Ako a kedy povedať vo výchove nie?

Hovoríme to isté dookola, až kým nám neprasknú nervy. Potom to vyčítame dieťaťu: „Koľkokrát ti to mám hovoriť?“ Siahame po kriku, vyhrážkach, postrkovaní či fyzických trestoch, prípadne rezignujeme. Opakovať tú istú chybu a očakávať iný výsledok je pritom vraj najväčšie bláznovstvo. Ako z toho von? Priučme sa u tých najúspešnejších rodičov.

Len pred niekoľkými generáciami by mnohí muži otázkou o výchove pohŕdali, alebo by na ňu mali jasnú odpoveď: „dieťa musí poslúchať. Keď nie, zasiahnem tvrdou rukou.“

Len pred niekoľkými generáciami by mnohí muži otázkou o výchove pohŕdali, alebo by na ňu mali jasnú odpoveď: „Dieťa musí poslúchať. Keď nie, zasiahnem tvrdou rukou.“ Vo svojej praxi či na kurzoch dnes vidíme čoraz viac mužov, ktorí chcú vo výchove postupovať vedomejšie. Chcú vyformovať deti, ktoré sa vedia správať, ale majú rady aj seba. Chcú, aby výchova nepokazila ich blízky vzťah. To je dobre, pretože nevhodné alebo neprítomné otcovstvo má ničivý dopad na životy ľudí a pripravuje nás o potenciál, ktorý mohol byť rozvinutý po boku zrelého dospelého muža. 

Rodičovskými štýlmi sa veda začala zaoberať vďaka psychologičke Diane Baumrindovej už v 60. rokoch, v 80. rokoch ich dotiahli ďalší experti: John Martin a Eleanor Maccobyová. Zistili, že pri výchove sa dá hovoriť o štyroch prístupoch s rôznou mierou úspešnosti. Môžete sa skúsiť zaradiť sami. 

• Zanedbávajúci štýl má na potomka nízke požiadavky a prejavuje mu málo porozumenia. Tento štýl dopadol, pochopiteľne, najhoršie. 
• Permisívny alebo všetko dovoľujúci štýl zahŕňa vysokú mieru porozumenia a voľnosti, na dieťa však zároveň kladie nízke požiadavky a očakávania. Rodič často rezignuje na stanovovanie hraníc. Takto vychované deti neraz nazývame rozmaznanými, v dospelosti môžu mať ťažkosti vo vzťahoch a sebaregulácii. K tomuto štýlu dnes skĺzlo mnoho rodičov, ktorí vo výchove smerujú k rešpektu na úkor hraníc. 
• Autokratický štýl kladie dôraz na očakávania od dieťaťa a na jeho výkon. Preferuje slepú poslušnosť „na prvé slovo“. Na citoch a názoroch potomka príliš nezáleží. 
• Stovky štúdií svorne tvrdia, že najzdravšie osobnosti rastú rodičom s tzv. autoritatívnym štýlom výchovy. Dnes ho nájdete skôr pod názvami partnerský, rešpektujúci, demokratický a podobne Kladie dôraz na vysoké očakávania a štandardy, zodpovednosť. Zároveň nestráca zo zreteľa dieťa ako nezávislú osobnosť s vlastnými názormi a prežívaním. Vyznačuje sa starostlivosťou, záujmom a emočnou podporou. Téma výchovy je obsiahla, vyberieme však tri princípy, ktoré – ak si ich osvojíte – okamžite katapultujú vaše rodičovstvo na novú úroveň.

Raz sa niečo môže, druhý deň už nie. Raz pre niečo kričíme, inokedy nad tým mávneme rukou. To je pre dieťa mätúce.

UJASNIŤ SI, NA ČOM DÔSLEDNE TRVAŤ

Raz sa niečo môže, druhý deň už nie. Raz pre niečo kričíme, inokedy nad tým mávneme rukou. To je pre dieťa mätúce. Pravidlá a hranice musia byť stále rovnaké a predvídateľné by mali byť aj naše reakcie a riešenia, inak sa ich dieťa nemá ako naučiť. Hranice týkajúce sa zdravia a majetku, hygieny, slušného správania, dodržovania dohôd, včasnej večierky, podieľania sa na náprave svojich chýb aj na domácich prácach by mali byť samozrejmosťou. Nevyhnutné je pracovať aj s časom za obrazovkami. Do roviny partnerskej výchovy nás však posunie to, AKO od dieťaťa budeme vyžadovať dodržiavanie stanovených pravidiel. Užitočné je riadiť sa zásadou „aby bolo dobre nám všetkým“. Takže žiadni porazení. 

OSTAŤ POKOJNÝ

Ako rýchlo vám stúpne tlak, keď dieťa nepočúvne na prvý raz alebo má prejavy vzdoru a odporu? Najčastejšou chybou, s ktorou sa v praxi stretávam, je, že namiesto sprevádzania detí strácame nervy, čo nás robí neefektívnymi až autoritárskymi. Namiesto toho, aby sme prešli procesom stanovenia a ustátia hranice, chceme len, aby to už konečne skončilo, a tlačíme na dieťa. To sa osvedčuje po prvom neúspešnom verbálnom pokuse „zdvihnúť zadok“ a ísť k dieťaťu fyzicky bližšie. Skúsme to inak, napríklad hravo. Znížime tým našu bezmocnosť a ľahšie ostaneme pokojní, lebo máme viac kontroly a zároveň vieme lepšie regulovať dieťa. 

Deti jednoducho budú plakať, hnevať sa, kričať, vzdorovať či nadávať, keď ich obmedzíte a budete smerovať.

TÍŠIŤ DIEŤA

Skutočné „zázraky“ sa začnú diať vtedy, keď sa vám začne dariť riadiť zásadou „connection before correction“. Deti si vedia predstaviť stovky zaujímavejších vecí než to, čo sa po nich chce. Ešte sa len učia dobrovoľne žiť v mantineloch, ktoré si nevybrali, a tak v tom zlyhávajú, alebo ich aktívne testujú, aby zistili, či stále platia. Deti jednoducho budú plakať, hnevať sa, kričať, vzdorovať či nadávať, keď ich obmedzíte a budete smerovať. Mozog nám však neumožňuje správne sa rozhodovať pod tlakom emócií. Pomôžte im teda svojou prítomnosťou a sprevádzaním. Začať môžete tak, že namiesto zvyšovania tlaku a tvrdosti zmäknete a zareagujete vyjadrením porozumenia pre bolesť zo zmarenej túžby dieťaťa (nerovná sa to schvaľovaniu správania!). Objímte ho, akoby si len buchlo kolienko, slovami sformulujte jeho detský pohľad na situáciu ako znak porozumenia („Ty by si jedol čokoládu stále, vždy, celý deň.“). Buďte s ním, kým sa utíši do stavu, v ktorom máte šancu uspieť s odôvodnením a očakávaním vhodného správania. Navyše tak budujete pocit, že dieťa je dosť dobré a milované, aj keď je „zlé“, a budujete vzťah takej hĺbky, o akej sa väčšine z nás s našimi rodičmi ani nesnívalo. A to je viac než rozhádzané fixky alebo neskorý príchod do škôlky.

Galéria obrázkov