Čo dali slováci svetu?

Bryndza, žinčica, valaška... Pred svetom sa nimi zvykneme hrdiť ako tými pravými slovenskými tradíciami. V skutočnosti ich k nám priniesli valašskí pastieri z územia Rumunska niekedy v 15. storočí. Naopak, existuje veľa vecí, ktoré majú naozaj slovenský pôvod, ale vie sa o nich pomenej.

Viac než stavby ho však lákali pohyblivé objekty. Zostrojil tank na parný pohon, ktorý odkúpila ruská armáda, a tak získal peniaze na ďalšiu prácu.

O niektorých vynálezoch je všeobecne rozšírené, že ich vymysleli Slováci, iné objavy našej proveniencie upadli do zabudnutia. Napríklad vynález helikoptéry sa pripisuje Francúzom. Nezávisle od seba na nich pracovali Louis Breguet a Paul Cornu. Ich výtvory absolvovali prvý let v roku 1907. Oboch pritom o niekoľko rokov predbehol Ján Bahýľ. Tento veľký technický talent sa narodil v roku 1856 vo Zvolenskej Slatine. Mimochodom, keď už sme spomenuli bryndzu, v tejto obci dodnes funguje druhá najstaršia bryndziareň, ktorú v roku 1797 založil Peter Molec. Staršia bola už len bryndziarska manufaktúra v Detve, ktorá vznikla o desať rokov skôr a zriadil ju Ján Vagač. 

Vráťme sa však k Jánovi Bahýľovi. Na svet prišiel v chudobnej roľníckej rodine a nič neveštilo jeho hviezdnu konštruktérsku kariéru. Ukázala sa však sila vzdelania. Na strednej škole získal diplom kresliča a jeho technický talent si všimli nadriadení na vojenčine. Zaradili ho do technického štábu a neskôr mu umožnili študovať na vojenskej škole. Tak sa dostal k navrhovaniu vojenských opevnení, pre ktoré cestoval po celej monarchii. Ako vojenský staviteľ sa ocitol aj v Rusku. Viac než stavby ho však lákali pohyblivé objekty. Zostrojil tank na parný pohon, ktorý odkúpila ruská armáda, a tak získal peniaze na ďalšiu prácu. 

Keď sa v roku 1892 oženil s dcérou bohatého račianskeho vinára Rozáliou Schwanzerovou, začal pôsobiť v Bratislave. Spolupracoval s Antonom Marschallom, ktorý v meste vlastnil továreň na koče a vozy. Táto dvojica skonštruovala v rokoch 1895 – 1897 prvý automobil s benzínovým motorom na Slovensku. Bahýľove ciele však neboli len „prízemné“. Zaoberal sa aj balónmi a v roku 1895 dostal patent na konštrukciu helikoptéry. Tú mala podľa pôvodných predstáv poháňať ľudská sila. Bahýľ však veľmi rýchlo zistil, že šliapanie do pedálov nestačí na to, aby sa stroj vzniesol do vzduchu. Preto doň zakomponoval benzínový motor a spolu s Marschallom v rokoch 1901 – 1903 postavili zdokonalený vrtuľník. Podľa niektorých zdrojov s ním v roku 1905 preletel vzdialenosť 1 500 metrov vo výške štyri metre. Zdá sa vám to málo? Prvý let lietadla bratov Wrightovcov dva roky predtým prekonal len 37 metrov. Wrightovci mali svoj let riadne zdokumentovaný, dokonca aj odfotený, o Bahýľovom sa, žiaľ, oficiálne záznamy nedochovali. O jeho letoch vrtuľníkom však obšírne písali miestne noviny Pressburger Zeitung. Jeho vynález vraj odmietla kúpiť rakúsko-uhorská armáda, ale o tom, že by ho čo i len skúšala, nie je žiadny dôkaz. 

Tak či onak, pre technické i finančné problémy sa vrtuľníkom ďalej nevenoval a na vynález sa takmer zabudlo, hoci v tom čase jeho patenty prispeli k rozvoju iných vrtuľníkov. Išlo o zaujímavú konštrukciu, ktorú niektorí výrobcovia helikoptér používajú dodnes. Krútiaci moment veľkého nosného rotora totiž pri väčšine vrtuľníkov vyrovnáva malý rotor na chvoste. Niektoré stroje však používajú dva protibežné rotory nad sebou a v takom prípade nepotrebujú zadný vyrovnávací rotor. Takýto princíp použil aj Bahýľ. Jeho stroj mal jednoduchý trup z kovových rúrok a dva protibežné rotory. Tie pripomínali veľké drôtené vejáre potiahnuté plátnom. 

ZLATÁ ÉRA

Okrem helikoptéry Slováci vynašli alebo prinajmenšom prispeli k vzniku celého radu ďalších technických výdobytkov. Svet zažíval na prelome 19. a 20. storočia nebývalý pokrok. Prispeli k nemu aj našinci. Medzi významných konštruktérov tej doby patril Aurel Stodola, ktorý sa narodil v roku 1859 v Liptovskom Mikuláši. Pôsobil v celej Európe, no v roku 1892 sa stal pedagógom na Vysokej škole technickej v Zürichu, kde ostal žiť až do svojej smrti v roku 1942. Spriatelil sa tam napríklad s Albertom Einsteinom. Na konte má celý rad vynálezov. Spomenúť môžeme tepelné čerpadlo, ktoré slúži na vykurovanie tým, že využíva energiu chladných miest. V Ženeve dodnes funguje tepelné čerpadlo, ktoré Stodola postavil v roku 1928 na vykurovanie tamojšej radnice. Energiu odoberá z vôd Ženevského jazera. Najznámejší je však ako otec parných a spaľovacích turbín, položil ich teoretické základy. 

Okrem ťažkého strojárstva sa Stodola venoval aj jemnej mechanike. Hoci žil v neutrálnom Švajčiarsku, jatky prvej svetovej vojny sa ho hlboko dotkli. Nešlo len o obrovské straty na životoch, ale aj o nespočet zranených, ktorí ostali zmrzačení. Stodola spolu s chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom zostrojil pohyblivú protézu. Umelá ruka využívala zvyšky svalovej sily pacienta. Podobným spôsobom vytvorili aj náhrady nôh či chodidiel. 

ŠLO TO AJ BEZ ŠKÔL

Štefan Banič je zas dôkazom, že na vytvorenie užitočného vynálezu nie sú vždy potrebné školy, niekedy stačí aj bystrý um a šikovné ruky. Rodák z Neštichu v Malých Karpatoch sa totiž živil ako robotník, mal za sebou len ľudovú (základnú) školu. V roku 1907 ako 37-ročný odišiel za prácou do USA. A tam prišli jeho hviezdne chvíle. Fascinovalo ho letectvo, ktoré v tom čase prežívalo búrlivý rozvoj a priekopnícke nápady sa hrnuli zo všetkých strán. 

Jeden dostal aj Banič. V roku 1912 bol svedkom leteckého nešťastia a začal dumať nad tým, ako by sa dal zachrániť život pilota. V priebehu jedného roka zostrojil padák, ktorý sa upínal na hruď letca popruhmi pod pazuchami a pružinami sa otvárala teleskopická konštrukcia, ktorá okolo pilota vytvorila veľký „dáždnik“. Ten bol potiahnutý plátnom a účinne brzdil voľný pád. Banič ho osobne predviedol zástupcom patentového úradu: v júni 1914 zoskočil zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone. 

Vyskúšal ho aj pri zoskokoch z lietadla a v auguste 1914 mu jeho padák patentovali. Odkúpila ho americká armáda, do výstroja ho však nakoniec nezaviedla. Uprednostnila totiž padáky, pri ktorých letec visel na šnúrach pod plátennou kupolou. Na začiatku prvej svetovej vojny boli ešte priveľké a používali ich len posádky pozorovacích balónov. Postupne sa ich podarilo zmenšiť tak, že sa zmestili aj do kokpitu lietadla. Ku koncu vojny ich bežne používali nemeckí piloti. Angličania ich síce vyvinuli tiež, ale vojenských letcov nimi nevybavili. Oficiálnym dôvodom bolo, že v prípade poškodenia lietadla by pilot nespravil všetko pre záchranu stroja a ihneď by vyskočil. Život človeka mal nižšiu cenu ako drahé lietadlo... Netreba asi dodávať, ako to zasiahlo morálku anglických letcov. 

Baničovi vynález padáka nepriniesol ani bohatstvo, ani slávu. V roku 1920 sa vrátil domov do Neštichu, pracoval ako murár a venoval sa ovocinárstvu. Podarilo sa mu však objaviť ešte čosi – v roku 1929 s priateľmi a synom našiel jaskyňu Driny. Zomrel v roku 1941. 

HLAS NA DIAĽKU

Vari najznámejším slovenským vynálezcom z predmetného obdobia je Jozef Murgaš, ktorému sa ako prvému na svete podarilo uskutočniť bezdrôtový prenos hovoreného slova. Katolícky kňaz z Tajova bol tiež jedným z posledných pravých renesančných mužov – dokonale ovládal viaceré zručnosti, vedomosti a umenia. Vyštudoval maliarstvo a v každom kostole, v ktorom pôsobil, vlastnoručne namaľoval oltárny obraz. Zbieral minerály, rastliny a hmyz. Vynikal najmä v poslednom menovanom, vo svojej zbierke mal až 9 000 exemplárov. 

Už počas štúdia sa Murgaš zaujímal o elektrotechniku a naplno sa jej začal venovať po odchode do USA. Od roku 1896 pôsobil v novozaloženej baníckej obci Wilkes-Barre v Pensylvánii, kde žilo 300 slovenských rodín. V roku 1904 si nechal zaregistrovať dva patenty týkajúce sa bezdrôtovej telegrafie a o rok neskôr sa mu pomocou jeho prístroja podaril prenos hovoreného slova, čím dal svetu rádio. Umožnil rozhovor medzi starostami miest Wilkes-Barre a Scranton: počas tohto hovoru sa každý nachádzal vo svojej obci, 30 km od seba. 

Murgaš sa angažoval aj za vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov a bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody. Po skončení prvej svetovej vojny zamieril domov, ale nedovolili mu učiť elektrotechniku, pretože na to vraj nemal kvalifikáciu. Vrátil sa teda do USA, kde v roku 1929 zomrel ako 65-ročný. 

SVETOVÉ UMENIE

Okrem technických výdobytkov sa Slováci presadili aj v umení. Svetu dali napríklad dobro. Teraz nemáme na mysli filozofický koncept všeobecného blaha, ale hudobný nástroj, konkrétne rezonančnú gitaru. Vymyslel ju Ján Dopjera pochádzajúci z obce Stráže na Záhorí. V roku 1926, keď si nástroj spoločne s bratmi dával patentovať, žil už v USA a volal sa John Dopyera. Na začiatku stála snaha o vytvorenie hlasnejšej gitary. Vďaka kovovým rezonátorom však novinka získala špecifický zvuk. Názov je odvodený od továrne, ktorú bratia založili v roku 1929. Volala sa DOBRO – Dopyera Brothers. Postupne sa však názov firmy vžil pre samotný nástroj. 

V umení sa presadilo viacero ďalších Slovákov či ľudí so slovenskými koreňmi. Významné miesto medzi nimi zastáva Andy Warhol, ktorý sa síce narodil v Pittsburghu, no jeho rodičia pochádzali od Stropkova. Je otázne, či by získal takú slávu, ak by ostal na Slovensku. Ostatne, všetci menovaní sa presadili najmä za hranicami. Každopádne, vďaka Warholovi si môžeme hovoriť, že Slováci dali svetu aj jeden celý umelecký štýl – popart.

Galéria obrázkov