História nadávania alebo takto sa to udialo, do psej matere

Naša slovenčina je ľubozvučná, pestrá, ale aj drsná. Na svete hádam neexistuje iný jazyk, ktorý by bol taký bohatý na slovné zvraty, dvojzmyselnosť a ohybnosť ako ten náš. A ešte má aj jeden mimoriadny primát. Počet tých najštipľavejších výrazov, ktorými môžete niekoho šťavnato počastovať či si len tak uľaviť, aby vás „netrafil šľak“.

Na rozdiel od svetovej literatúry sa slovenskí jazykovedci, spisovatelia a publicisti až do konca šesťdesiatych rokov 20. Storočia okúňali a vulgarizmy tvrdošijne opomínali. Poctivo ich ignoroval už aj kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr.

Nadávky patria medzi najčastejšie používané slová. Podľa výskumov ich denne vyslovíme priemerne 80- až 100-krát, čo predstavuje skoro jedno percento našej komunikácie. Richard Stephensen z Keeleho univerzity v Anglicku sa dlhodobo venuje výskumu využívania nadávok a tvrdí, že „vyslovenie nadávky nám prináša úľavu preto, lebo ide o tabuizované slová a človek im môže pripisovať istú moc. Keď ich potom vyslovíme, nadobúdame dojem, že sme mocnejší, a to nám pomáha o niečo lepšie zvládať bolesť, či už fyzickú alebo psychickú.“ 

Na rozdiel od svetovej literatúry sa slovenskí jazykovedci, spisovatelia a publicisti až do konca šesťdesiatych rokov 20. storočia okúňali a vulgarizmy tvrdošijne opomínali. Poctivo ich ignoroval už aj kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr. Ale povedzte, nezaujímala by vás pestrá paleta nadávok, ktorými počastoval seba aj okolie, keď sa strelil do nohy? 

Všeľudovú prostotu však ponechajme bokom a priznajme si, že nadávky lietali od rána až do večera naprieč domácnosťami a generáciami, no do literatúry, nech už bola akákoľvek, sa nedostali. Nazvime to sprisahaním puritánov, ktorí nechceli škvrniť náš posvätný jazyk niečím takým ako slovná ľudová oplzlosť. 

SLOVNÍK 

Zmapovať najšťavnatejšie slovenské slová sa nakoniec podarilo až po revolúcii v roku 1991. Antonovi Zelenému a kolektívu vyšiel vo vydavateľstve Archa Najkratší slovník slovenského jazyka. Útla, len 78-stranová knižočka sa stala ozajstným hitom „bratislavskej kaviarne“ a šmrnc jej pridával aj fakt, že len málokto tušil, kto sa ukrýva za pseudonymom Antona Zeleného. 

Toto tajomstvo prezradil editor denníka Sme Dušan Taragel až v roku 2018, keď vo svojom blogu obsiahlo zmapoval históriu našich pejoratív. So súhlasom zverejnil identitu Ivana Mizeru, profesora matematických a štatistických vied na University of Alberta v Edmontone v Kanade, ktorý v ranných deväťdesiatkach pôsobil v kultovom divadle GUnaGU. 

#MRNDA A #DRNDA

Ako však pripomína Taragel, priekopníkom, ktorému sa podarilo prepašovať niekoľko pejoratív do literatúry, bol Adolf Peter Záturecký (1837 – 1904). Ten zozbieral slovenské príslovia, porekadlá a úslovia a vydal ich roku pána 1896 v Prahe. Cenzori a vydavateľ sa s ním však neláskali a zbierku mu niekoľkokrát vrátili na prepracovanie. 

Takže ak vám súčasné nadávky už nestačia, neboráka pokojne obšťastnite pohanením ako bambúch, borsuk, cicmák, cmuľo, čilek, drnaj, dudok, fičfiriť, frckoš, geľo, glemba, griňavec, hurtoš, chmuľo, chriapák, chruňo, korheľ či kolodej. Mimoriadne sexy vyznieva nadávka hnusník. Príklad: „Igor, ty hnusník!“ No neuľavilo sa vám? 

Ale ani dámy sa nemusia báť o nedostatok priazne. Pre ne Záturecký vyňúral slová hany ako hajštra, halapírka, hnusa, chňupaňa, murcka, poťma, rapaňa, rázga, ťapša a či tmoľa. Predstavte si tie nové skvostné heštegy ako #mrnda a #drnda. 

MŇAČKO, MILLER A MINÁRIK

Muselo prejsť neuveriteľných 72 rokov, aby sa našiel Ladislav Mňačko, odvážlivec, ktorému sa počas Pražskej jari podarilo prepašovať do svojej knihy Ako chutí moc vetu: „Človeče, tí j*bú!“ Nie však nadlho. Mňačko po ruskej okupácii emigroval a jeho meno a dielo komunisti vygumovali z učebníc a knižníc až do revolúcie v roku 1989. 

V roku 1968 nastalo aj „celonárodné hľadanie mužského údu“ pri uvedení Obratníka raka, knižného svetového bestselleru Henryho Millera, a Taragel pripomína aj zbierku Piesne a verše pre múdrych a bláznov od Jozefa Minárika. „Bola to antológia slovenskej anonymnej ľudovej i umelej poézie od stredoveku až po druhú polovicu 19. storočia,“ píše editor. Azda pre nezáujem sa do zbierky podarilo pridať aj pár ľúbivých čriepkov súvisiacich s láskou. Taragel spomína stranu 248 zborníka Jána Lányho z 18. storočia, kde „išlo dievča do školy, učiti se písmo, tak ho chlapci doj*bkali, ledvy domov prišlo“. 

Normalizácia uprednostnila robotnícku a budovateľskú tvorbu, v ktorej pracovitý ľud nehreší. Prelom priniesla až nežná revolúcia.

PI*A VO FILME AJ V NÁRODNOM 

Normalizácia uprednostnila robotnícku a budovateľskú tvorbu, v ktorej pracovitý ľud nehreší. Prelom priniesla až Nežná revolúcia. Peter Pišťanek vydal v roku 1991 kontroverzný naturalistický román Rivers of Babylon, v ktorom si nik nebral servítku pred ústa. „Pi*a z národného výboru“ sa dostala pod kožu a ako pripomína Taragel, odvtedy sa spojenie používa na označenie bezmenných, tupých, neochotných pracovníčok úradov štátnej správy. Tých je však, vďakabohu, čoraz menej, pretože ich vystriedali tie milé a ochotné, že? 

Podľa románovej predlohy vznikol aj skvelý film s rovnomenným názvom. Hlavnú úlohu si v ňom zahral Andy Hryc, ktorý za postavu Rácza získal Českého leva. Oceneniami je ovenčená aj divadelná adaptácia románu v Slovenskom národnom divadle v réžii Diega De Brei, ktorý získal cenu Dosky 2016 v kategórii Najlepšia réžia. V hlavnej role exceluje Milan Ondrík a SND divákov varuje, že „predstavenie obsahuje expresívne výrazy“ a že „počas predstavenia sa na javisku fajčí“. 

Neradno zabudnúť ani na legendu slovenského divadelníctva, divadlo Stoka, ktoré svojou prostorekosťou, nekorektnou úprimnosťou a pravdivosťou od roku 1991 až do súčasnosti pomenúva sk*rvenú dobu pravým menom aj bez pričinenia kapely Živé kvety, ktorú sem onoho času zasadili.

ETYMOLÓGIA NAJŠŤAVNATEJŠÍCH 

J*bať
Sme svetoví. Česi dali svetu slovo robot, my j*bať. Slovo, na ktorom stojí základná komunikačná linka všetkých dialógov vo všetkých spoločnostiach. „Jebo“, „jěti“ či „jebati“ mali odjakživa sexuálny význam, ten sa však za vulgarizmus začal považovať až neskôr. Predstavte si, že tento starý praslovanský klenot sa vyskytol aj v sanskrite: „jab^hati“ alebo v starogréčtine: „oip^hei“. No nevyj*bete sa na to? 

K*k*t
Sklamanie? Toto najčastejšie pomenovanie nehanebného muža či obyčajného kamaráta je jednoducho ukradnuté od sestier a bratov z Balkánu. Znamená kohút a vzniklo na základe obyčajného popisu zvuku, ktorý táto hydina vydáva. Vulgárny zmysel nadobudlo až oveľa neskôr. Použil ho napríklad Ján Zápoľský, ktorý takto v jednej z depeší počastoval tureckého sultána Sulejmana I. Vzdajme poctu hrdinom – nositeľom tohto mena. Aleš Kokot (slovinský futbalista), Alfred a Józef Kokotoví (poľskí futbalisti), Andrej Kokot (rakúsky spisovateľ), Jure Kokot (slovinský volejbalista), Manfred Kokot (nemecký šprintér), Zdzisław Kokot (poľský atlét), Zoran Kokot (bosniansky futbalista) a v neposlednom rade Mendi Kokotová (slovinská novinárka). Všetka česť patrí aj obyvateľom poľskej obce Kokot, ako aj dnes už neexistujúcej osade s hradom Kokot pri Štúrove. 

Pi*a
Toto časté označenie našich kamarátok má tri možné pôvody. Prvý z indoeurópskeho kmeňa jazykov „peuk“, „pъšo˙“ alebo „pъchati“, teda pichať alebo pchať, druhý z odvodenín v niektorých jazykoch vo význame kopija. „Pi“ mnohé jazyky dodnes označujú ako močenie. A tretí, veľmi pravdepodobný zdroj je francúzske „petit chat“ [ptiša], teda mačiatko, ako napoleonskí vojaci označovali prostitútky. 

Š*kať
„Pohybovať sa v malom priestore.“ Kto by si pomyslel, že tento výraz kedysi vôbec nebol neslušný a označoval takúto banálnu záležitosť. Slovo totiž pochádza z latinského „succula“, čiže závit. Ľudová dvojzmyselnosť však vyhrala. 

K*rva
Aj po vašej frajerke vykrikujú v Lido di Jesole, že je „cara“? Nebojte sa, znamená to drahá. Ale jazykovedci sa prikláňajú aj k nemeckému pôvodu zo slova „Hure“, teda doslovne k*rva. V hre je však aj latinský pojem „currere“, ktorý znamená behať. 

B*zna
Vyjašili ste sa na Dúhovom pride a aj po vás nejaký „nácek“ či otec Kuffa pokrikoval, že ste b*zna? Môžete ich poučiť. Základ slova je z francúzskeho „bougre“, teda úchyl, jeho pôvod však siaha až k latinskému prívlastku „bulgarius“ – bulharský. Ale nie, nie všetci Bulhari sú „buzeranti“. Len v stredoveku tvrdo prenasledovali sektu, ktorá praktizovala slobodnú lásku.

Galéria obrázkov