Boh chcel, aby som prehral

Po rýchlom vzlete prišiel nepríjemný náraz. Vlasto Čepo má za sebou zápas, na ktorý nikdy nezabudne. Nie však z dôvodu ďalšej výhry, skôr mu poslúži ako memento, že do najbližšieho súboja musí mnohé zmeniť, zlepšiť. V rámci Oktagonu 17 v brnianskom Bobbyhall sa v zápase s Poliakom Mateuszom Strzelczykom nedostal k svojmu agresívnemu štýlu, naopak, údery inkasoval. Krvácajúci nos, otvorená rana pod okom i na čele, množstvo modrín. Čepo dostal lekciu, z ktorej si chce do budúcna zobrať veľké ponaučenie. S čitateľmi časopisu FORMEN sa podelil o to, ako zvláda najťažšie chvíle svojej zápasníckej kariéry.

Čo bola vaša prvá emócia po prehratom zápase? 

Sklamanie. Smútok. Pocit, že som zlyhal. Hovoril som si, že toto sa nemohlo stať, ale ja som naozaj prehral. Hrozne ma to mrzelo. Nemusel som ísť do toho zápasu, krátko pred súbojom sa mi neustále menili súperi, ale to nie je dôvod prehry. V ten deň som jednoducho mal padnúť. Už keď som nastupoval do klietky, v momente, keď som sa pozrel na súpera, som pocítil, že niečo nie je v poriadku. Necítil som sa pohodlne. Akoby som to ani nebol ja. A taký bol aj zápas. Prvé kolo bolo ešte ako-tak v pohode, možno som ho získal pre seba, ale potom prišiel zlom. Nič mi nevychádzalo, nevedel som byť taký výbušný. Svoje možno zohrala aj psychika. 

Čo prežíva bojovník, keď sa mu nestále menia súperi? 

Nie je to nič príjemné. Celý čas som sa pripravoval na postojára Daniela Hromeka, ale ten týždeň pred súbojom ochorel. Narýchlo mi našli jedného Srba so skóre 12 – 3, ktorý krátko nato napísal, že sa zranil. Potom sa objavil jeden Turek, opäť postojár. O niekoľko hodín som sa dozvedel, že ani on nepríde, lebo má koronavírus. V hre bol aj súboj s Matějom Peňázom, ale ten nesúhlasil s váhou. Posledným náhradníkom bol Poliak Mateusz Strzelczyk. Vysoký borec so sedemnástimi zápasmi na konte, na scéne je od roku 2010. Mal som na výber, či do toho idem, alebo nie, no cuknúť som nechcel. Nastúpil som a dostal som lekciu. Na zemi ma zvalcoval. Nemal som naňho. Pripravoval som sa na Hromeka, postojára, a napokon som narazil na borca, ktorý je výborný na zemi. Potvrdil to. 

Vôbec ste nezvažovali, že na zápas pod vplyvom okolností nenastúpite? 

Neustále som sa pripravoval, mal som nastavenú diétu, trénoval som po večeroch, lebo vtedy sa konal môj zápas. Určite ma ovplyvnilo, že sa mi neustále menil súper, ale to mi zápas neprehralo. Prehral som si ho sám. Mal som byť lepší na zemi. Tréneri mi hovorili, nech do toho nejdem, mali sme minimálny čas na prípravu. Nestihli sme ho dobre analyzovať, Poliaci sú v klietke veľmi kvalitní. Bol som však tvrdohlavý, chcel som sa ísť biť. Čo už. Malo sa to stať takto. Ak som mal dostať na hubu, tak teraz. Mám za sebou cennú lekciu. Ukázala mi, že zem je zatiaľ mojou slabinou, musím tam neskutočne zamakať. Underground bol úplne o inom. Tam sa zápasilo v stoji. Keď sme spadli, hneď sme šli na nohy, vedel som, že nebezpečenstvo na zemi mi nehrozí. Teraz bolo všetko iné. Dával som si pozor na jeho dlhé ruky, na naskočené kolená... Veľa faktorov sa spojilo a zahralo proti mne. Nebol som to ja. Spätne som si pozrel fotky, video zo zápasu. Bol som bledý, nepríčetný. Iný človek. 

Akoby ste mali zrazu dvoch súperov. Poliaka a samého seba... 

Nebol som naňho dobre pripravený. Mal som mať hlavu nastavenú len a len na súpera, poznať ho. Ja som však rozmýšľal, čo spraví, čo sa stane, odkiaľ môže prísť úder. A to bolo zlé. Za posledné mesiace som všetky zápasy ukončil v prvom kole. Výnimkou bol duel s Pirátom. Tesne pred začiatkom boja som si vravel, čo sa stane, ak ho neukončím z úvodu. Aké bude druhé, tretie kolo? Bol outsider, mal som ho rozbiť. Po úspechu v Undergrounde bol na mňa vyvíjaný veľký tlak. Zovšadiaľ som počúval, aký mám byť dominantný a súpera „zabiť“. Nech je len potravou. S takýmto tlakom som sa ešte v živote nestretol. 

30 LAKŤOV ZA PÁR SEKÚND 

Na vašej tvári vidno, že ste dostali poriadnu „nakladačku“. Musel to byť veľký šok – rany nedávať, ale dostávať. 

V živote som si prešiel mnohým. Do hlavy som dostal palicou, fľašou, pohárom, ale nikdy som nevyzeral ako teraz. Keď ma hodil na zem, presne vedel, čo má robiť. Zafixoval ma, zrazu som sa nevedel pohnúť. To bol problém. Dostával som množstvo úderov lakťami, bolesť som však nevnímal. Oveľa horšia bola bezmocnosť z toho, že sa neviem pohnúť. Chcel som počúvať rady trénerov, ale pod tlakom emócií sa to nedalo. Každý z tria môjho tímu kričal niečo iné. Meter od nás bol Poliakov tréner. Ten hecoval svojho zverenca slovami: „Ubi go jako psa. Zabi ho. Bi, bi.“ Hlavou mi prebleslo, nech sa to už skončí. Buď sa z toho nejako dostanem, alebo ma zabije. V priebehu niekoľkých sekúnd mi dal 30 lakťov, snažil som sa, nechcel som to vzdať. Keď mi trhol rukou, vedel som, že je koniec. Ešte sekundu a zlomí mi lakeť. 

Čo všetko si môžete z prehry zobrať do budúcnosti? 

Som veriaci človek. Boh chcel, aby som prehral. Teraz je len na mne, ako sa posuniem ďalej. Najskôr musím poriadne zregenerovať, oddýchnuť si. Bol som pretrénovaný, cítil som to aj v zápase. Zistil som, že musím trénovať inak. Ja som boxer, ale box v MMA tvorí azda len 20 percent. Keď som mal doteraz z desiatich tréningov tri zamerané na zem a sedem na postoj, teraz musí prísť zmena. Sedem venovať zemi, tri postoju. 

Nie každý športovec si dokáže po prehre priznať chybu, často hľadá výhovorku. Vy nič také nerobíte. V našich končinách nezvyčajný jav. Ste už mentálne nastavený tak, že najbližší zápas dopadne výhrou, nech by sa malo diať čokoľvek? 

Presne tak. V profi MMA som prehral prvýkrát. Aj som to asi potreboval. Nikdy sa mi nestalo, aby ma niekto takto zmasakroval. Nie som zástanca frázy „nikdy nehovor nikdy“, ale toto sa mi už nikdy nemôže stať. Zamakám na sebe tak, aby som bol na všetko pripravený. Či sa budeme biť v stoji, alebo skončíme na zemi, musím to byť ja, kto bude aktívny. Prehra ma mrzí a celý život aj bude, ale neuveriteľne ma nakopla. Po predošlých zápasoch som si vravel, že nemám ani modrinu, všetko som ustál. Až som si vravel, nech sa tak už stane. No a teraz som „na totálku“ dobitý. Všetko v našich životoch sa deje z nejakého dôvodu. A ja som mal teraz prehrať... 

HEJT PREDČILA PODPORA

Krátko po súboji ste dostali množstvo povzbudivých správ od fanúšikov, ktorí vás podporili, nech sa nevzdávate a bojujete ďalej. Čo to pre vás znamená? 

Hovorí sa, že po vojne je každý generál. Vtedy vie každý mudrovať alebo si kopnúť. Nechcel som si čítať reakcie ľudí, čakal som hejt. Stal sa však opak. Ľudia ma podporovali hádam ešte viac, ako keď som vyhrával. Písali mi zápasníci, raperi Majk Spirit či Momo. Každá jedna správa ma potešila. Nesmierne si to vážim. 

Médiami a sociálnymi sieťami sa krátko po zápase premlela vaša roztržka s Karlosom Vémolom, ktorá však už je zažehnaná. Čo sa vlastne stalo? 

Karlos šiel do klietky po mne. Ja som prehral, on vyhral. Stretli sme sa na tlačovke, kde sme odpovedali na všetky otázky, a šiel som domov. Až na druhý deň som sa teda dozvedel, čo krátko po zápase hovoril o vymierajúcich hviezdach Oktagonu a podobne. A menoval aj mňa. Vytočil som sa a hneď som volal promotérovi Ondrovi Novotnému, nech mi zoženie číslo na Karlosa. Na Instagrame som sa ešte trochu opustil a v rozhovore s fanúšikmi som povedal, že keď ho stretnem, neovládnem sa a hodím po ňom stoličku. Pracovali vo mne emócie. Potom som mu napísal, že keď on dvíhal činky v Anglicku, v Srbsku na nás hádzali americké vojská bomby... Je mi jedno, že on je Vémola, ja si po hlave skákať nenechám. Následne mi poslal dlhú správu, v ktorej sa mi ospravedlnil a veci uviedol na správnu mieru. Rešpektuje ma, páči sa mu môj agresívny štýl. Ocenil aj moje správanie na tlačovke, kde som nemal problém odpovedať na každú otázku, hoci mi nebolo dvakrát do reči. Karlos je úžasný športovec. Vzor pre tisíce mladých ľudí. Nie som síce fanúšik jeho štýlu, ale to nič nemení na tom, že si zaslúži obdiv. Na záver mi ešte povedal, že bude rád, keď si spolu zatrénujeme. 

Prekvapila vás jeho reakcia? 

Jasné. On je legenda. Ikona. Potešilo ma to, vážim si to. 

Rovnako vás musí tešiť aj ponuka na vzájomné tréningy. Vémola je špecialista na boj na zemi, môže vám výrazne pomôcť. 

Určite áno. Dohadovali sme sa, že za ním prídem na kemp do Anglicka či Poľska. Uvidíme, kedy sa to podarí zrealizovať. 

Kedy by ste chceli mať najbližší zápas? 

O pol roka. Viacero ľudí tým možno zaskočím, ale musím byť pripravený na sto percent. Ďalšiu prehru neznesiem, preto potrebujem dostatok času na tréning. Aj teraz telo bolesť zvláda, ale srdce trpí. Tento pocit viac zažiť nechcem.

KRST NÁSTUPOVKY NEVYŠIEL

„Súdiť ma môže iba Boh a nikdy žiaden sudca. Zostaň vo svojom strachu, tvoj život bude väzenie. Možno tomu nerozumieš, ale to ťa teraz zabíja.“ 

Úryvok z nástupovej pesničky, ktorú pre Čepa zložil raper Momo. Emotívny a burcujúci text vyvoláva zimomriavky, no ani on nedopomohol Vlastovi pri premiére v Oktagone k výhre. „S Momom sa poznám dlhé roky. Podporoval ma ešte v časoch, keď som boxoval, už vtedy som ho počúval. Jeho hudba je na tréningy ako stvorená. Dostal nápad, nech urobíme text v srbčine aj slovenčine. O to viac ma mrzí, že som pieseň pokrstil prehrou,“ povzdychol si Čepo.

Galéria obrázkov