Ako sa dospieva v tiráku

Budí sa v nekresťanských hodinách, aby sa mu podarilo v čo najkratšom čase uraziť trasu pretínajúcu hranice štyroch štátov. Takýto režim Mareka ešte stále neomrzel. Ako hovorí, kamionista sa nedá len tak zastaviť.

Rýchlo som si uvedomil, že jazda v tiráku je o niečom inom ako vo filmoch. Je to nonstop nápor na nervy, stopárov neberieme, nie je čas.

Než sa Marek ocitol na diaľnici s desiatky ton vážiacim nákladom za chrbtom, predstavoval si svoju budúcnosť rôzne. A predsa sa mu kariérna cesta začala črtať skôr, než si to dokázal naplno uvedomiť. „Začínal som ako pekár, a aj tak som sa nakoniec dostal k rozvozu pečiva,“ rozpomína sa na začiatku nášho rozhovoru, ešte stále s obavami, či má v pamäti dostatok ostrých spomienok. Predsa len, je to už dvadsaťjeden rokov. „Na vojenčine som mal dosť času ujasniť si, kým chcem byť,“ nadýchne sa a pokračuje: „Asi to tak malo byť. Na políciu som sa totiž nedostal ani napriek tomu, že som absolvoval viaceré psychotesty. Takže keď ma známy nahovoril na medzinárodnú dopravu, vzal som to,“ odôvodňuje zmenu vo výbere profesie a pritom sa snaží vybaviť si presné poradie, v akom striedal vozidlá. Mimochodom, Marek je v jednej a tej istej firme doposiaľ. Spokojný a bez potreby hľadať niečo iné. 

AUTO ZA ODMENU

„Skutočný postup na nejakú výkonnejšiu pozíciu tu v podstate nenájdem. Vidno to skôr na mojich rozpisoch. Ostrieľaní šoféri sú pre firmy istota. Aj v mojom prípade už vedia, čo čakať a že som spoľahlivý. Okrem nákladu teda nesiem aj väčšiu zodpovednosť,“ uzatvára Marek. Dôvod jeho prechodu od malej dodávky k ťahaču je prostý: ľudia. „Stretol som sa so závisťou a neprajnosťou kolegov. Po jednej nehode som nejaký čas nemohol jazdiť. Vlastne som mal aj šťastie. Preradili ma a dobre to vynášalo, ale tlak okolia začínal byť neúnosný. Pohovoril som si teda so šéfom firmy. Dohodli sme sa, že budem jazdiť dlhé trasy, pretože medzi chlapmi to je samý konflikt.“ Stalo sa a od momentu, čo Marek nastúpil do svojho prvého kamióna, ubehlo osem rokov. Takto sa cíti slobodnejšie. Odmeny? Tie majú tiež svojskú podobu. „Každé tri roky dostanem iné vozidlo. Nebyť pandémie, aj túto zimu by som bol dostal nový kamión… Štvrtý,“ prepočítava a vzápätí vysvetľuje, že za zmenami vozidiel je hlavne ich predaj. 

HERKULES A SKÚŠKA DOSPELOSTI

Pri otázke týkajúcej sa prvého riadneho výjazdu si Marek pobavene zaspomína na staré Volvo, ktoré zvykli prideliť každému začínajúcemu šoférovi. „Volali sme ho Herkules, pretože ten ťahač zvládol všetko možné. Podľa mňa by sa na ňom skúšali nováčikovia doteraz, keby ho niekto neodkúpil,“ povie a stočí reč na vlastnú zahrievaciu jazdu. Starým Volvom vtedy cestoval do Košíc, aby previezol rozličný tovar z jedného zberného centra do druhého. „Rýchlo som si uvedomil, že jazda v tiráku je o niečom inom ako vo filmoch. Je to nonstop nápor na nervy, stopárov neberieme, nie je čas,“ prízvukuje, a aby to ilustroval na príklade, začne hovoriť o realite nocovania na odpočívadlách, ktoré iní účastníci premávky míňajú bez obzretia. „Čo tam zažívam? Hlavne strach. Strach z napadnutia a vykradnutia – či už nákladu, alebo nafty z nádrže,“ zaskočí ma odpoveďou. Ľahko načrtnem tému sexuálnych pracovníčok. „Prostitútky v poslednom čase nevidieť. Keď sa oteplí, je ich dosť. Hlavne Taliansko je nimi zamorené. A čím južnejšie, tým väčšie je ich ‚zastúpenie‘,“ bez okolkov popisuje realitu. Dochádza mi, že Marekovi nerobí problémy hovoriť o čomkoľvek, vytiahnem teda aj utečeneckú tému. „Hej, aj utečencov som zažil – presne tak, v Calais. Hneď som ich hnal von z návesu. Vypadli bez zaváhania. Asi mali rešpekt pred mojím vzrastom, a preto si netrúfli skúšať žiadne manévre,“ smeje sa, keď si znovu vybaví celú situáciu. 

Raz sú to odpočívadlá, raz blázni na cestách, inokedy bezohľadní šoféri. Väčšina si myslí, že sa len prevážame kade tade a máme za to dobré platy.

VŽDY JE TO JAZDA! 

Dopravné nehody sú na cestách bežným scenárom – Marek sa im nevyhne. Vída ich pravidelne. „Bol som aj svedkom, aj účastníkom. Nehôd som zažil na vlastnej koži viac. Neodradili ma,“ konštatuje. Skúšam zistiť, či si vybavuje nejakú špeciálnu „jazdu“. Marek sa odmlčí a po krátkej pauze odpovie: „Vždy je to rovnaké. Každá trasa má niečo,“ premýšľa a ďalej pokračuje: „Raz sú to odpočívadlá, raz blázni na cestách, inokedy bezohľadní šoféri. Väčšina si myslí, že sa len prevážame kade tade a máme za to dobré platy. Ale v skutočnosti je to psycho ako hrom. Treba byť pokojný a nenechať sa vyviesť ani z kontroly, ani z jazdného pruhu,“ tvrdí. Pokoj nemá ani pri tankovaní paliva. Stať sa totiž môže čokoľvek a hmotná zodpovednosť je obrovská. „Hoci práca je o tom istom, nároky na palivo sú poriadne premenlivé. Závisia od značky a typu vozidla, váhy nákladu, štýlu jazdy, výberu vhodnej trasy aj znalosti cestnej siete v krajine,“ vymenúva niekoľko z faktorov, ktoré ako skúsený šofér berie do úvahy už automaticky. „Voľakedy bola dobrá spotreba na kamióne 30 litrov na sto kilometrov. Dnes je to 24 litrov na tú istú vzdialenosť.“ 

DIAGNÓZA ŠOFÉRA 

Jazdí sa aj teraz. Vlastne už krátko po Novom roku sa Marek znova posadil za volant a vyštartoval do Nemecka. „Mávam z tých ciest trému. Bude to rešpektom pred tým, čo všetko sa môže stať,“ začne a ja to využívam, aby som zistil, či sa v jeho fachu niečo zmenilo, hlavne pre neslávne lockdownové semafory. „Nie je to také hrozné. Na hraniciach sa zvyčajne meria teplota a predkladá pas, ale opakované testy po nás nežiadajú,“ uzatvára Marek. Som zvedavý, či sa nejako zmenil objem práce, no Marekova odpoveď moje očakávania vyvracia. Všetko je totiž stále ako predtým. Napriek tomu vie, že pre väčšinu ľudí je kamionista samostatná diagnóza. „Ľudia by si mali uvedomiť, že za tie kamióny na cestách si môžeme všetci. Čím väčší je dopyt po tovare, tým viac sa jazdí,“ upravuje verejnú mienku. Dodáva, že prístupov k jeho profesii je toľko, že by to mohlo byť obsahom jednej samostatnej knihy.

Galéria obrázkov