Z divadla bolo popravisko. V Sýrii

Vznešená a príťažlivá orientálna krajina na Blízkom východe sa pred desiatimi rokmi utopila v nezmyselnej a krvavej občianskej vojne, na niekoľko rokov ju dokonca prikryli zlovestné čierne zástavy Islamského štátu. Ich strhnutiu predchádzali tisíce obetí a strata kultúrneho dedičstva v podobe starovekej architektúry, ktorá prestála tisícročia.

Presvedčil som sa tu o beduínskej pohostinnosti, naučil som sa chápať rozdiely i nachádzať podobnosti rôznych svetov a kultúr. Na potulky Damaskom, jeho starým mestom, ulicami, na hodiny strávené v kaviarničkách pri čaji či vodnej fajke som nedal dopustiť. Ikonický souk v Aleppe ma zasa voviedol do bazárového sveta, kde som zistil, že ak sa aj stratím, môžem nájsť aj to, čo by som nebol nikdy hľadal. Cestoval som krajinou od Stredozemného mora po iracké hranice a od Jordánska po Turecko. Zažil som svoju prvú púštnu búrku. Autá som stopoval v púšti s rozhádzanými nábojnicami. V mikrobuse som nakoniec sedel na kolenách starej beduínky, pretože všade bolo plno. Ochutnával som jedlá na ulici, pil čaj s neznámymi priateľmi a odrazu som mal Sýriu v srdci. Nezabudnem na mystickú atmosféru Palmýry, v ktorej som sa po tej ceste zastavil. V mysli sa mi odrazu vynára Ugarit, kde mala vzniknúť abeceda, Mari so svojimi palácmi či Dura Europos na brehu Eufratu. Všetky tie výjavy mám v pamäti ako plné života, turistov a domorodých obyvateľov. O to viac ma zasiahol rok 2011, keď sa Sýria „ako blesk z jasného neba“ ocitla v smrteľnom kŕči. Znásilnená, zneuctená. 

Celý svet sledoval, ako z nej vytĺkajú dušu. Kto v nej nebol predtým, zostane hádam nadobro ochromený hrôzou zo zaznamenaných zverstiev. Tá emócia z krajiny, ktorú som si pamätal, tam zrazu nebola. Ak v nej niekto strávil týždne ako ja, len sotva dokázal uveriť tomu, že všetky tie monumenty a budovy, ktoré poznal, padajú na zem, tlejú v ohni a nadobro sa strácajú z povrchu zemského. Často uvažujem nad tým, kde sú ľudia, s ktorými som tam trávil čas. Či vôbec sú. Viem, že Sýria bola pokorená. No viem aj to, že sa zotaví. 

ALEPPO 

V srdci starého mesta stála Umajjovská mešita z 8. storočia. O tri storočia neskôr k nej pristavali majestátny minaret. Najdôležitejšia mešita Aleppa okrem iného ukrývala relikvie Zachariáša, otca sv. Jána Krstiteľa. Dokonca aj kresťania si ju vážili. Vojnové šialenstvo z apríla 2013 zhltlo všetko. Mešitu vypálili, minaret sa zrútil. 

Keď ste pred vojnou vyliezli na Citadelu, Aleppo sa javilo, akoby bolo vystlané mešitami, minaretmi a kupolami chrámov. Taký veľkolepý bol obraz jedného z najstarších historických miest na svete. Iba štyri roky stačili na to, aby sa mesto z veľkej časti premenilo na rumovisko. Desaťtisíce ľudí zomreli spolu s mestom. Ďalšie státisíce utiekli za životom inam. 

CRAC DES CHEVALIERS 

Najslávnejší križiacky hrad celého Blízkeho východu sa rozlieha v sýrskom Crac des Chevaliers. Pohľad naň ohromí. Od stredoveku ustál niekoľko nepokojných storočí, aj on sa však napokon stal priamym terčom konfliktu. Hoci stojí, niektoré veže hradu sú zničené a v pevnosti chýbajú i gotické okná. 

PALMÝRA 

Baalov chrám stál v Palmýre od prvého storočia, teda takmer 2 000 rokov. Patril k najväčším chrámom starovekého mesta. V auguste 2015 ho dôsledne podložili výbušninami a vzápätí vyhodili do povetria. V zlomku sekundy boli z kultúry vymazané dve miléniá. Z chrámu takmer nezostal kameň na kameni. 

Palmýra bola v starovekom svete známa svojimi pohrebiskami a kamennými vežami. Ak ste vošli dnu, spozorovali ste farebné maľby, reliéfy a prepychové sarkofágy zdobené antickými scénami. Tú najznámejšiu, Elahbelovu vežu, zdemolovali.

Galéria obrázkov