Bunkre, ktoré mali ochrániť aj pred jadrovým výbuchom

Keď 16. júla 1945 v USA vykonali prvý test jadrovej zbrane, nikto presne netušil, čo sa stane. Časť vedcov dokonca predpokladala, že sa neudeje nič. Všetkým zúčastneným však vláda pre istotu ako ochrannú pomôcku rozdala zváračské okuliare a poradila, nech si ľahnú na zem. Aj ďalšie testy boli skôr atrakciou. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že na ochranu pred účinkami atómových bômb toho treba viac. Omnoho viac.

Na oboch stranách začínajúcej studenej vojny sa horúčkovito rozbehla výstavba betónových krytov. V Británii dokonca vláda podporovala stavbu malých rodinných úkrytov na záhradách. Ich efekt však bol najmä psychologický, v prípade skutočného jadrového výbuchu by poskytli ochranu len pred tlakovou vlnou a aj to len vo väčšej vzdialenosti od epicentra. Skutočný protiatómový kryt poznáte podľa toho, že sa zvyčajne nachádza hlboko pod zemou, má masívne betónové steny, hrubé oceľové dvere a zalomenú vstupnú chodbu, aby nebola vystavená priamemu účinku tlakovej vlny. Samozrejmosťou je tiež technické vybavenie – generátory na výrobu elektrického prúdu, vzduchotechnika na udržiavanie pretlaku, aby sa dnu len tak nedostal zamorený vzduch zvonka a filtračné zariadenia na čistenie vzduchu, ktorý sa do bunkra nasáva. 

Kryty v Československu vznikali najmä v mestách – pod školami, obchodnými domami či divadlami. V metropolách ich hĺbili aj do hradných skál. Tak vzniklo niekoľko krytov aj pod Bratislavským hradom. V najznámejšom z nich v posledných desaťročiach fungoval hudobný klub. Ten stavali od začiatku ako protiatómový, prvé kryty tam však vznikali ako bežné protiletecké už počas druhej svetovej vojny pri výstavbe tunela. 

Kryty v československu vznikali najmä v mestách – pod školami, obchodnými domami či divadlami. V metropolách ich hĺbili aj do hradných skál. Tak vzniklo niekoľko krytov aj pod bratislavským hradom. 

V Brne začali v kopci pod hradom Špilberk stavať kryt už Nemci počas vojny. Po nej slúžil ako sklad pre vinársku firmu. Ihneď po februári 1948 ho komunisti znárodnili a prestavali na špičkový kryt pre najvyšších politických predstaviteľov mesta a kraja. Objekt dostal označenie 10-Z a zmestilo sa doň 500 ľudí. Dokončili ho v roku 1959. Siaha do hĺbky 126 metrov pod Špilberkom. Na jeho dne sa nachádza vodná nádrž s objemom 50 kubíkov. Inak má 600 metrov chodieb a 65 miestností. Je sprístupnený turistom a je stále plne funkčný. V prípade potreby ho treba do 72 hodín vypratať a znovu aktivovať ako kryt pre civilné obyvateľstvo. Elektrická rozvodňa, dieselový agregát či filtrovňa vzduchu sú tak stále udržiavané. Zaujímavosťou vzduchotechniky je, že ju bolo možné prepnúť na cirkuláciu vzduchu v objekte. V tom prípade pridávala do ovzdušia kyslík z fliaš a odoberala produkt dýchania – oxid uhličitý. 

Kryt sa nachádza v hĺbke 50 metrov pod tretím nádvorím pražského hradu. Jeho chodby majú celkovú dĺžku 700 metrov, tiahnu sa viacerými podlažiami a zaberajú plochu viac než 2000 štvorcových metrov. 

Samozrejmosťou sú aj kryty pod hradom v hlavnom meste Československa. Špeciálny protiatómový úkryt pre 150 ľudí začal stavať v roku 1951 prvý komunistický prezident Klement Gottwald. Kryt sa nachádza v hĺbke 50 metrov pod tretím nádvorím Pražského hradu. Jeho chodby majú celkovú dĺžku 700 metrov, tiahnu sa viacerými podlažiami a zaberajú plochu viac než 2000 štvorcových metrov. Kryt však nikdy nebol plne dokončený. Pôvodné plány totiž počítali až s 13 poschodiami, ktoré by boli prepojené výťahovou šachtou. O jeho dostavbe sa definitívne prestalo uvažovať v 90. rokoch, keď bol odtajnený a dnes s ním Správa Pražského hradu počíta ako so skladom. 

Sklady pre hlavice 

Na území Československa však nevznikali len kryty pre ľudí. V roku 1964 sa sovietska vláda rozhodla postaviť 24 skladov jadrových zbraní na území svojich satelitov. Dotyčné štáty o tom ale neboli informované. Aj Československá vláda uzavrela dohodu o výstavbe v troch lokalitách na svojom území bez toho, aby vedela, čo v nich bude. Náklady sa však zaviazala uhradiť. Výstavba stála 460 miliónov korún, čo bola v tom čase mimoriadna suma. Vysokoškolsky vzdelaný človek vtedy zarábal 2000 korún. 

Bunkre dostali krycie mená Javor 50, Javor 51 a Javor 52. Vznikli pri Tepliciach, Plzni a Mladej Boleslavi. Rovnaké postavili aj v NDR, Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. Československí vojaci sa do nich dostali až po roku 1990 a vtedy sa zároveň odhalilo, že bunkre slúžili na uloženie jadrových hlavíc. Dozor nad všetkými tromi areálmi mala totiž od začiatku sovietska armáda a nikoho nepovolaného tam nepustila. Pri výstavbe sa predpokladalo, že ide „len“ o veľké bunkre, špeciálne vybavenie si do nich neskôr dodala sovietska armáda sama a v maximálnom utajení. Strážilo ich 150 sovietskych vojakov, ktorí v areáli bývali aj so svojimi rodinami. Aj z nich však iba osem vedelo, čo sa v podzemí ukrýva. 

Celý areál každého z troch skladov mal okolo 150 hektárov a bol obohnaný plotom so signálnym zariadením, ktoré hlásilo každé narušenie. Vnútri sa delil na viacero okruhov. V prvom boli byty, občianske vybavenie pre rodiny vojakov – škola, škôlka, obchod, nemocnica, kultúrna sála, ihrisko, ale i kotolňa a vodáreň. Nasledovalo niekoľko ďalších pásiem plotov, do ktorých už mohli vstúpiť len stráže so psami. V týchto ochranných pásmach boli rozmiestnené desiatky guľometných hniezd a stanovíšť protilietadlových kanónov. Ani sovietski strážcovia však nesmeli ďalej. Do samotného bunkra mohlo vojsť len 20 ľudí. Dvanásti z nich mohli vstúpiť len do technologickej časti a mali na starosti prevádzku – dieselový agregát a rozvody elektriny a vody. Do skladovej časti mohlo vojsť len osem starostlivo vybraných a preverených vojakov z povolania. Kryt má rozmery približne 40 x 40 metrov a je schopný odolať zemetraseniu alebo priamemu zásahu atómovou bombou. Na tento účel je pod ním vybetónovaný kužeľ s priemerom 25 metrov a hĺbkou 20 metrov. Tento betónový masív mal prenášať otrasy do podložia tak, aby samotný bunker vydržal a nepopraskal. Do objektu sa vstupuje cez dve masívne oceľové vráta. Tie sa však otvárali len pri privážaní materiálu do skladu. Obsluha vchádzala cez malý maskovaný vstup pre peších. Samotný objekt bol oficiálne spojovacím bunkrom. Preto aj autá, ktoré do neho vchádzali, boli maskované ako spojárske. V skutočnosti prevážali špeciálne kontajnery s jadrovou muníciou. Každý kontajner mal tri časti. V tej najväčšej bola samotná hlavica, v prostrednej bola trhavina, ktorá mala vybuchnúť a zabiť každého nepovolaného, ktorý by sa pokúsil kontajner otvoriť. V tretej, najmenšej komore, boli sprievodné dokumenty. Po vyložení z auta kontajner žeriavom premiestnili do podzemnej šachty, kde boli sklady pre 80 hlavíc. Všetky boli popruhmi pripútané k podlahe, aby sa v prípade otrasov nepohybovali. Pri vyhlásení pohotovosti by hlavice zo skladov rýchlo dodali bojovým útvarom či už sovietskej alebo československej armády. Dostali by ich buď raketové vojská s pozemnými odpaľovacími zariadeniami, alebo letecké jednotky s bombardérmi. Tie dovtedy cvičili len s maketami hlavíc. Našťastie, k použitiu tých skutočných nikdy nedošlo. 

Najmodernejší bunker v celom východnom bloku sa však nenachádzal u nás. Postavili ho východonemeckí súdruhovia v dedine prenden pri Berlíne.

Honecker bunker neutajil

Vari najmodernejší bunker v celom východnom bloku sa však nenachádzal u nás. Postavili ho východonemeckí súdruhovia v dedine Prenden pri Berlíne. Mal strohé označenie 5001 a slúžil Rade národnej obrany. Keďže pri dokončení v roku 1983 šéfoval tejto rade Erich Honecker, ani krytu nepovie nikto inak ako Honeckerov bunker. 

Bol súčasťou obrovského podzemného komplexu, ktorý mal slúžiť ako posledné útočisko pre východonemecké vedenie v prípade jadrovej vojny. Aby utajili skutočný účel výstavby, vznikli v Prendene najskôr veľké kasárne. Až potom začali v ich areáli stavať niečo, čo sa tvárilo ako podzemné garáže pre vojenskú techniku. Prípravné práce prebiehali od roku 1971, v roku 1976 začali kopať 30 metrov hlbokú jamu, v ktorej bunker dokončili a potom zasypali. Na dne jamy urobili najskôr základnú betónovú platňu hrubú 2,4 metra s rozmermi 66 x 49 metrov. Na nej vznikli tri podlažia samotného krytu. Strop má hrúbku 75 centimetrov. Nad ním je však ešte vrstva piesku a 4 metre hrubá železobetónová platňa. Tá predstavuje skutočnú ochranu krytu pred útokom zhora. Pri výbuchu atómovej bomby by však nastali otrasy, ktoré by mohli znamenať skazu. Vznikli by totiž veľké tlaky, ktoré by spôsobili popraskanie a kolaps vnútorných priestorov. Preto prišli stavitelia so zaujímavým riešením interiéru bunkra. Väčšina dôležitých miestností je v samostatných odpružených blokoch. Visia na veľkých oceľových pružinách a stoja na tlmičoch. Pri výbuchu by sa iba zatriasli a ostali neporušené. 

Všade je pleseň

Pri vstupe musel každý prejsť najprv cez sériu mohutných dverí a potom vojsť do miestností pre dekontamináciu. Tá bola najprv chemická, potom nasledovali obyčajné sprchy. Na dôkladnú očistu návštevníkov dozeral veliteľ vstupu cez kamery a okienka s hrubým odolným sklom. Až potom ich pustil dnu. Okrem dekontaminačných priestorov sú pri vstupe aj tlakové miestnosti, ktoré v bunkri zabezpečovali mierny pretlak, aby dnu neprenikol vzduch zvonka. Na samom dne bunkra je vodáreň. Voda sa čerpala zo 70 metrov hlbokej studne a tiež ju filtrovali. 

O energiu sa staralo päť lodných dieselových motorov. Štyri boli v prevádzke a jeden bol záložný. Pri opustení bunkra v roku 1993 však generátory predali. Preto v bunkri nefunguje vzduchotechnika a všetok pôvodný nábytok, tapety, matrace a drevené vybavenie dnes pokrýva pleseň. 

Konštruktéri mysleli aj na protipožiarny systém, ktorý tvorili penové a halónové rozvody. V strede bunkra sa nachádzala veľká miestnosť pre dispečera. Služba tam bola 24 hodín denne a ovládala odtiaľ všetky systémy bunkra. Základné stavy ako otvorenie, čiastočné uzavretie a úplné uzavretie celého krytu sa ovládali jedinou páčkou. Nad všetkými miestnosťami s technickým vybavením stáli pracovne politických lídrov, ubytovne posádky so strohými vojenskými pričňami a kuchyňa pre 400 ľudí. Aj tu všetko pokrýva pleseň. Tá je jedným z dôvodov, prečo nie je bunker prístupný. Za posledné dve desiatky rokov ho sprístupnili iba výnimočne, inak je zapečatený. Náklady na jeho údržbu a prevádzku by totiž boli astronomické. 

Vydržali by len 2 týždne

K Honeckerovmu bunkru patrilo viacero ďalších objektov. Na najvzdialenejších koncoch podzemného labyrintu stáli dva komunikačné bunkre. Tie slúžili na zabezpečenie spojenia tak, aby sa neprezradila poloha hlavného bunkra. Až v prípade ich zničenia mal aj Honeckerov bunker vysunúť vlastnú anténu a vysielať priamo. Vtedy by však hrozilo zameranie a zasiahnutie aj jemu. Všetky krycie opatrenia však boli zbytočné. Východonemecké vedenie vychádzalo z toho, že NATO netuší, čo v Prendene postavili. Západ však mal od začiatku o bunkri detailné informácie. Ani v prípade utajenia by ale dlho nevydržal. Vodu a vzduch by mal, vydržali by aj zásoby potravín, ale palivo pre generátory stačilo iba na 14 dní. Potom by už bunkru došla elektrina a obyvatelia by museli vyjsť von – do pustatiny zničenej jadrovým výbuchom. Pre tento prípad stáli v blízkosti bunkra garáže so špeciálnymi vozidlami, ktoré by ochránili posádku aj pred žiarením. A pri neďalekom Wandlitzi postavili diaľnicu, ktorá slúžila ako núdzová pristávacia dráha pre lietadlá. Podľa plánu z nej mal Honecker a jeho suita odletieť niekam na Sibír – predpokladalo sa, že tam nebude všetko zničené. 

Po páde komunistického režimu bol bunker opustený rovnako ako množstvo iných podobných zariadení. Dnes zažívajú tieto objekty renesanciu. Nestavajú si ich však politickí lídri, ale boháči a celebrity. Pre každý prípad.

Galéria obrázkov