dieťaťu organizovať každú minútu. Prezrite si jeho rozvrh a doprajte mu dostatok voľného času na hry a relaxáciu. Nebojte sa nudy, je to úžasný čas. Nuda naučí deti robiť vlastné rozhodnutia, začnú si viac veriť, budú tvorivejšie a hravejšie.“ Odporúča aj viac komunikovať s deťmi a načúvať ich vlastným záujmom, odmalička ich zapájať do bežných domácich prác a zadávať im úlohy, za ktoré budú zodpovedné. „Školáci zvládnu prestrieť stôl, nakŕmiť psa, upratať si posteľ. Opýtajte sa ich, ktoré práce ich bavia. Ak dostanú príležitosť vybrať si, získajú aj sebadôveru.“ 

KOSAČKOVÍ ČI BULDOZÉROVÍ

Helikoptérový rodič zasiahne okamžite – len čo zistí, že dieťa má problém. Na scéne je však už aj vylepšená verzia: takzvaní kosačkoví alebo buldozéroví rodičia. Tí zasahujú z diaľky a často aj preventívne. Dieťaťu odstránia z cesty všetky možné prekážky. Prečo to robia? Opäť je na vine láska a najmä snaha o dokonalosť. Tá však neexistuje a dôsledky takejto neprimeranej výchovy a zasahovania sa nepochybne prejavia v dospelosti. Psychológovia upozorňujú, že deti vychovávané systémom helikoptér, kosačiek či buldozérov budú mať problém presadiť sa v práci, rešpektovať autority, riešiť problémy a nadväzovať kvalitné vzťahy.

Galéria obrázkov