Vrak krížnika našli viac než storočie od potopenia

Vo vodách pri Falklandských ostrovoch našli vrak nemeckého krížnika Scharnhorst z prvej svetovej vojny. Na dne južného Atlantiku ho objavili presne 105 rokov po tom, čo sa potopil aj s celou posádkou. Čo robil nemecký obrnenec tak ďaleko od domácich vôd? To, ako sa tam dostal, je príbeh plný hrdinstva a neuveriteľných zvratov.

Na začiatku prvej svetovej vojny malo Nemecko viaceré kolónie v Afrike aj Tichom oceáne. V zámorí operovalo samostatne viacero nemeckých krížnikov, ale prístav Čching‑tao v Číne bol domovskou základňou jedinej nemeckej zámorskej flotily - Východoázijskej eskadry. Vlajkovou loďou bol silný pancierový krížnik SMS Scharnhorst. Okrem neho ju tvorila jeho sesterská loď SMS Gneisenau a viacero ľahkých krížnikov.

Oba obrnence, ktoré tvorili základ eskadry, mali pomerne silnú výzbroj. Každý niesol osem kanónov kalibru 210 mm a šesť kalibru 152 mm. Pri dĺžke 145 metrov mali krížniky výtlak takmer 13 000 ton. Pancier, ktorý chránil boky, mal hrúbku 8 až 15 cm, delové veže mali až 17 cm. Ľahké krížniky boli slabšie, niesli kanóny kalibru 105 mm.

Eskadre velil ostrieľaný morský vlk, viceadmirál Maximilian von Spee, ktorý pochádzal zo starej nemeckej grófskej rodiny. Posádky tvorili elitu nemeckého námorníctva, Scharnhorst dokonca raz vyhral cenu od cisára v súťaži v presnosti streľby.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Spojenci obkľúčili základňu Čching‑tao a po štvormesačnom obliehaní ju v novembri 1914 dobyli. Speeho krížniky v nej však už neboli, odplávali ešte na prelome júla a augusta. V obrovskom priestore a medzi nespočetnými ostrovmi Tichého oceánu sa mu dlho darilo miasť prenasledovateľov. Raz sa objavil tu, inokedy udrel niekde úplne inde.

Napádal malé presunuté základne Spojencov, zajal alebo potopil im desiatky obchodných lodí. Najcennejšou korisťou pre neho býval náklad uhlia, pretože jeho krížniky potrebovali obrovské množstvo paliva.

Až začiatkom októbra si na základe zachytených dešifrovaných správ začali Spojenci byť istí, že Východoázijská eskadra mieri k brehom Južnej Ameriky a zrejme sa ju pokúsi oboplávať a preniknúť do Atlantiku. Začali jej chystať pascu, ale spravili pri tom viacero chýb. Zničením Speeho lodí poverili krížnikovú eskadru pod velením kontraadmirála Christophera Craddocka. Na jeho žiadosti o adekvátne posily však britská admiralita reagovala neskoro, prípadne vôbec. Navyše svoje sily rozdelil. S časťou lodí hľadal Speeho krížniky pri čílskom pobreží a časť nechal pri Falklandských ostrovoch pre prípad, že by mu Nemci prekĺzli do Atlantiku. Obe tieto skupiny však boli slabšie ako nemecká eskadra.

Navyše došlo k nedorozumeniam v komunikácii. Britská admiralita od Craddocka chcela najmä to, aby Speeho krížniky vypátral a sledoval ich pohyby. Craddock však z depeší vyrozumel, že má Nemcov za každú cenu napadnúť. Mátal ho tiež osud jeho priateľa, kontraadmirála Ernesta Troubridgea, ktorý čelil vojenskému súdu za to, že sa vyhol stretnutiu s nepriateľom. Tí, čo Craddocka videli tesne pred osudným strenutím, boli presvedčení, že očakával smrť.

Eskadre velil ostrieľaný morský vlk, viceadmirál Maximilian von Spee, ktorý pochádzal zo starej nemeckej grófskej rodiny.

Zatiaľ však tomu nič nenasvedčovalo. Nemci vedeli, že do čílskeho prístavu Coronel priplával britský krížnik HMS Glasgow a rozhodli sa ho prepadnúť. Oni sami dodržiavali rádiový kľud a vysielať nechali iba krížnik SMS Leipzig. Briti toto vysielanie zachytili a usúdili, že pri Coroneli je len táto jedna nemecká loď. Obe eskadry tam 1. novembra 1914 mierili s úmyslom zničiť ľahkú korisť a nečakali, že narazia na hlavné sily protivníka.

Víťazstvo bez strát

Craddock dorazil na scénu s dvomi pancierovými krížnikmi HMS Good Hope a HMS Monmouth a dvomi menšími krížnikmi. Nemci mali početnú aj palebnú prevahu. Proti 16 kanónom kalibru 210 mm mali Briti len dva kanóny kalibru 234 mm. Briti mali síce viac kanónov kalibru 152 mm, ale tie boli väčšinou umiestnené na bokoch ich lodí a na rozbúrenom mori ich strieľne zalievala voda. Navyše Nemci strieľali omnoho presnejšie a rýchlejšie. Salvu vypálili každých 15 sekúnd. Britské posádky tvorili neskúsení záložníci a vystreliť dokázali iba raz za 50 sekúnd.

Priebeh stretnutia bol úplne jednostranný. Good Hope aj Monmouth boli za krátky čas rozstrieľané a na dno vzali so sebou všetkých 1600 mužov na palube! Zvyšné dve britské lode utiekli. Na nemeckej strane boli škody minimálne. Zasiahlo ich 5 britských granátov, z toho iba jeden vybuchol a dvaja nemeckí námorníci boli zranení. Ani jeden Nemec v bitke neprišiel o život. Bola to prvá námorná porážka Británie od napoleonských vojen, teda za viac ako 100 rokov.

Po boji nechali Čiľania v súlade s pravidlami neutrality Speeho eskadru zakotviť na 24 hodín v prístave Valparaiso. Počas tejto zastávky nemeckí diplomati pre viceadmirála usporiadali recepciu na počesť jeho víťazstva. Spee sa však oslavy snažil krotiť. Keď mu dali kyticu, povedal, že sa bude dobre vynímať na jeho hrobe. „Nesmiete zabúdať, že som vlastne bezdomovec. Nemôžem dosiahnuť Nemecko a nemám žiadny bezpečný prístav. Musím si prebiť cestu všetkými moriami sveta a robiť pri tom toľko úskokov, koľko dokážem, až kým neminiem všetku muníciu alebo ma nedostihne omnoho silnejší nepriateľ. Ale bude ich to stáť veľa, kým ma dostanú!“ povedal Spee na recepcii vo Valparaise.

Prakticky vo všetkom mal pravdu. V bitke pri Coroneli vystrieľal polovicu svojich zásob munície kalibru 210 mm, ktorú nemal kde doplniť. A len čo sa Briti dozvedeli o porážke admirála Craddocka, poslali proti Speemu naozaj výraznú presilu. Dva bitevné krížniky HMS Invincible a HMS Inflexible dostali už pár hodín po tejto správe rozkaz na utajený presun do južného Atlantiku. Obe lode niesli po osem kanónov kalibru 305 mm. Boli nielen silnejšie vyzbrojené, ale aj rýchlejšie a lepšie pancierované ako Speeho krížniky. Osud Východoázijskej eskadry tak bol spečatený, no trvalo ešte 5 týždňov, kým sa naplnil.

Šťastena ho opustila

Nemecký viceadmirál zvažoval, ako ďalej. Kým doteraz mu všetky jeho úskoky vychádzali, teraz ho intuícia zradila. Rozhodol sa prejsť do južného Atlantiku a napadnúť prístav Port Stanley na Falklandských ostrovoch. Kapitáni ostatných lodí ho od toho odhovárali a radšej sa chceli prešmyknúť nebadane, no von Spee si ako veliteľ eskadry presadil svoje. Jedna lesť mu predsa len ešte vyšla – pri čílskom pobreží nechal pomocnú loď, vďaka ktorej si Briti mysleli, že Nemci sú ešte tam a v Atlantiku ich nečakali. Keď sa však 8. decembra 1914 priblížil k prístavu Port Stanley a zistil, že je v ňom osem silných britských lodí, spravil von Spee ďalšiu chybu. Namiesto toho, aby stavil všetko na jednu kartu a udrel, kým sa protivník spamätá, dal sa na ústup. Britom trvalo dlhý čas, kým rozpálili kotly a mohli ho začať prenasledovať. Navyše vjazd do prístavu Port Stanley je úzky a britské lode by cez neho mohli plávať iba jedna za druhou, Ak by sa Speemu podarilo niektorú tam potopiť, zablokoval by celý prístav a mal by šancu na únik.

Takto boli jeho hodiny zrátané. Akonáhle sa Briti dostali na otvorené more, využili vyššiu rýchlosť a začali Východoázijskú eskadru dobiehať. Keď von Spee videl, že nemôže ujsť, nariadil ľahkým krížnikom, aby sa zachránili na vlastnú päsť. Scharnhorst a Gneisenau sa otočili do posledného boja. Bola to skôr hra mačky s myšou. Nemci opäť strieľali presne, ale ich granáty nemali na silné pancierovanie Invincible a Inflexible veľký účinok. Vždy keď začínala byť nemecká delostreľba nepríjemná, využili Briti vyššiu rýchlosť, vzdialili sa mimo nemeckého dostrelu a pohodlne pokračovali v paľbe zo svojich 305 mm kanónov. Po niekoľkohodinovom boji sa Scharnhorst potopil s celou posádkou 860 mužov. Zakrátko klesol na dno aj Gneisenau a ľahké krížniky Nürnberg a Leipzig. Zahynulo spolu 2200 námorníkov. Okrem viceadmirála Maximiliana von Spee zomreli aj jeho dvaja synovia - Otto na krížniku Leipzig a Heinrich na krížniku Gneisenau Z rodiny tak ostala iba manželka a dcéra.

Zo Speeho eskadry sa zachránil iba ľahký krížnik Dresden. Ukrýval sa medzi ostrovčekmi na juhu amerického kontinentu, ale postupne mu došlo uhlie a 14. marca 1915 Briti vypátrali a potopili aj jeho.

Spomínajú na obete

Vrak Speeho vlajkovej lode začali pri Falklandských ostrovoch hľadať už v roku 2014, na sté výročie jeho potopenia. Pátranie však vtedy nebolo úspešné. V decembri 2019 hľadanie obnovili s pomocou špecializovanej výskumnej lode a štyroch podmorských robotov. Vrak našli v hĺbke 1610 metrov už po troch dňoch pátrania. Dodnes z neho na všetky strany vzdorovito trčia jeho delá.

Vraku sa bádatelia nijako nedotkli, iba nasnímali jeho zábery. Teraz ho chcú chrániť zákonom ako vojnový hrob.

V Nemecku dodnes žijú potomkovia veliteľa lode Maximiliana von Spee. Objavenie lode má pre nich trpkú príchuť. „Utešujeme sa vedomím, že sa našlo miesto posledného odpočinku toľkých ľudí a že môže byť teraz ochránené. Uvedomujeme si však aj to, k akým obrovským obetiam tam došlo,“ povedal Wilhelm von Spee. „Ako rodina sme v jeden deň stratili otca aj jeho dvoch synov. Podobne ako tisícky iných rodín sme v prvej svetovej vojne utrpeli nepredstaviteľné straty. Spomíname na nich a musíme zaistiť, že ich obeť nebola zbytočná,“ dodal.

Mená Scharnhorst a Gneisenau neskôr dostali aj dva bitevné krížniky v ére nacistického Nemecka. Jeden krížnik pomenovali v 30. rokoch aj Admiral Spee. Iróniou osudu sa potopil na začiatku druhej svetovej vojny taktiež vo vodách južného Atlantiku, v ústí rieky La Plata.

Postrach Indického oceánu

Časť námorníkov z Východoázijskej eskadry sa však predsa len dostala domov. Na začiatku svojej plavby totiž von Spee poslal ľahký krížnik SMS Emden do Indického oceánu, aby zmiatol Spojencov a odviedol pozornosť od svojich hlavných síl. Veliteľ Emdenu, kapitán Karl von Müller sa svojej úlohy zhostil vynikajúco. Niekoľko mesiacov šíril chaos od Sumatry po Indiu a Maledivy. Dospelo to tak ďaleko, že v prístavoch stáli desiatky obchodných lodí, ktoré nechceli vyplávať na more pre obavy z nemeckého korzára.

Ostreľoval napríklad indický prístav Madras, kde zapálil nádrže ropy. Potom zamieril zase späť a na konci októbra prepadol Penang v Malajzii. Pre tento účel nechal kapitán postaviť falošný štvrtý komín, aby Emden zamaskoval a mohol sa nenápadne priblížiť. V prístave zaskočil a z bezprostrednej blízkosti potopil ruský krížnik Žemčug. Pri odchode mu skrížil cestu francúzsky torpédoborec Mousquet, ktorý tiež skončil na morskom dne.

Von Müller však nepoužíval iba hrubú silu, ale aj lesť. Po ceste sa napríklad zastavilo na britskom ostrove Diego Garcia, kam ešte nedorazila správa o začatí vojny. Nemecký kapitán im to prezieravo tiež nepovedal a tamojšia britská správa vzácnu návštevu z Európy dva dni hostila a doplnila nemeckému krížniku aj zásoby.

Šťastie sa mu minulo 9. novembra 1914 pri ostrove Južný Keeling, ktorý patrí do Kokosových ostrovov. Emden vysadil na breh prepadový oddiel, ktorý mal zničiť miestnu rádiovú stanicu a prerušiť podmorský kábel, ktorý tadiaľ viedol. Briti však stihli vyslať žiadosť o pomoc a na scénu dorazil austrálsky krížnik Sydney. V súboji s ním bol Emden vážne poškodený a posádka sa radšej ukryla na pevnine ostrova Severný Keeling. Tí, čo prežili, padli do zajatia.

Nie však prepadový oddiel z ostrova Južný Keeling. Ten na nič nečakal, v prístave ukoristil starú plachetnicu a bez máp a navigačných pomôcok sa vydal na more. Nemeckí námorníci po mesiaci a pol dorazili do prístavu Padang na Sumatre, kde presadli na nemecký parník a v polovici januára 1915 dorazili na pobrežie Arabského polostrova. V potýčke s kočovnými beduínmi stratili šiestich mužov, napokon však dosiahli železnicu a v máji 1915 dorazilo 49 námorníkov z Východoázijskej eskadry do Istanbulu, kde sa hlásili na tamojšom nemeckom veliteľstve.

Galéria obrázkov