Život v pelotóne. Výhry, drina, peniaze, doping

Narodil sa v Prahe, vyrastal v Toronte. Na začiatku puberty prišiel na Slovensko, kde začal rozvíjať svoj cyklistický talent. Mal sa volať Prokop, ako však vyhlasuje, našťastie napokon dostal meno Michael. Volajú ho Mike či Mišo. Od detských čias sa pozná a kamaráti s Petrom Saganom, niekoľko rokov boli aj tímoví kolegovia. Michael Kolář ukončil svoju aktívnu kariéru v pelotóne v atypicky nízkom veku – mal iba 25 rokov. Pri dvoch kolesách však zostal. Pre tím Bora-Hansgrohe pracuje v oblasti sponzoringu a stará sa o VIP hostí.

Keď sme začínali, väčšinu vybavenia sme si kupovali sami. Cyklistika u nás ani zďaleka nebola taký hit.

Cyklistika patrí medzi najpopulárnejšie športy. Prvé preteky sa konali už v polovici 19. storočia a medzinárodné štúdie uvádzajú, že bicyklovať sa vie viac ako polovica zemskej populácie. 

Drvivá väčšina z nás si sadne na „bajk“ z plezíru, je tu však aj úzka skupina profesionálov, ktorí sa touto aktivitou živia. Michael Kolář patril medzi nich. „Môj biologický otec bol hokejista, nevlastný otec cyklista. V Toronte mal obchod s bicyklami, tam som sa s nimi zoznámil. V najväčšom kanadskom meste je lesný profil asi ako v Bratislave. Mal som sa teda kde vyblázniť. Odmalička ma lákali extrémne športy, horské bicykle, freeride. To sa však nepáčilo nevlastnému otcovi, ktorý dbal na to, aby som sa venoval cestnej verzii cyklistiky. Bol som tínedžer, nemal som na výber,“ opisuje začiatky. 

Po príchode do Žiliny sa spoznal s Petrom Saganom. Po boku dnešnej superstar si to užíval od prvého dňa. „Peťo je starší, vyhovovalo mi to. Už v tom čase to bol neskutočný ďábel. Človek z inej galaxie. Všetci sme vedeli, že raz z neho bude svetový cyklista. V hlave bol správne nastavený, vedel, čo a ako musí robiť. Ako chlapec sa možno ešte trochu hanbil, ale jeho veselá povaha sa už kreovala,“ pousmial sa Michael. 

INÁ DOBA 

Cyklistika má na Slovensku silnú tradíciu. Na olympijských hrách 1976 v Montreale vyhral Anton Tkáč zlato v šprinte na dráhe. V roku 1994 získal Milan Dvorščík striebornú medailu na majstrovstvách sveta amatérov na ceste a rodák z Trenčína Ján Svorada si pripísal etapový triumf na Tour de France, neskôr pridal ďalšie dva už pod vlajkou Českej republiky. 

Potom prišla nová vlna. Odštartovali ju výborné výkony bratov Velitsovcov, najmä Petra, na ktoré teraz nadväzujú ďalší. „Keď sme začínali, väčšinu vybavenia sme si kupovali sami. Cyklistika u nás ani zďaleka nebola taký hit. Ja som bol z cyklistickej rodiny, mal som to uľahčené. Keď však vidím dnešné deti jazdiť na bicykloch za 10 000 eur, je to úplne o niečom inom,“ vraví Michael. 

Do svetového pelotónu sa prebíjal pomerne dlho. Medzi juniormi neprichádzal žiaden veľký výsledok, a tak už v tom čase rozmýšľal, že skončí s kariérou: „Len som trénoval, nemal som víziu.“ 

Zlom prišiel po ponuke z Interu Bratislava a následnom prechode do Dukly Trenčín pod vedením dnešného športového riaditeľa Bory Jána Valacha: „Prvý rok medzi seniormi som neustále končil druhý, tretí, štvrtý. Triumf mi akosi unikal. Časom však predsa prišiel a už sa to rozbehlo. Medzi jazdcami do 23 rokov som patril k elitnej desiatke, čo rezonovalo vo veľkých tímoch. Ozvali sa mi z Liquigasu, Movistaru, Kaťuše, ale šiel som do tímu Tinkoff.“ 

Skok medzi najlepších bol drsný. Kolář sa musel obracať: „Najviac ma dostala rýchlosť. Tá sa nedá natrénovať. Na Tour Down Under v Austrálii som prvé etapy pretrpel. V záverečnej som však už vedel, čo a ako, a skončil som deviaty, bol to skvelý výsledok. Nasledoval Katar. Priemernú rýchlosť sme mali 57,5 km/h. To bolo šialené. Myslel som si, že umriem. Navyše, zažili sme tam silné vetry, tzv. terezíny. Veľmi rýchlo som dostal vysokú školu cyklistiky.“ 

MAKÁŠ ALEBO MAKAJÚ NA TEBA

Michael patril do početnej skupiny jazdcov, ktorí sú vnímaní ako talentovaní východoeurópski chlapci s potenciálom. Príchod do silného tímu ich môže posunúť vyššie, musia však mať aj široké lakte. „To bola moja chyba: ustúpil som. Vyformoval som sa na kvalitného špurtéra, ale neraz, keď sme boli v závere dvaja z jedného tímu, nechal som kolegu, nech finišuje on. Nedalo mi to, nechcel som sa s nimi biť o prvenstvo. Mal som až prílišnú úctu,“ spätne si uvedomuje Kolář. 

V podobnej situácii sa ocitol aj v drese Slovenska po boku Petra Sagana. „Nikdy sme neboli rivali, nešli by sme proti sebe. Maximálne tak na lokálnych pretekoch, ale aj to by sme sa dopredu dohodli, že v závere pôjde ten, kto sa cíti lepšie. Peter je však fenomén. S ním som sa nechcel púšťať do súboja ani pomyslením,“ uznáva. 

A tak sa Kolář zaradil medzi domestikov – platných členov partie, na ktorých sa však nepracuje. Naopak, oni pracujú na lídrov. „Keď sa rieši nová zmluva, každý sa pozerá na výsledky. Domestik ich nemá. V tomto je však Peťo skvelý. Vždy poukazuje na parťákov, ktorých má po boku. Mnohokrát sa stalo, že prišiel za vedením tímu alebo hneď pri večeri spomenul, že nebyť nás, pomocníkov, v ten deň by nevyhral,“ kvituje Michael. Minimálna ročná mzda vo World Tour je 40-tisíc eur. Väčšina jazdcov v pelotóne zarába okolo 50 až 60-tisíc eur ročne. 

Ruský miliardár Tiňkov bol svojský. Jeden deň bol váš najlepší kamarát, druhý deň ho vedela vytočIť totálna hlúposť. Raz sa stalo, že v autobuse nemal plechovku obľúbeného nápoja. Koniec sveta.

EXTRÉMY U TIŇKOVA

Kolář jazdil v tíme ruského majiteľa Olega Tiňkova od roku 2014. O rok nato k nemu pribudol Sagan. „Presvedčil som Peťa, nech k nám ide. Vtedy tam panovali šialené podmienky. Najmä finančne. Preplácalo sa všetko. Išiel som niekam autom? Za benzín mi poslali šesťnásobne viac. Večera? Stačilo poslať fotku účtu a bolo vybavené. Vyšiel som z domu a už som zarábal. U Tiňkova to bol high-life. Peťa som presvedčil rýchlo,“ uškŕňa sa. 

Ruský miliardár bol svojský. Mal rôzne maniere: „Jeden deň bol váš najlepší kamarát, druhý deň ho vedela vytočiť totálna hlúposť. Oleg mal obľúbený nápoj v plechovke – Chinotto. Raz sa stalo, že ho v tímovom autobuse nemal k dispozícii. Koniec sveta. Kuchára dourážal, ako sa dalo, naložil mu, že je zbytočná existencia, ako ho už nikdy nechce vidieť. Od nervov takmer zošalel. Začal kričať, že pošle ruskú mafiu naňho i celú jeho rodinu. To všetko pre jednu plechovku.“ Aký mal oligarcha vzťah s Kolářom? „Prvý mesiac-dva v jeho pohľade bolo: ‚A ty si kto? Ty za mňa aj jazdíš?‘ Ale takto bral polovicu tímu. Raz som ho dostal vtipnou poznámkou, tak si ma zapamätal a zaradil si ma ako týpka. Príliš ma však neriešil. Zarábal som málo a on sa sústreďoval na lídrov, ktorým dával milióny.“ 

Idylka v tíme Tinkoff-Saxo nevydržala dlho. Majiteľ sa dostal do sporu s manažérom Bjarnem Riisom. Rus ukázal svoju silu a dánskeho víťaza Tour de France 1996 po nezhodách vyhodil. „A všetko išlo ‚do kytek‘. Oleg zrazu vyhlásil, že s cyklistikou končí. Aspoň nám to dal vedieť rok dopredu. V tíme zavládla zvláštna atmosféra. Boli v ňom Dáni, Poliaci, Španieli, Taliani, my Slováci. Bolo cítiť, že každý ťahá svoju skupinku. Na druhej strane, toľko víťazstiev ako v ten rok predtým nebolo,“ glosuje Michael. 

Sagan nám otvoril dvere do sveta. Možno by sme sa dostali do top tímov, ale trvalo by to o tri, štyri roky dlhšie.

SAGAN NÁM OTVORIL DVERE

O mnohé zo spomenutých úspechov sa postaral cyklistický fenomén Peter Sagan. Jeden z najlepších športovcov našej histórie je pojem, ktorý poznajú po celom svete: „Peťo je najlepší cyklista od čias Eddyho Merckxa. Má výsledky i charizmu. Nevie obsedieť na jednom mieste, stále by niečo vymýšľal. Vďaka nemu sa cyklistika na Slovensku dostala do povedomia ľudí. Zväz má oveľa viac peňazí ako v minulosti, ľahšie sa hľadajú sponzori. Hoci ľudia, ktorí pôsobili v cyklistike pred Petrom, sú v nej doteraz a viacerí sa pozabudli v starej dobe. Nie sú zvyknutí na to, že svet sa točí okolo marketingu a sociálnych sietí a všetko je cool. Šport nevieme predať. Nepovedal by som, že sa u nás kradne. Napokon, v cyklistike taký priestor na špinavosti nie je. Treba však sledovať trendy. Obávam sa, že keď sa to konečne stane, Peťo už jazdiť nebude. Jeho meno a odkaz tu však zostane. Svet nás už vníma inak.“ 

Saganománia trvá na Slovensku už vyše desať rokov. Vďaka cyklistickej ikone objavilo množstvo ľudí čaro dvoch kolies, prenosy z Francúzska lákajú k televízorom státisíce divákov. Michael zdôrazňuje: „Bez Petra by o cyklistike u nás nebola zmienka. Otvoril nám dvere do sveta. Možno by sme sa dostali do top tímov, ale trvalo by to o tri, štyri roky dlhšie. Vďaka Saganovi nás sledujú v zahraničí, máme množstvo kontaktov. Dnes je prestížne prísť na kávu v cyklistickom výstroji, mať všetko tip-top. Vo svete je cyklistika dokonca vnímaná ako novodobý golf. Mnohým boháčom sa už nechce chodiť po greenoch, radšej sa idú previezť.“ 

STOPKA DOPINGU

Na začiatku milénia bol pritom tento šport vnímaný úplne inak. Obrovský boom mu priniesli úspechy Američana Lancea Armstronga, tie však boli zahalené tieňom dopingu: „Naša generácia má šťastie, že v roku 2007 založili antidopingový systém ADAMS. Dennodenne sme oznamovali miesto pobytu, mali sme nahlásený kalendár, no najmä sa zaviedol biologický pas. Za poslednú dekádu tak chytili všetkých hriešnikov, odhalili sa veľké kauzy. Už sa to všetko jednoducho nedalo ututlávať.“ 

Cyklistika a doping šli ruka v ruke celé roky. Armstrong, Jan Ullrich, Marco Pantani, Floyd Landis či Alberto Contador boli ikony, ktorých meno poznačil či zničil práve doping: „Keď som sa rozprával s borcami z Armstrongovej éry, bolo to vtedy zvláštne. Mladí jazdci nemali šancu. Najmladší víťazi mali 25 rokov, v profi pelotóne pôsobili päť rokov a dlhšie. Najskôr si ich oťukali, potom aj im začali dávať doping. Kto povedal nie, robil najšpinavšiu robotu na konci balíka. Neraz tí chlapci ani neprišli do cieľa.“ 

Po prísnych krokoch zo strany antidopingových agentúr sa mnoho vecí zmenilo. Kolář tvrdí, že osobne sa s dopingom nikdy nestretol. Hoci: „Počul som, že v nižších ligách sa stále objavoval. Raz sme boli na pretekoch, keď v tom niekto zahlásil: ‚A to je tím z Bulharska...‘ Z autobusu vychádzali tridsaťpäť-tridsaťšesťroční chlapi červení ako paprika. Pamätám si jedného z nich. Ivailo Gabrovski (v roku 2012 usvedčený z dopingu – pozn. autora). Vyzeral ako dedko. Zhrbený, nevedel poriadne sedieť na bicykli. Ušiel nám do 200-kilometrového úniku. Nemohli sme ho dostihnúť siedmi v pracujúcej skupine. Tie preteky aj vyhral. Ako však vravím: s príchodom nového systému sa veľa zmenilo. Starší pretekári mali zrazu problémy, bez dopingu asi nevedeli jazdiť.“ 

Nová éra cyklistiky znamená aj iné možnosti, najmä finančné. „Pred dvadsiatimi- tridsiatimi rokmi sa žilo inak. Jazdci dopovali, chodili na žúry. Party hard. Po vstupe veľkých sponzorov sa to zmenilo. Mladým jazdcom to padlo vhod, okolo športu však zostal zvláštny dopingový opar. Armstrongov doktor Michele Ferrari mal pletky aj s tenistami či futbalistami, ale tam sa veľké mená neriešili. Očiernili len cyklistiku. U nás išli po hriešnikoch tvrdo. Šport ako taký to však posunulo. Každý tím investuje obrovské peniaze do inovácií. Špecializovaní tréneri zarábajú státisíce, využívajú sa najmodernejšie technológie,“ hovorí Kolář. 

BOLESŤ NERIEŠIA 

Cyklistika je krásny, ale neraz i tvrdý šport. Zranenia sú jeho bežnou súčasťou: „Stalo sa mi, že som dokončil etapu s nalomeným ramenom. Sú borci, ktorí pokračujú aj so zlomeninami.“ 

Sedavý šport často ústi do tvorby hemoroidov. Z pelotónu postihne tento problém tretinu jazdcov. „Doktori na to najčastejšie dávajú tabletku, krém. Nasledujú dva-tri dni voľna. Horšie je to počas pretekov. Mne sa to, našťastie, nestalo, ale viem, že Peter Kennaugh z tímu SKY mal tento problém na jednom z hlavných podujatí. Kľakol si na plachtu, lekár mu prikázal, nech sa predkloní. Nepovedal však, čo ide robiť. Vtom začal rezať. Všade bola krv. Kennaugh vraj od bolesti skoro umrel. Ak však chcel dokončiť preteky, nič iné sa nedalo robiť… Poviem vám, ja by som sa na to vykašľal. Zoskočil by som z bicykla a šiel do nemocnice. Nuž, aj takýchto prepnutých ľudí môžete v cyklistike stretnúť. Keď niekto spadne, oškrie si ruku a nebodaj odstúpi, je za padavku. Tou nechce byť nik. Každý chce byť tvrdý. Hoci niekedy je to až za hranou,“ uznáva Michael. 

VENUJE SA KLIENTOM

Nestáva sa často, aby športovec ukončil profesionálnu činnosť po piatich rokoch. Kolář to spravil ako 25-ročný: „Vždy som rozmýšľal nad tým, čo budem robiť po kariére. Nepatril som totiž k lídrom, bol som len domestik. Varovaním mi boli mnohí jazdci, ktorí skončili výrazne po tridsiatke a zrazu sa nevedeli začleniť do normálneho života. Bublina praskla a oni boli stratení. To som nechcel zažiť. Rozprával som sa s manažérom Bory o svojich ďalších možnostiach. Nebyť zaujímavej ponuky, ešte by som neskončil. Teraz je mi fajn. Aj s peniazmi som na tom podobne ako počas súťaženia.“ 

Kolář má na starosti sponzoring, stará sa o VIP hostí. „Po klientov prídem na letisko. Cestou do hotela ich oboznámim s programom na najbližšie dni. Ukážem im zázemie, stretnú sa s tímom, mechanikmi. Nasleduje spoločná večera, možnosť porozprávať sa s jazdcami. Kto chce, dá si pivo. Prezentácie robíme pre dlhoročných klientov, ale aj malých partnerov. Ku každému sa správame rovnako. V dnešnej dobe je dôležité, aby značka bola nielen kvalitná, ale pôsobila aj sympaticky,“ upozorňuje Michael. 

NA BICYKEL NEZANEVREL

Hoci s aktívnou kariérou na ceste skončil, na bicykel si sadá pomerne často. Vo voľnom čase sa totiž venuje enduru. „Ide o začínajúcu, ale populárnu disciplínu – mix cross-country a zjazdu. Nazval by som to extrémnym výletom v horách. Na Slovensku má vďaka skvelým podmienkam veľký potenciál. Neďaleko Žiliny staviam oficiálnu trať,“ prezrádza Michael Kolář, ktorý sa ako jazdec zapája do okruhu podujatí Enduro World Series.

Galéria obrázkov