V našom priemysle rátame čas v sekundách

Neistota z dôsledkov prebiehajúcej koronakrízy výrazne otriasa celým automobilovým priemyslom. Ten sa v dobrých časoch podieľal na HDP až trinástimi percentami. Kto v skutočnosti predstavuje synapsie zdravého hospodárstva? Sú to len nadnárodné koncerny alebo aj tie tisícky malých podnikateľov, ktoré odvádzajú dane a budujú firmy s víziou v tejto krajine nielen podnikať, ale i žiť?

Za jedným z podnikateľských príbehov sme zašli do logistického parku v Šali. Firma MARTECH je na slovenskom trhu už štvrťstoročie. Prežila divoké mečiarovské časy, hospodársku krízu a dnes sa adaptuje na nový život v čase COVID-u-19. Špecializuje sa na subdodávky pre automotive, teda na vývoj, výrobu, montáže technologických zariadení a ich častí, primárne pre výrobné linky. 

Konateľ Ivan Tánczos nám v otvorenom rozhovore priblížil situáciu, v ktorej sa ocitol celý segment priemyslu. 

Spomínate si ešte na dôvody, pre ktoré ste začali s podnikaním? 

Po štúdiu na strojníckej fakulte som sa zamestnal v Duslo Šaľa. Zmena režimu ma postavila pred otázku, či chcem zarábať 1 100 korún, teda 35 eur mesačne, alebo to skúsim na vlastnú päsť. Vo svojich tridsiatich rokoch som vytvoril firmu s pôvodným zameraním na elektroniku a reguláciu. Mojou hlavnou motiváciou a neskorším neustálym motorom bolo zabezpečiť rodinu a stať sa nezávislým.

To bolo v roku 1996, v období, keď vládol Vladimír Mečiar, ministrom hospodárstva bol dnes už nebohý Ján Ducký, zastrelili Róberta Remiáša… Podnikatelia to mali zložité. 

Boli to skutočne divoké roky. Odskákali sme si dobré aj zlé a veľa nás to naučilo. Vždy sme sa zaoberali vlastnými projektmi, takže privatizačný zmätok sa nás tak významne nedotkol. Začínali sme s dvoma-troma zamestnancami a postupne sme sa profilovali na segment, v ktorom pôsobíme v súčasnosti. 

Kedy prišiel zlomový moment, po ktorom sa začala firma rozbiehať? 

V roku 1998 vstúpil na slovenský trh Volkswagen a začal prerábať závod v Bratislave. Ak to zjednoduším, prišiel som, zaklopal som na dvere a predstavil som im, čo všetko vieme a sme schopní realizovať. Začali sme dodávať jednoduché ručné manipulátory, neskôr žeriavovú techniku a napokon vyššiu žeriavovú techniku nemeckej značky DEMAG, ktorú dodávame dodnes. V začiatkoch sme tvrdo dreli sedem dní v týždni. Kým iní chodili na dovolenky, my s kolegami sme trávili víkendy na linkách. 

Ako dlho trvalo, kým ste si mohli dovolenku dopriať aj vy? 

(Úsmev) Tá prvá, na ktorú si pamätám, bola v Tatrách. Zo siedmich dní som päť strávil v závode v Bratislave. Neskôr to už bolo jednoduchšie. Vytrvalá práca, chuť nevzdať to a časté odriekanie od rodiny napokon priniesli ovocie. 

Postupne ste sa viac orientovali na automotive. Ako sa vám podarilo prejsť od prvej zákazky k veľkým projektom? 

V úvode sme robili pre poľnohospodársky a potravinársky segment. Rozvíjajúci sa automobilový trh vytvoril dopyt po odborných firmách, vďaka čomu sme sa etablovali vo výrobných halách. Všetky technologické časti a výrobné procesy nám boli známe. S príchodom Volkswagenu, ktorý pre nás ostáva aj dnes domovským prístavom, prišli mnohí zahraniční výrobcovia a subdodávatelia. S časťou z nich sme začali úspešne spolupracovať.

Aká bola vaša najnáročnejšia zákazka? 

Záleží na uhle pohľadu. Rozsahom určite Kia, v ktorej sme realizovali technológiu výrobných liniek v montážnej hale a to vo výške 1,5 až 5 metrov. Zadanie sme museli splniť do niekoľkých mesiacov. Stihli sme to krátko pred termínom, čo nám veľmi pomohlo. Rok po tom skupina okolo Kia začala stavať obdobný závod Hyundai v Nošoviciach, tam sme už dodávali rozsiahlejšiu technológiu vrátane montážnej konštrukcie až do výšky osem metrov. 

Čo všetko pri výrobe zabezpečujete? 

Závisí to od požiadaviek klienta, ale zvyčajne navrhujeme, kreslíme, projektujeme a realizujeme. Klient prichádza s presným zadaním, napríklad handling systémom pre zvarovňu náprav Audi Q7, kde sa riešil presun jednotlivých prípravkov a polotovarov od jedného zváracieho automatu k druhému. Mali sme definovanú plochu a stroje, ktoré sme museli rozvrhnúť v rámci priestoru tak, aby bol presun čo najefektívnejší a spĺňal časový limit. V tomto priemysle je všetko o čase a ten sa ráta v sekundách. 

Riešite aj dodatočný servis? 

Áno, napríklad s Volkswagenom máme rámcovú zmluvu o nepretržitom servise. Ak na chvíľu vypadne linka, strata výroby je rozsiahla. Murphyho zákony platia, takže sa zariadenia kazia najčastejšie v piatok o sedemnástej. Som rád, že v tíme máme spolupracovníkov, ktorí sú ochotní riešiť tieto mimoriadne situácie. 

V úvode rozhovoru ste ma upozornili, že o úspechoch rozprávate nerád. Udržať sa dvadsaťpäť rokov na trhu však nie je len o šťastí… 

Na ilustráciu – náš odberateľ robil výberové konanie na dodávku oceľovej vstupnej haly. Keď sme si zadanie pozreli, zhodli sme sa, že za tie peniaze sa dá spraviť aj niečo iné, vizuálne atraktívnejšie. Ponúkli sme mu niekoľko alternatív a tá, ktorú si zvolil, bola za rovnakú cenu ako pôvodné zadanie, ale bol s ňou viac stotožnený. Od konkurencie sa snažíme odlišovať individuálnym prístupom. 

V roku 2008 trhmi zalomcovala ekonomická kríza. Veľa menších spoločností ju nezvládlo. 

Ten rok si veľmi dobre pamätám, tržby sa prepadli. S kolegami sme si sadli a zvažovali, čo ďalej. Padla i možnosť hodiť všetko za hlavu, ale rozhodli sme sa prečkať. Znížili sme si odmeny a snažili sme sa byť čo najekonomickejší. Napokon sa nám podarilo získať nové zákazky. Kríza však zbrzdila rozvoj firmy na niekoľko rokov. 

Čo vám vtedy pomohlo? 

Boli sme ešte mladí a odvážni. Viac sme sa zamerali na zahraničie, na trhy mimo Európy. Neskôr to prinieslo ovocie. V roku 2013 sme nadviazali dlhodobú spoluprácu s veľkou tureckou spoločnosťou. Vybudovali sme dve zvarovne pre Ford priamo v Istanbule a jednu v Rusku. 

Od svojho vzniku ste prežili niekoľko vlád, reforiem, ekonomických opatrení. Čo slovenskému podnikaniu škodí najviac? 

Štátna pomoc veľkým podnikom. Tento prístup napáchal veľa zla, pokrivil a znevýhodnil podnikateľské prostredie. V úzko špecializovaných profesiách, ako je tá naša, potrebujete minimálne tri roky praxe, aby ste získali potrebné zručnosti. Potom príde globálna spoločnosť, ktorá možno patrí medzi tie najbohatšie na svete, dostane rôzne daňové úľavy a zvýhodnenia a zamestnancovi dá ponuku, ktorej nemôžete konkurovať. 

Štát to odôvodňuje práve zabezpečením pracovných miest… 

Uvediem príklad z reálnej praxe. Ešte pred dvoma rokmi sme mali dostatok zákaziek v zahraničí, napríklad Mercedes v Berlíne, ale aj v iných veľkých fabrikách v Nemecku. Dnes sme tam nepredajní, a to vďaka tomu, že sa zdvihla cena práce. Dokonca sme už nepredajní aj pre veľké zahraničné firmy, ktoré pôsobia na Slovensku. Pre vysokú cenu práce realizujú diela vo svojej réžii, respektíve zadajú prácu poľskej alebo slovinskej firme. Celý sektor sa scvrkáva. Dostali sme sa do mzdovej špirály, ktorá je neudržateľná. 

Vraví sa, že našim ľuďom chýba pridaná hodnota a absolventi sa na trhu práce ťažko uplatňujú. Je to tak? 

Tú pridanú hodnotu týmto nezmyselným prístupom úplne zmietli. V priemyselnom parku, kde sídlime, bolo kedysi dvetisícpäťsto zamestnancov. Dnes je ich možno tristo. Malé technologické firmy, akou sme boli aj my, prestali vznikať. Namiesto toho sa tvoria živnostnícke stavebné partie alebo si ľudia zvolia obchodnú sféru. Ako sa môže budovať pridaná hodnota? Nik nevytvorí strojársku firmu s perspektívou rozvoja, lebo jednoducho nezaplatí technikov.

Aké je riešenie? Vziať veľkým a podporiť malých? 

Nie. Mám názor, že ak odíde veľký zamestnávateľ, pre región to predstavuje väčšie riziko, ako keď zo stovky malých firiem odíde päť. Reálne by pomohlo plošné zníženie daňového a odvodového zaťaženia. Jednoducho to, čo platí pre globálnu, respektíve nadnárodnú spoločnosť, musí platiť aj pre malého živnostníka s jednou vŕtačkou. U nás sa to prejavilo tak, že sme postupne prestali investovať do rozvoja firmy. Byť konkurencieschopným na trhu zamestnávateľov sa stáva nereálnym, keďže dotácie pre malé podniky sú nedostupné a často zvýhodňujú jednu firmu pred druhou. Pred niekoľkými rokmi boli dotácie na rozvoj. Jeden majiteľ penziónu ju dostal a druhý, na rovnakej ulici, ju nedostal. Tým pádom bol jeden zvýhodnený bez ohľadu na podnikateľské schopnosti. Výsledkom je, že dnes sú oba penzióny zatvorené. Myslím si, že niečo podobné sa deje aj v priemyselnom sektore. 

Strojárstvo prežíva mimoriadne ťažké obdobie. Jesenné mesiace nevyzerajú optimisticky. Ako sa vyrovnávate s koronakrízou? 

Myslím si, že toto nemá s krízou z roku 2008 veľa spoločné. Trvá enormne dlho a reťazovo postihuje všetky sféry. Napríklad zatvorené školy spôsobujú, že zamestnanci ostávajú doma, čo má dopad na výrobu a následnú spotrebu. To je nebezpečné pre každý systém a spoločnosť. Skutočne neviem, či účel svätí prostriedky, ale obávam sa, že napokon môžeme mať väčší problém s ekonomikou ako so zdravím. Veľa priemyselných firiem umelo udržuje zamestnanosť, aby im neodišli tí najschopnejší ľudia. Otázkou je dokedy. 

Reálne by pomohlo plošné zníženie daňového a odvodového zaťaženia. To, čo platí pre globálnu, respektíve nadnárodnú spoločnosť, musí platiť aj pre malého živnostníka s jednou vŕtačkou.

Využili ste pomoc štátu? 

Mnohé firmy podobné našej čerpajú zo svojich rezerv. Nás sa štátna pomoc dotkla len okrajovo. Zo zákona sme neboli zatvorení, hoci naši odberatelia boli. Táto forma podpory pokrýva len časť mzdových odvodov. Znižovanie platov bol veľký problém. Aj keď neradi, pristúpili sme k prepúšťaniu. Keď sme však zistili, že vysokoškolák, pre ktorého aktuálne nemáme vyťaženie, by nedostal na podpore nič, lebo mu chýbali tri mesiace do odpracovaných rokov, rozhodli sme sa ho udržať. Dohodli sme sa, že bude chvíľu robiť aj na dielni, aj v kancelárii. Čiže sú tu reálne ľudské príbehy, na ktoré nikto nemyslel. Aktuálne predikujú ďalšie opatrenia. Ich dôsledky si netrúfam odhadnúť. 

Oproti mladým podnikateľom máte výhodu dlhoročných skúseností. Čo by ste odporučili sebe, ak by ste opäť mali tridsať a prišla by koronakríza? 

Všetko je o ľudských zdrojoch, charakteroch a vytrvalosti, ale ako mladý podnikateľ by som sa možno nebál meniť rôzne sféry a odvetvia, keďže každá mimoriadna situácia prináša aj nové možnosti. Aj keď niektoré nevyjdú, iné môžu byť perspektívne.

Galéria obrázkov