Destinácie za trest?

Trápila ho nenaplnená láska, navyše skončil v práci. Ako formu úniku si Peter Gregor zvolil cestovanie. Prvú expedíciu absolvoval pred desiatimi rokmi, keď stopom prešiel cez Turecko, Sýriu, Palestínu a Jordánsko až do Egypta. „Bol som ďaleko, ale aj tam ma moje problémy dohnali. Cestovanie som si začal užívať až v momente, keď som si zrovnal veci v hlave,“ vraví Gregor, ktorý za poslednú dekádu navštívil miesta, kam noha bežného smrteľníka nevkročí. Vitajte na potulkách po Iraku, Afganistane či Somálsku.

Tridsaťtriročný Bratislavčan mal rád cestovanie odmala. Navštevovanie exotických a na prvý pohľad nebezpečných destinácií však prišlo ako zhoda okolností. „Na jednej strane som chcel vyvrátiť dogmy, že všetko sú to vysoko rizikové krajiny. Predsa len, na zemi žijú v drvivej väčšine dobrí ľudia. Neveril som, že v Iraku či Afganistane by to malo byť inak. Rovnako som chcel otestovať seba samého, či a ako zvládnem pobyt vo vojnou skúšaných oblastiach.“ A tak sa v Gregor v roku 2012 vydal do Iraku, konkrétne do oblasti Kurdistanu. „Severná časť krajiny bola pre vonkajší svet dlho uzavretá. Prví turisti v modernej histórii vkročili na toto územie v roku 2007. O to viac som si každý moment užíval. Tamojší ľudia sú veľmi vrúcni, na nič sa nehrajú. Všade, kam som prišiel, ma vítali s otvorenou náručou. Vyžarovalo z nich prirodzené ľudské teplo. Kurdistan ponúka množstvo pamiatok aj krásne hory. Tento kraj som si tak zamiloval, že som sa doň vrátil ešte trikrát,“ vraví Gregor. 

PRAVÝ ORIENT

V roku 2017 sa majiteľ internetového obchodu s hudobnými nosičmi rozhodol navštíviť aj centrálnu časť Iraku na čele s hlavným mestom Bagdadom. Vybral sa na miesto, ktoré našinci poznajú len cez informácie o bombových útokoch a násilnostiach po zvrhnutí režimu Saddáma Husajna. „Väčšina obyvateľstva ho nemala rada. Vládol tvrdou rukou, navyše zvýhodňoval len sunnitov. Šiiti a Kurdi teda boli proti nemu. V Bagdade je stále cítiť, že tam prebiehala vojna, ale keď si odmyslíme občasnú prítomnosť vojakov, presunieme sa do pravého Orientu s bazárom a stánkami s vodnými fajkami na každom kroku. Netrvalo dlho a opadol zo mňa aj rešpekt, ktorý som pociťoval pred týmto mestom.“ 

Centrálnu časť Iraku nemožno navštíviť na vlastnú päsť. Cestu musí zastrešiť agentúra a mesto vám ukazuje sprievodca. „Mal som šťastie na dobrého sprievodcu, ktorý mi robil spoločnosť aj na potulkách večerným Bagdadom. Fantastický zážitok. Človek by si povedal, že ho istotne postretne nebezpečenstvo, ale, paradoxne, za svoj život som zažil vyhrotenejšie situácie skôr v Bratislave ako v Iraku,“ konštatuje Gregor. 

Územie Iraku je prepletené bohatou históriou. Rozprestierali sa na ňom sumerské mestské štáty či Mezopotámia. Bohatá a slávna história dýcha z množstva miest. „Nemožno zabúdať, že práve v týchto končinách žila najstaršia civilizácia na svete a miestne pamiatky sú staršie ako tie v Egypte. Kedysi bol Irak obľúbenou destináciou, patril k najbohatším krajinám sveta. Turizmus však technicky zanikol po páde Saddáma Husajna. V 80. rokoch minulého storočia sme pritom mali dobré vzťahy s touto krajinou aj my. Nie nadarmo je viacero doktorov na Slovensku práve z Iraku. Chodili k nám na výmenné pobyty a mnohí sa u nás usadili,“ vraví Gregor, ktorý pripojí ešte jednu neopakovateľnú príhodu z viac ako 38-miliónovej krajiny: „V meste Nadžaf som mal možnosť navštíviť najväčší cintorín na svete Wadi-us-Salaam, kde je pochovaných 6 miliónov ľudí. Šiel som tam so sprievodcom, ale poprosil som ho, či by som sa medzi náhrobkami mohol poprechádzať aj sám. Vyhovel mi. A tak som sa za úsvitu ocitol na mieste, o ktorom sa väčšine cestovateľov ani nesníva. Silný zážitok.“ 

AFGANSKÁ POHOSTINNOSŤ

Krátko po návrate domov začal Gregor plánovať ďalšiu dobrodružnú cestu. Na prvý pohľad nebezpečný Irak nahradil ešte nebezpečnejším Afganistanom. „V tejto krajine je dodnes vyhlásený vojnový stav. Ja som tam bol v roku 2013, keď bola situácia ešte horšia. Všetko som si vopred vybavil – od služieb sprievodcu po presný harmonogram presunov.“ O Afgancoch sa – spoločne s Iráncami – hovorí, že sú najpohostinnejší národ na svete. Gregor veľmi rýchlo zistil, že sa tieto tvrdenia zakladajú na pravde. „Afganci sú veľmi spoločenskí ľudia a dbajú na to, aby sa hostia cítili v ich prítomnosti dobre. Keď som si sadol na lavičku v parku, o pár minút si niekto prisadol, dal sa so mnou do reči a večer som už trávil uňho ako hosť. Aj v tejto krajine som si vytvoril priateľstvá, ktoré si nesmierne vážim.“ 

Aby však všetko nevyzeralo ako príbeh z rozprávky, Gregor sa v krajine, ktorú neslávne zviditeľnil Usáma bin Ládin, predsa len stretol aj s nebezpečenstvom. „Pred vstupom do krajiny, som si čítal mnoho informácií, ale nevedel som, že Taliban je infiltrovaný absolútne všade. Bolo mi zrejmé, že poľujú na diplomatov či novinárov. Nečakal som však, že aj ako civil budem mať všade niekoho v pätách. Beloch bez ochranky je pre nich stále podozrivé indivíduum. Vybral som sa do kábulskej ZOO a všimol som si, ako ma nepretržite sprevádza bradatý pán v turbane. Po istom čase vytiahol z vrecka telefón a niekomu o mne podával hlásenie. Už som si predstavoval, ako ma pri východe z areálu unesie dodávka na opustené miesto, natočia so mnou video, ktoré pošlú na Slovensko, a následne mi odrežú hlavu. Mal som strach, v tom sa však pri mne zjavila skupina miestnych chlapcov. Zakecal som sa s nimi a po čase ten človek odišiel. Zjavne vyhodnotil, že som naozaj len blázon, ktorý k nim prišiel ako turista.“ Gregor o sebe tvrdí, že nesúdi ľudí podľa toho, akú majú vieru alebo k akému hnutiu sa hlásia. „Navyše, ak by sa aj vyskytol nejaký problém, môj pôvod by mi azda pomohol. V Afganistane nenávidia Američanov, Francúzov či Nemcov, ale s nami nemajú žiaden problém. Všade, kam som prišiel a povedal Slovensko alebo Česko-Slovensko, sa len pousmiali. ‚Dobré zbrane,‘ skonštatovali.“ 

NAJPRV ŠOK, POTOM HUMOR

Na prahu tridsiatky mal Peter Gregor v cestovateľskom itinerári vyplnené destinácie ako Blízky východ, Perzia, Balkán, celá východná Európa. A keďže Spojené štáty ho zatiaľ nelákajú, minulý rok sa rozhodol navštíviť ďalšiu netradičnú destináciu. Viete, o ktorej krajine sa hovorí, že v nej nenávidia cudzincov? Ak tipujete východoafrické Somálsko, máte pravdu. Práve sem sa vybral Gregor na svoju zatiaľ poslednú výpravu. „Zamyslel som sa, ktorú krajinu by ‚normálny‘ človek navštívil asi ako poslednú. Vyšlo mi Somálsko.“ 

Pätnásťmiliónová krajina dokonale spĺňala Petrove nevšedné kritériá. V Somálsku 30 rokov zúrila občianska vojna, nepokoje pretrvávajú najmä v hlavnom meste Mogadišo dodnes. Negatívne sa preslávili i tamojší piráti. V rozlohou 41. najväčšej krajine sveta dlhodobo bojujú s hladomorom, nevyhlo sa jej ani ničivé cunami. „Prišlo mi šialené, koľko zlého sa spája s touto krajinou. A pritom som aj v nej našiel množstvo skvelých ľudí a neopakovateľných zážitkov. Somálčania sú veľmi úctiví a pobožní ľudia. Všetci vyznávajú islam,“ prezrádza Gregor a pokračuje: „Mogadišo je riziková oblasť. Miestni už s nadhľadom tvrdia, že ak tam mesiac nič nevybuchne, deje sa čosi zvláštne. Aj počas môjho pobytu v hlavnom meste sa udial bombový útok len pár minút od nášho hotela. Zomreli desiatky ľudí… Keď som sa šiel prejsť na pláž, kontrolovali ma tamojšie ozbrojené zložky a následne skupina asi 15-ročných chlapcov so samopalmi. Našťastie im stačilo ukázať pas a nechali ma tak. Krajina sa po dlhých desaťročiach bojov pomaly dáva dokopy. Pred vypuknutím pandémie koronavírusu začali do Somálska lietať Turkish Airlines, takmer všade je dostupný internet, mnoho ľudí má mobil. Aj to je znak, že sa veci dostávajú opäť do poriadku,“ vraví Gregor. 

OD RÝB PO DUSENÚ ŤAVU 

Dôležitým momentom pre lepšie vnímanie krajiny vo svete bolo vyriešenie problémov s pirátmi. Tí prepadávali lode najmä v Adenskom zálive. „V Somálsku mali pritom pirátov radi. V najhorších časoch poskytovali ľuďom prácu. Lup zas dokázali pretaviť na zlepšenie životných podmienok vo svojich dedinách. Bola to zlá doba, tí ľudia museli nejakým spôsobom prežiť. Sprvoti svoje územie len chránili. V čase nepokojov totiž chodilo množstvo lodí zhadzovať odpad, niekedy aj rádioaktívny, do výsostných vôd Somálska. Domáci vytvorili najskôr domobranu, potom si však povedali, že lode predsa nemusia len odháňať. Môžu ich aj prepadávať.“ 

Krajina, ktorú obmýva Indický oceán, má pobrežie dlhé 3 000 km. Žiaľ, pred okolitým svetom je takmer úplne uzavreté. „Turistická situácia je síce už o niečo lepšia, ale od dobrých podmienok stále na míle vzdialená. Somálsko disponuje krásnymi plážami, v ich okolí však nie sú žiadne rezorty a asi ani nikdy nebudú. V prísne moslimskej krajine by turistom alkohol nemohli podávať, čo je značný problém pre biznis,“ vraví Gregor. 

Ak hľadáte niečo, čomu sa v Somálsku darí, určite je to rybolov. Mýtus o tom, že väčšina obyvateľov je na kosť vychudnutá, nie je pravdivý. „Naopak, stretol som tam aj poriadne veľa dobre stavaných ľudí. Domáci milujú mäso. Jedia najmä veľa rýb, ale medzi špeciality patrí aj ťava. Nedalo mi to a ochutnal som ju. Má veľmi chutné mäso. Prirovnal by som ho k hovädzine. Musel som ho síce trochu viac prežúvať, ale inak bolo veľmi dobré. Po návrate na Slovensko mi bolo až ľúto, že som v ponuke žiadnej z reštaurácií nenašiel dusenú ťavu,“ povedal Gregor s úsmevom. 

Ochorenie COVID-19, ktoré paralyzovalo celý svet, výrazne ovplyvnilo budúce cestovateľské plány mladého Bratislavčana. Kedy a kam sa pozrie najbližšie, to nedokáže povedať. „Tento životný štýl sa mi páčil, navyše som stále single. Nechcel som spomaľovať, korona však moje plány zhatila. Uvidíme, čo sa bude diať v najbližších mesiacoch. O to viac ma teší, že som doteraz stihol precestovať značnú časť sveta. Dalo by sa to aj teraz, ale všetky obmedzenia a následné karantény, to nie je pre mňa. Pri cestovaní potrebujem cítiť slobodu,“ dodáva Peter Gregor.

ZÁŽITKY SPÍSAL DO KNIHY

Nevšedné príhody, ktoré počas svojich ciest zažil, opísal vášnivý cestovateľ v knihe Mimo turistickej zóny. Na trh sa dostala v tomto roku. „Myšlienku napísať knihu mi vnukol zamestnanec ambasády Nigérie počas cesty vlakom do Budapešti. Náhodou som sa s ním dal do reči a spomenul som mu, že by som rád navštívil Somálsko. Povedal mi, že s mojimi skúsenosťami sa nemám čoho báť a nech po návrate napíšem knihu. ‚Prečo nie?‘ povedal som si. A tak je zo mňa už nielen cestovateľ, ale aj spisovateľ,” vraví Gregor so širokým úsmevom.

Galéria obrázkov