Zbojníci a ich dvojníci

Pravdepodobnosť, že zbojníctvo u nás fungovalo už aj pred prvou písomnou zmienkou, je rovnako veľká ako oprávnenosť odhadu, že pretrvá navždy. Podľa pergamenov však niekedy teraz oficiálne oslavuje „len“ svoju tisícročnicu.

Ako sa žilo inšpirátorom, spolupútnikom aj pokračovateľom Juraja Jánošíka? Koľko zo sprofanovanej legendy treba pripísať spomienkovému optimizmu? Z čoho a prečo vyvstali všetky romantizujúce interpretácie? Akým spôsobom na ne nadviazali nedávni budovatelia svetlých zajtrajškov? A v čom sú tie príbehy poučné dnes? Lebo veď ironické jazyky by sa mohli ozvať, že také „Bohu dušu a nám dukáty!“ je v obraznom zmysle úplne aktuálne. 

Idealizovanie obstálo predovšetkým v dobe, keď majetnosť takmer bez výnimky závisela od pôvodu človeka, nie jeho schopností.

HYBAJME IDEALIZOVAŤ

Napriek mravným zákonom v nás sa ťažko bránime tendencii vnímať archetyp zbojníka skôr pozitívne: síce si počína nekalo, ale ospravedlňuje ho tlak okolností, oberá predsa prevažne tých bohatších, čím vyrovnáva sociálne rozdiely, samozvane napráva krivdy a násilne si počína len v prípade nutnosti. Extrémom tohto typu je fiktívna postava hybského figliara Pacha. 

Idealizovanie obstálo predovšetkým v dobe, keď majetnosť takmer bez výnimky závisela od pôvodu človeka, nie jeho schopností. Vrchnosť – modernejšie by sme povedali establishment – sa v minulosti netešila prehnaným sympatiám a pospolitý ľud si do zbojníkov projektoval svoje túžby po menej núdznej existencii mimo poroby. Veď práve bieda a útlak najčastejšie sácali jednotlivcov na krivolaké chodníčky. 

Zbojníci sa logicky stávali hrdinami povestí, rozprávok či piesní. Vzpierajú sa v nich panstvu, chudobe a bezpráviu. Briti majú svojho Robina Hooda, Francúzi Louisa Dominiqua Garthausena – „Cartoucha“, Taliani „Fra Diavola“ Micheleho Pezzu, Nemci Johannesa „Schinderhannesa“ Bücklera, Rakúšania Johanna Georga aka Jana Jiřího Grasela, Česi Václava Babinského, Maďari betyára Sándora Rózsu, podkarpatské končiny Nikolu Šuhaja a o niekoľko storočí či desaťročí ospravedlniteľne meškajúci Američania Bonnie Parkerovú a Clyda Barrowa, hoci koniec obdobia zbojníctva v tej najčírejšej podobe sa orientačne situuje už kamsi na začiatok novoveku. Posledným známym slovenským zbojníkom bol akýsi Budiač, ktorý pôsobil v okolí Poľany a začiatkom 20. storočia ho zastrelil horár pri pokuse o krádež kravy. 

PLNÉ BRUCHÁ

„Je to pútavá téma aj z dôvodu, že zbojníci sú dosť nejednoznační. Nemožno ich označiť za vyslovene dobrých alebo zlých. Napriek legendám to boli ľudia z mäsa a kostí,“ upozorňuje Peter Vrlík, autor publikácie Zbojnícke príbehy a povesti. Bez príkras: zbojníci asi úplne najčastejšie kradli jedlo, zameriavali sa v rámci toho na salaše. Odnášali si z nich syr, bryndzu a zvieratá, ktoré však často zabíjali, pripravovali a konzumovali aj priamo na mieste. Drancovanie nebývalo násilné, väčšinou stačil nátlak a presila. „Zaujímavé je, že na niektorých salašoch za zabité zvieratá zaplatili, z čoho sa dá vyvodzovať, že išlo o bačov, ktorí so zbojníkmi spolupracovali,“ konštatuje historik Miroslav Nemec. 

Ak použijeme termín lúpežníci, ktorý má oveľa negatívnejšiu konotáciu, hoci vlastne ide o synonymum, zrazu sa minimalizuje možný prvok odporu proti triednej nerovnosti. Zároveň vtedy hladšie chápeme rozdiel medzi zbojníkmi a mýtickými buditeľmi typu Švajčiara Williama Tella, Škóta Williama Wallacea, Choda Jana Sladkého Kozinu a ďalších vodcov ozbrojených snáh o sebaurčenie. 

Zbojníci nemali ušľachtilé ciele, nebojovali – aspoň z princípu nie – proti útlaku, nerozdávali korisť chudobe. Mysleli v prvom rade na seba. Hrdinov z nich stvorila až slovesnosť. Cez zimu si napospol dávali nútenú pauzu a schádzali do dedín, a to najmä z dôvodu, že v snehu by ich drábi ľahko vystopovali. A vonku bola zima. 

BARÓNI A PRELÁTI

Už prvý panovník Uhorského kráľovstva Štefan Veľký alias Svätý Štefan I. alias Vajk, ktorý vládol v rokoch 1000 – 1038, zahrnul do svojho druhého zákonníka aj ustanovenia o trestaní škodlivých a nežiaducich činov vrátane furtumu, teda po latinsky krádeže. Povinnosť vrátiť poškodenému ukradnutú vec a navyše zaplatiť päť juncov alebo namiesto tejto pokuty podstúpiť potupujúce ostrihanie vlasov nevyznievala pre furov, čiže zlodejov, práve odrádzajúco. Už vtedy však platila zásada trikrát a dosť, pričom ono dosť malo pre recidivistu doslovnú formu – hrdelný trest. 

Staršie uhorské právne normy, najmä súbory zákonov spomenutého Štefana I., ale aj Ladislava I. a Kolomana, nepoužívali špecifikujúce latinské výrazy latrones či praedones (zhodne zbojníci), ale všeobecnejšie slovo fures. „Je zrejmé, že týmto pojmom označovali aj lúpežníkov, no vtedajšia legislatívna prax ešte detailne nerozlišovala, či si páchateľ prisvojil cudziu vec krádežou alebo lúpežou,“ vysvetľuje historik Ivan Mrva. Príbeh Život svätých pustovníkov Svorada a Benedikta, ktorý spísal biskup Maur približne v rokoch 1064 – 1070, obsahuje hneď dve podrobné zmienky o zbojníkoch, ale takto by sme ich označili až dnes na základe popísaných skutkových podstát. 

Keď hovoríme o zbojníkoch, je v tom vždy skôr žičenie odvážnym viťúzom a ich dobrodružnej rebélii. V skutočnosti pritom väčšina takýchto tlúp bola len a len organizovanými zločineckými skupinami zloženými z prenasledovaných delikventov, dezertérov, bývalých žoldnierov a vojakov bez uplatnenia, šľachticov na mizine či nezriedka – najmä v chaotických časoch vojen, chorôb a neúrody – aj z poddaných nabádaných, podporovaných a chránených mocipánmi. Napríklad kráľ Žigmund v zákonníku z roku 1435 precizoval, že zločincov nesmú ukrývať ani baróni a preláti. „Z takéhoto ustanovenia vyplýva poznatok, že do rozličných zločinov boli priamo alebo nepriamo zapletení aj najvyšší cirkevní a štátni funkcionári,“ upozorňuje historik Ferdinand Uličný. 

NÁPADITÉ ULTIMÁTUM

Práve z 15. storočia pochádzajú záznamy o výčinoch Fedora Hlavatého, ktorý s bratmi Dankom a Vaskom viedol takmer 50-člennú družinu disponujúcu armádnymi skúsenosťami po potlačení bratríckeho hnutia Matejom Korvínom. Ako doménu mal Zemplín, Šariš a Abov, ale príležitostne zabrúsil až na Oravu alebo do Poľska. 

Hlavatý po dolapení a poprave kumpánov (dvoch alebo štyroch – pramene sa rôznia) spupne žiadal od Bardejova odškodné, inak vraj budú nasledovať neutíchajúce akty pomsty. Urobil to písomne na sviatok sv. Jakuba (25. júna, a to zrejme v roku 1493), ultimátum je v opatere Štátneho archívu v Prešove, pracoviska Archív Bardejov. Nechýba mu pozoruhodná kreativita: vyobrazenia klátu aj šibenice, ktoré vyvolali nepriateľstvo k mocnému kráľovskému mestu, zvýrazňujúco vyčlenené pripomienky padlých druhov, piktogramy metód možného ublíženia na zdraví i majetku (šabľa, metla, oheň, ručnica), šesť vypálených dier aj s pridruženými názvami hradov, čo malo zastrašujúco vypovedať o veľkom geografickom zábere (Orava a Muráň na Slovensku, Dunajec, Sanok, Rymanów a Przemyśl v Poľsku) a v dolnej časti priam 3D bonus – priviazaná časť metly. 

Rodák z Ruskej Volovej stanovil dve miesta možného doručenia predmetných 400 zlatých. Hrozby neboli plané: zbojníci najprv obrali Bardejovčanov o peniaze a v lete 1499 mesto vypálili, uvádza historik Michal Mrekaj. Šarišom sa pritom šírilo varovné úslovie o prísnosti miestnych: „Od bardejovskej spravodlivosti ochraňuj nás, Bože!“ Odpoveďou Hlavatému na jeho výčitku „Vy zlí a nespravodliví…“ bolo mohutné prenasledovanie: len Košice zaplatili na tieto účely 400 mužov. Unikal tri roky, zo sveta ho zniesol kat v Trebišove. 

PARALELY S MAFIÁNMI

Šarapatenie zbojníkov malo mnohé paralely s našimi mafiánskymi skupinami z prelomu milénií. Veľmi cenení boli prebehlíci z ozbrojených zložiek, a to pre svoje kontakty, prehľad o postupoch tej opačnej strany i zručnosti pri narábaní s arzenálom. Keď členovia novodobého slovenského podsvetia deklarovali svoje zaradenie určitým štýlom oblečenia či náležitým výberom vozidiel, iba tým evokovali uniformný odev zbojníckej tlupy Michala Mlynarčíka zvaného Vlk – na zákazku ušité čierne valašské košele a biele cifrované nohavice. Hajtman demonštroval svoje postavenie na vrchole hierarchie strieborným prsteňom a nosil aj klobúk obviazaný červeným súknom. Tento obávaný surovec z Liptovského Ondreja posadil krčmára v Haliči do dreveného koryta, polial ho špiritusom a zapálil. Dôvod? Obeť mu nechcela prezradiť, kde má ukryté peniaze. Udialo sa to vyše dvesto rokov pred nálezom odrezanej hlavy v kvetináči na promenáde v Dunajskej Strede. Povedomé sú pre nás aj rozsiahle siete ukrývačov zbojníkov, prechovávačov ich lupu, sofistikovaných rozpredávačov a dôveryhodných odberateľov cenností. Jeden zo spôsobov, ktorými uhorská honorácia čelila neblahému fenoménu, zase nemá ďaleko od praktík dnešných strážcov zákona. Už v epoche Leopolda I. koncom 17. storočia sa diali pokusy infiltrovať do družín tajných agentov. Jozef II. sa ponukou omilostenia usiloval zlomiť členov bánd na spoluprácu. Koncom 18. storočia Liptovská župa na základe rozhodnutia cisára vypísala odmenu 130 zlatých za chytenie zbojníka (polovica bola za jeho zabitie spolu s dôkazmi o zločinoch) a peniaze náležali aj udávajúcim „kajúcnikom“ priamo z radov zbojníkov, aby bola motivácia širokospektrálna a čo najúčinnejšia. Ľudoví hrdinovia sa náhle stali loveným artiklom. Nuž a zbojníci, rovnako ako mafiáni, zväčša netrpeli na dlhovekosť, Jánošík sa dožil iba 25 rokov. Mimochodom, jeho družina bola medzinárodným gangom: okrem chlapcov z Kysúc ju tvorili aj tovariši pochádzajúci z Moravy a Poľska. 

LICHOTIVÁ IMAGINÁCIA

Suverénne najznámejší slovenský zbojník Juraj Jánošík (1688 – 1713) nemôže za to, že už od prelomu 18. a 19. storočia sa v umeleckom spracovaní či ideologickom podchytávaní postupne stával viac symbolom než reálnou figúrou. Predstavitelia národného obrodenia s obľubou spracúvali vo svojej tvorbe historické motívy a údajne nepremožiteľný terchovský šuhaj s vrkôčikmi, klobúkom, valaškou a čarovným opaskom sa im hodil tak dokonale, že Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Janko Kráľ či Ján Botto by si ho inak asi museli kompletne vyfabulovať. Mimochodom, žiadneho spoľahlivého záznamu o Jánošíkovom výzore niet, vyriešila to lichotivá imaginácia. 

Počas nasledujúcich dvoch stovák rokov sa príbeh niekdajšieho Rákociho kuruca aj cisárskeho labanca stal námetom nespočtu publicistických, literárnych, výtvarných, filmových či hudobných diel. V máloktorom však nájdete, že jeho rodina nebola zúfalo nemajetná (otec ho vykúpil z vojenskej služby), na popud spolubojovníka z bytčianskeho hradu Tomáša Uhorčíka začínal ako obyčajný pašerák, v teréne strávil iba nejakých 8-9 mesiacov, z prvého väzenia sa dostal vďaka úplatku a pri výsluchoch aj na súde presvedčivo popieral účasť na akejkoľvek vražde zrejme iba preto, lebo ako kapitán si naozaj nemusel osobne špiniť ruky krvou. Osudové pošmyknutie na hrachu v Klenovci je, samozrejme, len bájka a krepčenie na popravisku spojené s chrabrým výkrikom: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ namiesto prosby o milosť by v zúboženom stave po krutom mučení sotva zvládol. 

Zbojníci všeobecne oberali skôr chudobnejších kupcov, remeselníkov a sedliakov bez ochrany, na vysokú šľachtu či veľkoobchodníkov si trúfali pomenej – uvedomovali si, že nemá zmysel čeliť ozbrojeným strážcom a zbytočne popudzovať veľké ryby. Aj rabovačky sa diali skôr v osamelých usadlostiach, gazdovstvách a kúriách, takže kultové tvrdenie o bratí bohatým pokrivkáva. Taký Jánošík vyložene doplatil na zlý „tajming“ výčinov. Poddanstvo totiž po desaťročiach vojen nebažilo po osloboditeľoch ohrozujúcich konečne ako- -tak konsolidované pomery. Túžilo predovšetkým po pokojnom živote, hoci aj pod jarmom ústrednej moci. A habsburgovská ústredná moc práve v tej epoche silnela. Pre Ďurka to bola vražedne nepriaznivá konštelácia. 

ĽUDÁCI AJ PARTIZÁNI

Napriek uvedenému sa transformovanie legendy nezriedka posúvalo až do polôh takmer dokonalej ilúzie odtrhnutej od reality. Poprekrúcaný jánošíkovský mýtus hojne využívali (či skôr v tendenčných naratívoch zneužívali) rôzne a rôznorodé režimy – predovšetkým ľudácky a komunistický. V záujme forsírovania svojich nedemokratických koncepcií pristupovali k dezinterpretáciám. „Dejiny si prispôsobovali podľa vlastného gusta,“ glosujú vo svojej spoločnej práci historici Anton Hruboň a Juraj Krištofík a dodávajú: „Napomáhalo to konzervovať viaceré historické postavy, napríklad aj Ľudovíta Štúra, v historickej pamäti spoločnosti, ale súčasne formovať pokrivený obraz o nich v súlade s aktuálnymi politickými potrebami. Z hľadiska triezvej sebareflexie národnej histórie očistenej od supernacionalistickej alebo triednej optiky je to vždy dvojsečné.“ 

Dobovým paradoxom bolo, že počas druhej svetovej vojny našiel chýrny zbojník odozvu a popularitu nielen u režimu, ale aj u partizánskych skupín – formovali sa nomen omen jánošíkovské družiny a jedna z brigád počas SNP explicitne niesla jeho meno. Prepojenie medzi zbojníkmi a partizánmi zosilňoval aj geografický priestor horských masívov, v ktorých partizáni ako „Jánošíkovia 20. storočia“ pôsobili. 

Od decembra 1943 do júla 1944 vychádzala ilegálna odbojová tlačovina Jánošík – časopis slovenského protifašistického frontu. Vykresľovala obraz sudcu z ľudu, ktorý má mandát zúčtovať s vtedajšími zotročovateľmi – nacistami a kolaborantmi. Na druhej strane národnosocialistický dvojtýždenník Náš boj v novembri 1944 umiestnil Jánošíka rovno na titulku ako alegorický apel pre bojaschopných mužov, aby sa pridali do služieb pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Nečudo, že v divadelnej hre Ej, Ďurko, Ďurko! alebo Horúci zemiak o štyridsať rokov neskôr zaznelo výstižné burcovanie: „V mene zbojníka – na zbojníkov!“ 

Spätne ťažko objektívne zhodnotiť, do akej miery vplývala ľudácka a povstalecká propagandistická ekvilibristika na radové obyvateľstvo. „Môžeme sa len intuitívne domnievať, že z hľadiska motivácie bojovať na tej či onej strane mala zrejme nulový alebo zanedbateľný efekt. Pre historika tieto kontrastné štylizácie Jánošíka potvrdzujú mimoriadnu ‚kujnosť‘ dejín podľa zámerov interpreta,“ konštatujú Hruboň a Krištofík. 

PRED CENZÚRNOU KOMISIOU 

Metaforizovanie partizánov ako veľkodušných a morálne bezúhonných hôrnych chlapcov nie vždy zodpovedalo skutočnosti. Medzi Jánošíkom a oslobodením sa vlastne možno o to ľahšie hľadali styčné body, chcelo by sa uštipačne podotknúť. Po februári 1948 poslúžil jánošíkovský symbol na zaujatie miesta v historickej pamäti namiesto legionárov z prvej svetovej vojny, ktorých komunistický výklad označoval za zástupcov dekadentnej buržoázie a potreboval inú oporu kontinuity. Ohýbaniu reálnej postavy na filantropického revolucionára ešte pridal dogmatizmus 50. rokov. Vtedajšia učebnica dejepisu charakterizovala zbojníkov ako „pomstiteľov porobeného ľudu“ a v ich činnosti videla jednu z raných foriem triedneho boja. Ešte v 70. rokoch sa školáci učili, že vďaka Jánošíkovi „pánom bolo úzko okolo srdca“. 

Hudobný skladateľ Ján Cikker v súvislosti s operou Juro Jánošík, ktorá mala premiéru v SND 10. novembra 1954 ako súčasť osláv 37. výročia VOSR, o svojej motivácii pateticky vyhlásil: „Obdiv a láska k hrdej osobnosti Jánošíka, obrancu biednych, ktorého meno šepkal ľud v dobách temnoty a sĺz, ktorého ospieval nielen vavrínom ovenčený básnik vo svojich vidinách o slobode a spravodlivosti, ale i skromný, bezmenný ľudový spevák, a na druhej strane súcit so smutným osudom Jánošíka, s beznádejným životom utláčaných bedárov – poddaných boli pôdou, z ktorej sa zrodila hudba Jura Jánošíka. Pozadie k nej tvorilo očarenie krásou našich hôr, lesov a potokov.“ 

Cikker sa podľa vlastných slov snažil zachytiť nielen osobnú tragédiu zbojníka, ale aj „význam jeho poslania v zápase poddaných o svoje práva na začiatku XVIII. storočia, keď vládli v našej krajine nepopísateľná bieda a sociálny útlak“. Autor libreta Štefan Hodák, ktorý intencie socialistického realizmu priebežne dolaďoval so straníckymi ideológmi a na záver musel svoj výtvor obhájiť pred divadelnou a dramaturgickou radou rezortného povereníctva, rozumejte pred cenzúrnou komisiou, na to nadviazal: „Jánošíka nemožno chápať len ako zbojníka, lež ako hrdinu, jedného z ľudu, ktorého si ľud prisvojil len preto, že mu bol veľmi blízky vo všetkom myslení a počínaní. Bojoval za dosiahnutie ľudských práv. Nepodarilo sa mu to, ale nebolo to jeho vinou.“ 

KRIMINÁLNIK NÁRODNÝM HRDINOM

V 70. a 80. rokoch sa prvoplánové klišé pri umeleckých spracovaniach jánošíkovskej témy predsa len vytrácalo. Nemalá časť spoločnosti totiž najmä pod vplyvom okupácie z roku 1968 a následnej normalizácie jednoducho už ideám socializmu neverila a bola skeptická, ak nie priam alergická. Premietlo sa to napríklad do ideologicky oveľa neutrálnejšieho vyznenia slovenskej verzie pôvodne poľského folk-rockového muzikálu autorskej dvojice Ernest Bryll – Katarzyna Gärtnerová Na skle maľované, ktorý je neodmysliteľne spojený s hercom Michalom Dočolomanským. Slovenské národné divadlo v rokoch 1974 – 2004 uviedlo toto dielo plné básnickej fantázie a prvkov ľudového divadla vo dvoch obnovených premiérach a prinieslo ohurujúcich 648 predstavení. Aj pretrvanie tohto muzikálu v nových spoločensko-ekonomických pomeroch vypovedá o objektívnej kvalite, nadčasovosti a nepoplatnosti režimu. Socialistická historiografia, folkloristika a umenie si však celkovo precízne pestovali zbojnícku tradíciu a s prihliadnutím na dobové nároky i nastavenia pracovali na zveľaďovaní jej revolučného odkazu. „Nie je podstatné, že Jánošíka obesili. Dôležité je to, že ostal žiť medzi ľudom,“ zdôraznil v recenzii na obnovenú premiéru Jura Jánošíka začiatkom 60. rokov divadelný historik Ladislav Čavojský. 

„Juraj Jánošík bol v kontradikcii s ľudáckym aj komunistickým príbehom len obyčajný lupič, korupčník a radový kriminálnik, akých sa po horách Uhorska začiatkom 18. storočia potulovalo mnoho. Vo svetle týchto skutočností je minimálne úsmevné, keď Jánošíka prehlasujú za svoj veľký vzor i lídri ponovembrových vládnych garnitúr,“ podčiarkujú Hruboň s Krištofíkom. Verbálne povýšenie darebáka na národného hrdinu sa udialo napríklad na oslavách 15. výročia samostatnosti.

PRÍSLOVIA A POREKADLÁ

• Za mladi nazbíjaj, na starosť užívaj.
• Malých zlodejov vešajú a veľkých púšťajú.
• Popíjaj, popíjaj, nekradni, nezbíjaj, čerta napopíjaš, keď si nenazbíjaš.
• Nemusí sa nahý báť, že ho zbojníci prepadnú.
• Nebolo by zlodeja, keby nebolo ukrývača.

Galéria obrázkov