Globalizačná spiatočka

Pozitívny trend globalizácie a medzinárodnej ekonomickej integrácie sa za ostatnú dekádu po finančnej kríze z prelomu rokov 2008 a 2009 zasekol. Nestojí za tým len čínsko-americká obchodná vojna. Pandémia koronavírusu ešte viac urýchli trend deglobalizácie, firmy upravia svoje dodávateľské reťazce, ktoré boli narušené v dôsledku vládnych reštrikcií. Samotné vlády budú prehodnocovať stratégie národnej bezpečnosti smerom k väčšiemu protekcionizmu a stupňovať snahy o sebestačnosť najmä v oblasti medicíny či potravín.

Proces globalizácie, ktorá zahŕňa okrem svetového obchodu aj zahraničné investície, výmenu dát, myšlienok a ľudí (od turistov až po pracovníkov a študentov), sa začal už koncom 19. storočia. Vyvolal ho technologický pokrok – industrializácia, čo otvorilo cestu lacnejšiemu pohybu surovín a tovarov medzi regiónmi. Po vypuknutí prvej svetovej vojny však prišlo k narušeniu tohto procesu s platnosťou prakticky až do konca druhej svetovej vojny. Okrem zrejmých príčin vojnovej destabilizácie stáli za týmto narušením faktory ako španielska chrípka, boľševický prevrat v Rusku, politika „ožobráč svojho suseda“ a konkurenčné devalvácie devízových kurzov počas Veľkej depresie z 30. rokov. 

POVOJNOVÝ ZLATÝ VEK 

Až po utíchnutí zbraní v roku 1945 vyústila líderská úloha Ameriky ako hlavného víťaza vojny do vytvorenia inštitúcií a platforiem podporujúcich medzinárodnú ekonomickú spoluprácu ako Všeobecná dohoda o clách a obchode (známejšia pod skratkou GATT), ktorá sa na sklonku 20. storočia transformovala na Svetovú obchodnú organizáciu (WTO). Vznikol tým priestor na otvorenie národných ekonomík a liberalizáciu medzinárodného obchodu pri redukcii ciel či iných protekcionistických bariér. Nasledoval zlatý vek globalizácie. Od konca 80. rokov sa do svetového obchodu pridali aj predtým netrhové rozvíjajúce sa ekonomiky na čele s Čínou a Indiou a po páde tzv. železnej opony aj celý východný, dovtedy komunistický blok. Navyše, výrazne zlepšenie informačných a komunikačných technológií bolo pre globalizáciu vetrom do plachiet. Aj vďaka tomu svetový obchod narástol z niečo vyše desiatich percent HDP bezprostredne po druhej svetovej vojne až na rekordných 61 % HDP v roku 2008. 

Celkovo na tom svetová ekonomika profitovala v podobe zrýchlenia rastu a redukcie chudoby – v rozvíjajúcich sa ekonomikách vznikali nové dobre platené pracovné miesta. Sprievodným znakom bol pokles inflácie. Výrobky pochádzajúce z Ázie mali výrazne nižšie ceny ako tie zo Západu. Na makroúrovni by na prvý pohľad mohol byť každý spokojný. 

Globálna finančná kríza pred dvanástimi rokmi spolu s dlhovou krízou v eurozóne však od roku 2010 spomalila nárast globalizácie. Preto sa súčasná éra často označuje aj ako slowbalizácia. Vskutku, tempo rastu svetového obchodu sa spomalilo z priemerných 7,6 % pred finančnou krízou na 3,5 % počas dekády 2009 – 2018, pričom v roku 2019 dokonca kleslo a v roku 2020 vinou koronašoku zaznamená pád možno aj o 25 %. 

Obchodný boj medzi Spojenými štátmi a Čínou je významnou príčinou deglobalizácie v ostatných rokoch.

DEGLOBALIZAČNÉ TRENDY 

Jednou z najdôležitejších premenných ostatnej dekády je transformácia čínskej ekonomiky od modelu postavenom na lacnej pracovnej sile a gigantických exportoch smerom k verzii so silnejším domácim dopytom a spotrebou – teda akási „západifikácia“. Peking chce podporovať kľúčové domáce sektory vrátane toho technologického. Potvrdzujú to aj čísla medzinárodného obchodu. Kým v roku 2008 tvoril export takmer tretinu čínskeho HDP, v roku 2019 to bolo už len 17 %. Ďalším deglobalizačným faktorom bolo spomalenie reformného úsilia. Prispeli k nemu aj uvoľnené menové politiky centrálnych bánk, ktoré zmenšili tlak finančných trhov na vlády. To vyústilo do zníženia priamych zahraničných investícií, čo sa prelialo aj do spomalenia rastu globálnych dodávateľských reťazcov. 

Vplyvným je aj faktor miezd v rozvíjajúcich sa regiónoch, obzvlášť v Číne, najväčšej výrobnej dielni sveta. V minulosti platilo, že čínske mzdy boli mimoriadne nízke a podstatnú časť populácie sužovala extrémna chudoba. Dnes pociťuje najľudnatejšia krajina sveta priame dôsledky politiky jedného dieťaťa: klesá v nej počet ľudí v aktívnom pracovnom veku. Tento negatívny demografický trend spoločne s rozvojom a pokrokom zapríčiňuje, že mzdy čínskych pracovníkov vo výrobe sú vyššie ako v Malajzii či Thajsku. Tieto faktory pritom povedú k pokračovaniu rastu miezd, čo zníži ochotu realokovať továrne zo Západu na Východ. 

Obchodný boj medzi Spojenými štátmi a Čínou je ďalšou významnou príčinou deglobalizácie v ostatných rokoch. „Červená krajina draka“ sa čoskoro stane najväčšou svetovou ekonomikou (v parite kúpnej sily už dávno predbehla USA). Washington sa bude urputne brániť narušeniu svojho ekonomického a ruka v ruke s ním aj politického hegemónneho postavenia vo svete, čo sa aktuálne prejavuje formou obchodnej vojny a rastu protekcionizmu. Amerika môže Číne oprávnene vyčítať rôzne neférové obchodné praktiky, štátne dotácie, nedostatočnú ochranu práv duševného vlastníctva či prekážky pri prístupe na jej vnútorný trh. Napätie medzi týmito veľmocami sa neutíši, ani keď sa do Bieleho domu po republikánovi Donaldovi Trumpovi nasťahuje nový demokratický prezident Joe Biden. Práve naopak, bude pokračovať, a to najmä na poli technologického súperenia. 

RAST PROTEKCIONIZMU

Okrem toho vo svete rastie protekcionizmus aj mimo sino-amerického sporu. Lídri jednotlivých krajín sa populisticky snažia nahnať politické body a získať volebné hlasy, aj preto bojujú za ochranu zamestnancov v sektoroch, ktoré najviac trpia voľným obchodom a nie sú konkurencieschopné. Koniec koncov, Trumpovo heslo „America first“ znamená odklon od liberalizmu a vytvára tlak na to, aby americké spoločnosti po celom svete repatriovali závody späť do Spojených štátov. To môže vyvolávať recipročné opatrenia a de facto zraziť mnohé firmy na kolená. Obzvlášť v čase, keď je Svetová obchodná organizácia skôr dysfunkčná a zrejme takou ostane aj po tom, ako Trump, ktorý ju torpédoval, odíde do zabudnutia. Problém predstavuje najmä heterogenita. Tá vznikla, keď do organizácie vstúpili viaceré rozvíjajúce sa krajiny, pričom mnohé z nich (na čele s Čínou) sú stále len spolovice kapitalistické, ich hospodárstvo je minimálne sčasti riadené štátnym plánovaním. 

Na mikroúrovni núti firmy k návratu do domovských krajín aj výrazný rast záujmu ESG investorov, teda tých, ktorí uprednostňujú ochranu životného prostredia, udržateľný model, férový prístup k zamestnancom aj k širšiemu okoliu a zavrhujú detskú prácu. Tieto zásady je veľmi ťažké až nemožné dodržiavať v krajinách tretieho sveta alebo v spomenutej Číne. Ide pritom o veľké spoločnosti, ktoré sa v poslednom čase dostávajú do médií v negatívnych súvislostiach – pre nízke štandardy vo vymenovaných oblastiach sa stretávajú s čoraz väčším odporom verejnosti a zákazníkov. To, pochopiteľne, ničí aj ich reputáciu. 

Nezanedbateľnou deglobalizačnou silou je aj rastúci lokálpatriotizmus samotných zákazníkov. Už pred pandémiou bolo vidieť znaky rebélie (a nový koronavírus túto tendenciu len urýchlil) proti príliš globalizovaným veľkým značkám s generickými produktmi, ktoré si zrazu mohol dovoliť každý. Veľakrát na nich nebolo nič špeciálne, chýbal im faktor odlišnosti. Za všetky stačí spomenúť takpovediac bezpohlavné (a pre mnohých aj bezchuťové) vo veľkom vyrábané „europivá“. Nikoho neurazia, no rozhodne ani neohúria – na rozdiel od tých remeselných. 

Faktor menom Covid-19 vyvoláva aj zmenu prístupu vlád k národnej bezpečnosti a hospodárskej závislosti od druhých krajín.

VPLYV KORONAŠOKU

V neposlednom rade pandémia koronavírusu odhalila veľké riziká náhleho zastavenia nadnárodných dodávateľsko- odberateľských reťazcov, čo vyústilo do prerušenia výroby mnohých podnikov. Chýbali im totiž vstupné materiály z druhého konca sveta, prípadne neboli schopné doručiť tovar na miesto odberu na inom kontinente. Firmy to vedie k úvahám o presune prevádzok späť do domovských krajín či oblastí, kde generujú tržby, čo urýchli trend deglobalizácie. 

Faktor menom COVID-19 vyvoláva aj zmenu prístupu vlád k národnej bezpečnosti a hospodárskej závislosti od druhých krajín. Počas jarného koronašoku mnohé krajiny zakázali vyvážať rôzne medicínske vybavenie, ochranné prostriedky či samotné lieky. Postihnuté štáty vrátane celej Európskej únie preto v budúcnosti zrejme zavedú opatrenia, aby zvýšili sebestačnosť v týchto kritických sektoroch. Krajiny sa jednoducho chcú stať autonómnejšie a nespoliehať sa na voľný obchod. 

Po dekádach rastu globalizácie v oblastiach medzinárodného obchodu a kapitálových tokov sa trend obracia smerom k deglobalizácii. Absencia koordinovanej a kooperatívnej odpovede na tento vývoj pri nefunkčnej Svetovej obchodnej organizácii a raste protekcionizmu a presadzovania sebestačnosti, ktorých živnou pôdou je (predovšetkým po koronakríze) politický populizmus, v kombinácii s rastúcou rivalitou medzi Spojenými štátmi a Čínou môže vyústiť do deštruktívne ekonomickej politiky podobnej tej z 30. rokov minulého storočia. Rozmach svetovej ekonomiky to nezastaví, ale zníži sa jej rastový potenciál. Na globálnej úrovni to bude znamenať stratu miliárd dolárov.

Galéria obrázkov