Neznášam nálepku sexsymbol

Cvičí MMA, bicykluje, číta historické knihy a neznáša, keď ho niekto nazve sexsymbolom. Herec Juraj Bača netají, že do divadla sa prvýkrát dostal až na Vysokej škole múzických umení a jeho vzorom bol Charlie Sheen z Dva a pol chlapa.

Čo vás v týchto dňoch teší?

Teší ma, že napriek tomu, v akej ťažkej dobe žijeme, občas vidím pozitívne svetielka humanity, ktoré zažiaria na rôznych miestach. Sú to iba hviezdičky a zajagajú sa len občas, ale dokazujú, že ľudskosť v spoločnosti stále existuje, aj keď je utlačená. 

Bavia vás knihy?

Veľmi. Momentálne čítam knihu Muž, ktorý stál v ceste. Je to autobiografia Františka Kriegla. V roku 1968 uniesli česko-slovenskú delegáciu do Moskvy, kde ju prinútili podpísať dokument, ktorý potvrdzoval, že invázia sovietskych vojsk je bratskou pomocou. Kriegel tento dokument ako jediný nepodpísal. 

Zaujíma vás história?

Áno, dostal som sa k nej prostredníctvom divadla. Zdá sa mi, že my Slováci máme veľmi zle uchopenú históriu a ani netušíme, kým naozaj boli Štefánik, Hodža či Štúr, títo dejatelia sú pre nás iba frázami. Práve divadlo môže byť živým dejepisom. V Divadle Aréna hrám v inscenácii #dubček, ktorá sa venuje obdobiu okolo roku 1968, no a tam som prvý raz počul vetu: „Jediný Kriegel nepodpísal.“ Zaujalo ma to, lebo som ani netušil, že nejaký Kriegel existoval. Zoberte si, čo to muselo byť za človeka, že sa vzoprel a jediný nepodľahol nátlaku? V histórii nevidím iba čísla, roky a fakty, zaujíma ma ľudská stránka, príbeh. 

Som metalista, hrám na gitare a vždy ma bavila tvrdá gitarová hudba, mám rád thrash metal 90. rokov.

Akú hudbu počúvate?

Som metalista, hrám na gitare a vždy ma bavila tvrdá gitarová hudba, mám rád thrash metal 90. rokov. Nezavrhujem však ani pop, hip-hop či soul alebo muzikálové piesne. Dôležité je, aby hudba „mala gule“. 

Venujete sa aj jej tvorbe?

Dokonca mám aj vlastnú kapelu. Počas vysokej školy sme hrali tvrdšiu muziku, volali sme to kresťanský hardcore s pozitívnymi textami. Teraz ide skôr o moje výpovede a životné skúsenosti. 

Čo vám dáva hudba? Je dôležitým elementom vo vašom živote?

Je pre mňa úžasným ventilom. Kedykoľvek som bojoval s pretlakom emócií a niečo ma zasiahlo, napríklad hádky s rodičmi alebo sklamania v láske či v ľuďoch v období dospievania, tak som tieto pocity nevedel spracovať. Len čo som však o týchto krivdách napísal báseň alebo pesničku, uľavilo sa mi. Veľa ľudí o krivdách rozpráva, sťažuje sa a rozpitváva ich. Pre mňa to nie je liek, nepomáha mi to, iba to živí moje problémy. Báseň a pieseň sú omnoho lepšou terapiou. 

Podľa vášho Instagramu je podobným ventilom aj šport. Sociálne siete máte plné bicykla…

Kedysi som profesionálne bicykloval a táto vášeň mi zostala. Rád jazdím po náročnejších cyklistických tratiach. Šport je skvelý, teraz som sa dokonca začal venovať aj bojovým umeniam. 

Aj vy ste podľahli módnej vlne MMA?

Asi áno, bojové umenia ma učia disciplíne. Kedysi som mal voči bojovníkom s vyholenými hlavami predsudky aj ja. Dnes už viem, že sú to extrémne tvrdí chlapi, neskutočne makajú a zažili si život z úplne inej stránky ako ja. Ich životy sú aj preto plné disciplíny. 

Ako ďaleko ste v tréningoch? Láka vás to aj do klietky?

Dostal som ponuku na zápas a dokonca som vážne uvažoval, že ju prijmem. Chcel som sám sebe dokázať, že to zvládnem. Nakoniec som si to však premyslel a povedal som si, že nemám nárok nazývať sa bojovníkom. Bolo by to neúctivé voči všetkým ľuďom, ktorí tento šport robia na profesionálnej úrovni. Nebodaj sa ja, nejaký Ďuro Bača z televízie a divadla, môžem nazývať bojovníkom? Zápas a hlavne príprava naň by pre mňa boli veľmi stresujúce a riskoval by som zranenie. 

Zľakli ste sa, že dostanete nakladačku?

Jasné, že by som dostal nakladačku. Nebola by ani prvou a ani poslednou v mojom živote. Úderov sa nebojím. Herec však má byť v divadle a venovať sa svojej robote. V klietke má byť bojovník, ktorý si preskákal svoje na ulici, v gymoch aj v amatérskych súťažiach. 

Doteraz som sa pýtala, čo máte rád, tak poďme na tú druhú stránku, lebo aj o tom je život. Čo vás hnevá – ľudsky, ale aj tak celkovo, spoločensky?

V prvom rade sa hnevám sám na seba, lebo som veľmi naivný. Ale strašne som dúfal, úprimne som si myslel, že v tejto ťažkej dobe zasvieti viac svetielok ľudskosti. Bol som presvedčený, že ľudia budú pokornejší, budú sa vzájomne podporovať a prejavia si solidárnosť. A pritom sa stal pravý opak. 

Hovoríte zrejme o tom, čo spôsobila pandémia koronavírusu.

Áno, zlikvidovala umenie, šport aj ďalšie oblasti života. 

Aj vám sa zdá, že v komentároch na sociálnych sieťach explodovalo všetko zlo sveta?

Je neuveriteľné, akí vedia byť ľudia zlí a zákerní. Spoločnosť je hrozne frustrovaná a polarizovaná. Nedávno som apeloval na pani ministerku kultúry, mal som pocit, že už je načase byť hlasom do komentárov písali, že som darmožráč, posielali ma konečne pracovať, nadávali mi. Snažil som sa s nimi slušne komunikovať a odpovedal som na ich komentáre, upozorňoval som, že mi nejde o hercov, ktorých ľudia poznajú z televízie. Kultúra zahŕňa osvetľovačov, maskérky, kostymérky, je to obrovská masa ľudí, ktorí sú momentálne bez práce. Keď som si s komentujúcimi písal, okamžite zmiernili kritiku, ospravedlnili sa mi a priali všetko dobré. Anonymita dáva ľuďom pocit, že si môžu ventilovať všetko svoje zlo. 

Väčšina ľudí si myslí, že kultúra je to isté, čo šoubiznis, smotánka, drahé kabelky, kožuchy a hodinky.

Uvedomujú si ľudia, že kultúra vlastne zahŕňa všetky seriály, filmy aj hudbu, ktorú bežne konzumujú? Že nebyť umelcov, tak toto vlastne neexistuje?

Kultúra sú aj ľudové piesne, odev, zvyky, tradície, nazýva sa to kultúrne dedičstvo. Kultúra je zrkadlom spoločnosti. Ľudia si to však neuvedomujú a za to môže aj deformácia prezentácie kultúry. Často sa nehľadí na kvalitu, iba na zvyšovanie sledovanosti cez kontroverzné témy. Väčšina ľudí si myslí, že kultúra je to isté, čo šoubiznis, Smotánka, drahé kabelky, kožuchy a hodinky. 

Čo vás tieto mesiace naučili, kam vás posunuli?

Myslím si, že mi spomalenie iba prospelo. Zoberte si, že som mal veľkú filmovú premiéru v Prahe, na ktorú som sa veľmi tešil. No ešte v ten istý deň som v bratislavskej Starej tržnici moderoval event. Odtiaľ ma odviezli do Schwechatu a letel som do Prahy. Aby som všetko stihol, na premiéru som sa prezliekal v lietadle na záchode. Na premiére ma odfotili a ráno o štvrtej som už sedel vo vlaku do Bratislavy, lebo som v Jojke točil Inkognito. Po ňom som mal večer predstavenie v Ilave. O týchto veciach som celý život sníval, ony sa diali, ale vôbec som si ich nestíhal užívať. Kreatívny priemysel je manufaktúra a vyžaduje si vysoké tempo. Počas pandémie som si uvedomil, že mám 33 rokov. Moji rodičia mali v tomto veku už dve deti. Mne síce ide karta, no čo z toho mám? Dostal som sa do štádia, že mi vôbec nezáleží na tom, aké mám auto, ale hľadám skutočné hodnoty. Začal som tráviť omnoho viac času s rodinou, to je to najdôležitejšie. 

Asi ste nepočítali s tým, že zo dňa na deň zrušia všetky nakrúcania, divadlá, eventy?

Vôbec, ale to si nevedel predstaviť nik. Všetci herci počítajú s tým, že občas sa darí a občas nie. Úbytok akcií však prichádza postupne. Teraz sa stopli okamžite. Moja sínusoida v tom čase išla prudko nahor, premiérovali sme film Amnestie, ozývali sa mi agenti, lákali ma zahraničné produkcie… A zrazu nič, všetko sa odložilo, zrušilo. 

Študoval som manažment a aj rodičia ma viedli k tomu, aby som s financiami narábal zodpovedne. Chcel som si konečne kúpiť vlastné bývanie, tak som si poctivo šetril.

Mali ste našetrené na to, aby ste prežili pár mesiacov bez príjmu?

Študoval som manažment a aj rodičia ma viedli k tomu, aby som s financiami narábal zodpovedne. Chcel som si konečne kúpiť vlastné bývanie, tak som si poctivo šetril. V živote som mal veľké šťastie, nakrúcal som Komisára Rexa, filmy a bol som v správnom čase na správnom mieste, no mám veľa kolegov, ktorí toto šťastie ešte nemali. Bežní ľudia by podľa mňa ani neverili, aké platy sú v divadlách či vo filharmóniách. 

Spomenuli ste Komisára Rexa. Toho sa asi len tak ľahko nezbavíte, však?

Ani sa tejto nálepky nechcem zbaviť. Dodnes mi chodia správy od detí. Pýtajú sa ma, či chystáme dvojku. Som šťastný, že mi bolo dopriate hrať túto krásnu úlohu a stať sa detským vzorom. Píšu mi, že som ich inšpiroval, aby sa stali lepšími. No napriek tomu, že som sa zapísal ako Komisár Rex, vo mňa vložili dôveru aj filmoví producenti a dostal som príležitosť hrať vo filme Amnestie. 

Je film pre herca tou najvyššou odmenou?

Jednoznačne. Veľmi si cením, že sme urobili film o veľkej celospoločenskej téme, pre mňa to bol neskutočne silný zážitok. Verím tomu, že Amnestie sa budú hrať v televízii vždy 17. novembra – pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie. Tento film sa oplatí pozrieť. Nedáva odpovede, ale núti diváka zamyslieť sa nad rôznymi otázkami. Je o smrade doby, hovorí o ľuďoch, ktorí vedeli rýchlo prevrátiť kabáty a chytiť sa novej šance. 

Vy si toto obdobie nepamätáte. Museli ste si ho naštudovať?

Samozrejme, prečítal som asi dvadsať kníh, hovoril som s rodičmi aj s ujom, ktorý bol hasičom a likvidoval požiar v Leopoldove priamo počas vzbury. Stretol som sa aj s väzňami, ktorí tam v tom čase sedeli, pripravoval som sa naozaj poctivo. Moja generácia berie slobodu a demokraciu ako úplnú samozrejmosť, no nemusí to tak byť. Hlavne o tom je ten film. 

Kam vás herecky posunul?

Obrovsky ďaleko. Film ide do hĺbky, pracuje sa pri ňom s najautentickejšou emóciou. 

Máte profesionálnu deformáciu a pri sledovaní filmu sa neviete odosobniť, študujete mimiku hercov, ich pohyby, reč?

Nepochybne. Občas je to však deprimujúce, lebo si uvedomujem, že svetoví herci hrajú úplne inú ligu. Herec potrebuje veľa hrať a každou jednou príležitosťou rastie. U nás je takým príkladom Milan Ondrík, z ktorého sa podľa mňa stáva herec európskeho formátu. 

Hráte aj v divadle. Aký máte vzťah k tomuto druhu hereckej práce?

Priznám sa, že prvýkrát som bol v divadle, až keď som v ňom hral. 

K divadlu som pričuchol až vtedy, keď som začal študovať na vysokej škole múzických umení.

Neverím.

Hanba, však? V Galante sme nemali divadlo, nevytvoril som si žiaden takýto vzťah. Netušil som, kto je Tomáš Maštalír, Janko Koleník. Herecké legendy som vôbec nepoznal, registroval som dohromady asi desať notoricky známych tvárí. K divadlu som pričuchol až vtedy, keď som začal študovať na Vysokej škole múzických umení. Dovtedy som nevidel dôvod, prečo by som tam mal ísť. 

To ste museli byť za poriadneho exota.

Tomu verte, v škole sa nás pýtali na herecké vzory. Všetci spomínali starých francúzskych hercov a ja som povedal, že mojím vzorom je Charlie Sheen z Dva a pol chlapa. Teraz už viem, že divadlo poskytuje autentický zážitok a emóciu. 

Kedy ste si divadlo obľúbili?

Bolo to v Divadle Aréna, keď ma obsadili do hry #dubček. Tak hrozne som sa trápil... Prvýkrát som si totiž ako herec musel vytvoriť svoju rolu sám. Nevedel som si dať rady. Potajomky som chodil do divadla tri-štyri hodiny pred začiatkom skúšok a hľadal som sa, skúšal som si monológy. Zrazu sa z prítmia ozvalo, že čo tu vlastne robím. Bol to, samozrejme, pán Juraj Kukura. Najskôr si ma podozrievavo premeral a vyzvedal, o čo mi ide. Rozprávali sme sa o mojej úlohe, nakoniec si išiel sadnúť do hľadiska a chcel, aby som repliky hovoril priamo jemu. Niekoľkokrát po sebe. A zas, a zas… Vtedy sa to zlomilo, zrazu som kričal, plakal. Pán Kukura sa postavil, povedal mi: „Vy ste celkom talentovaný,“ a odišiel. Vtedy som pochopil, o čom je divadelné herectvo, a začalo ma to neskutočne baviť. Nie sú to prázdne vety, ktoré sa naučíte naspamäť, musíte ich hovoriť konkrétnym ľuďom a zasiahnuť ich. Som vďačný za každú jednu divadelnú príležitosť. 

K herectvu patrí aj popularita. Aký máte vzťah s vašimi divákmi, fanúšikmi?

Priazeň divákov ma teší a vôbec mi neprekáža, keď ma niekto osloví. Rád sa s nimi porozprávam, odfotím, nemám s tým absolútne žiaden problém. 

Ste občas prekvapený z toho, čo si o sebe prečítate v bulvári?

Áno, už o mne písali, že som milenec Zdenky Studenkovej, ale aj Zuzky Fialovej, že som sa rozišiel s Dominikou Richterovou pre Pokémonov – to bolo asi najabsurdnejšie, čo som o sebe čítal. Písali o mne aj to, že najprv som bol olympionikom na kajaku a potom som sa dal na herectvo. A pritom to bol úplne iný Juraj Bača, nie ja. Najviac mi však prekáža, keď ma označujú za sexsymbol, ktorý sa vystatuje vypracovaným telom. Takéto deformácie spôsobujú, že o mne majú ľudia zvláštnu mienku, myslia si, že to ja sám seba nazývam sexsymbolom. 

Niekedy mi to pripadá tak, že bulvár vám píše inzeráty: „Juraj Bača je opäť sám a hľadá si ženu.“

Ak píše bulvár iba o mne, tak to beriem ako hru a dokážem sa nad tým pousmiať, rozumiem tomu, prečo sa to robí. Mrzí ma však, keď sa do tejto hry zaťahuje moja rodina, najmä rodičia.

JURAJ BAČA

Narodil sa 22. augusta 1987 v Galante. Vyštudoval manažment na Univerzite Komenského a herectvo na Vysokej škole múzických umení. Má za sebou viacero divadelných, filmových a seriálových úloh. Diváci si ho pamätajú zo seriálu Komisár Rex. Zahviezdil aj v hlavnej úlohe v česko-slovenskom filme z roku 2019 Amnestie. Hrá v Divadle Aréna, na Novej scéne aj v Slovenskom národnom divadle.

Galéria obrázkov