Zmena nemusí byť problém, ale príležitosť
Kariéra • 09. december 2021 • Vyšlo v čísle: 12/2021-01/2022Česká filozofka a vysokoškolská profesorka Anna Hogenová uvádza, že sa potrebujeme pravidelne zastaviť a byť sami so sebou na pokojnom mieste.
Životné a pracovné prostredie sa často prelína, množstvo vecí sa mení oveľa rýchlejšie, potrebujeme sa preorientovať na iné fungovanie. Čelíme novým výzvam, neistote, preťaženiu. Naše staré rutiny už nefungujú. Ťažké situácie v nás môžu vyvolať pocit bezmocnosti. S týmito zmenami ide ruka v ruke aj nevyhnutnosť našej vlastnej zmeny. Tá sa stáva dôležitou témou našej doby, pomáha nám zvládať nové výzvy. Dôvodmi na ňu sa môžu stať osobné aj pracovné skutočnosti.
Každá zmena, na ktorú dokážeme vďaka príprave reagovať včas, sa môže stať príležitosťou. Naopak, ak sa na ňu nepripravíme, prípadne ju nechceme vidieť, môže byť pascou. Pri osobnej zmene môžeme postupovať plánovite alebo spontánne. Ide o premenu myslenia, prežívania a konania. „Prežitie nie je povinné.“ Túto užitočnú myšlienku vyslovil americký profesor W. Edwards Deming, ktorý sa venoval oblasti riadenia. Myslel tým však prežitie firmy alebo ľudí okolo nej? Jedno od druhého nemožno oddeliť.
Aby sme tieto zmeny ustáli, potrebujeme sa hýbať v ich smere. Nie vždy je to však jednoduché. Každý reaguje na zmenené podmienky rôzne. Máme svoju vlastnú predstavu o tom, čo v živote chceme, čo očakávame v zamestnaní alebo v osobnom živote. Keď svoj cieľ dosiahneme, často sa k nemu pripútame. Cítime sa šťastne a úspešne, máme pocit, že nám to vydrží navždy a už sa nemusíme o nič starať. To môže spôsobiť, že si nevšimneme, keď sa veci okolo nás zmenia. A hoci priznávame, že zmena je súčasťou našej profesie, len málo ľudí ju prijíma ako životnú realitu.
RÝCHLA DOBA
Existencia v neustálej zmene v pracovnom i osobnom živote môže spôsobovať stres, ak k novým situáciám nepristupujeme spôsobom, ktorý nám umožňuje im porozumieť. Často nechceme nič meniť, pretože tak by sme sa vystavili čomusi nepoznanému. A mnohokrát premýšľame o zlých scenároch namiesto toho, aby sme uvažovali nad tými dobrými.
Možno ste už stretli niekoho, kto v druhom človeku, v okolí alebo v podmienkach videl vinníka, ale nič s tým neurobil. Cítil krivdu, ale neuvažoval o zmene svojho prístupu, bezmocne prijal situáciu a nepremýšľal o nej ako o zdroji rastu. Za týmto správaním mohla stáť naučená bezmocnosť.
Pojem naučená bezmocnosť ako prví objavili a pomenovali psychológovia Martin Seligman a Steven Maier. Ich teória hovorí, že keď sme vystavení náročným situáciám, nad ktorými nemáme kontrolu, chýba nám motivácia, máme nedostatok energie, v mysli sa nám objavuje presvedčenie o vlastnej neschopnosti niečo urobiť. Takéto uvažovanie nás vedie k nepríjemným emóciám a nežiaducemu duševnému prežívaniu.
BARLIČKA AKO ZDROJ ZMENY A OSOBNOSTNÉHO RASTU
Dôležitá je naša vnímavosť k trom kontaktom, ktoré Seligman popisuje takto:
1. Kontakt so sebou, so svojimi pocitmi. Vnímajme a pomenujme ich. Aké potreby sú za nimi?
2. Kontakt s druhým, čo druhý prežíva. Vnímajme, ako inak reaguje a čo potrebuje.
3. Kontakt s prostredím a s budúcnosťou. Čo sa deje okolo mňa?
Akonáhle si vieme uvedomiť, čo sa okolo nás deje, zvýšime možnosti reagovať na danú situáciu a môžeme niečo zmeniť. Ak si nič neuvedomujeme, nemôžeme s tým ani nič robiť.
Tieto tri kontakty nám pomáhajú nájsť zmysel života, práce a okamihu a môžu byť zdrojom zmeny a rastu. Platí to pre jednotlivca aj organizáciu. Toto je náš dôvod zastaviť sa a všímať si, čo sme si uvedomili a prečo chceme niečo zmeniť.
AKO NA TO V PRAXI? ZMENA PRÍDE, KEĎ SA ZASTAVÍME
Česká filozofka a vysokoškolská profesorka Anna Hogenová uvádza, že sa potrebujeme pravidelne zastaviť a byť sami so sebou na pokojnom mieste v tzv. bytostnom rozhovore. Počas neho si kladieme otázky, ktoré sú v danom momente dôležité pre rôzne oblasti nášho života a súvisia s našou osobnou zmenou. Stretnutia so sebou pravidelne opakujeme v nami zvolenom intervale. Postupne dokážeme pomenovať kroky žiaducej zmeny. Pri našich stretnutiach so sebou totiž zažívame „cyklus prežívania“. Vtedy zvyšujeme vnímavosť k dôležitým veciam, plynie tu určitý čas a potrebujeme mať trpezlivosť. Zamýšľame sa nad tým, čo je pre nás dôležité, ako žiť autenticky a naplno s našimi kvalitami aj úskaliami, ktoré život prináša v rôznych kontextoch.
Okamih uvedomenia nastane vtedy, keď zachytíme svoje pocity, telesné vnemy a zanalyzujeme, čo je za nimi. Pátrame v sebe otázkami: „Čo sa vo mne deje?“ alebo „Čo si prajem a čo by som aktuálne nechcel/a?“ Kľúčové je vyjasniť si vnútorný pocit „tu a teraz“. Sme autentickí, máme blízko k sebe, k svojim myšlienkam a cieľom. Takto sa deje vnútorná zmena.
AKO SMEROVAŤ K ZVLÁDANIU, KEĎ „UVIAZNEME“
Pri stanovení prvých krokov našej zmeny sa najprv potrebujeme preorientovať na iné fungovanie. Ešte totiž nemáme nové rutiny a ľahko sa preťažíme. Máme toho vyše hlavy. Potrebujeme sa zastaviť. Uvedomiť si, čo sa deje tu a teraz, uvažovať nad tým, čo v stanovených krokoch funguje a čo treba robiť inak. Zbytočne však na seba netlačme premýšľaním nad tým, čo sme urobili zle, a mentálne sa „nebičujme“. Sústreďme sa na najbližšie kroky: ak si vytvoríme plán, nemusíme ho do bodky dodržať. Najdôležitejšie je mať predstavu, alternatívny plán, vďaka ktorému neostaneme visieť vo vzduchoprázdne.
„NEMYSLIEŤ NA DRAKY“
Lekár, psychológ a matematik Radvan Bahbouh vo svojej knihe Pohádka o ztracené krajině hovorí, ako môžeme zabrzdiť napredovanie v našej zmene, keď „myslíme na draky“. Okrem iných odporúčaní uvádza, že pri „uviaznutí“ si potrebujeme vybavovať obrazy šťastia a pripomínať si, čo nám priniesol už realizovaný malý krok a posun, ktorý vďaka nemu nastal. Začneme si znovu užívať prežité príjemné chvíle a zvažujeme, ako by sme mohli upraviť svoj plán a ísť ďalej. Bezmocnosť, ktorú pri „uviaznutí“ pocítime, sa dá prekonať vlastnou iniciatívou. Proces zmeny však má svoje etapy. Dôležitá je hlavne trpezlivosť.
Je užitočné vrátiť sa k momentom, ktoré nám v minulosti pomohli zvládať ťažké situácie. Práve ony sú naše zdroje. Potrebujeme si vytvoriť záchytné body, klásť si otázky: „V čom sa nám doteraz podarilo realizovať osobnú zmenu?“, „Kedy to bolo?“, „Ako sme pritom postupovali“, „Za akým výsledkom sa môžeme obhliadnuť?“
ZMENA: ÁNO ALEBO NIE?
Prečo utekať pred príležitosťou? Pred rozvojom? Pred novou výzvou? Skúste si napísať, čo získate, keď zmenu podniknete, a čo z dlhodobého hľadiska stratíte, keď sa pre ňu nerozhodnete.
Na záver by som rada poznamenala, že niekedy môžeme chcieť zmenu, ale v danom okamihu na ňu nemusíme mať kapacitu. Alebo sa nám mohlo prihodiť niečo, pre čo ju jednoducho nemôžeme uskutočniť. A to je v poriadku.
ZUZANA KOCÚRKOVÁ
Solution-focused koučka, mentorka a lektorka zo vzdelávacej organizácie topcoach.sk
Galéria obrázkov
Ďalšie články v kategórii Kariéra
Ďalšie články v čísle 12/2021-01/2022