Pár bojovníkov

Vďaka bojovým športom sa spoznali. Spoločne žijú, trénujú, prežívajú zápasy toho druhého. Vlasto „El Chapo“ Čepo (25) a Lucia „Pretty Beast“ Krajčovič (32) si po úspechoch v boxe a thajskom boxe bok po boku podmaňujú už aj svet miešaných bojových umení.

„Naplnili sme vrece pieskom, zavesili sme ho a trénovali sme.“

Aké boli vaše začiatky v bojových športoch?

Vlasto: Odmalička som mal blízko k športu, skoro ako každé dieťa som začal hrať futbal. Držalo ma to do dvanástich, popritom som našiel na internete videá MMA organizácie Pride a odvtedy si pamätám bojovníka Mirka Filipoviča. Veľmi sa mi to zapáčilo, ale narodil som sa a vyrastal som v Srbsku, kde v tom období ešte neboli takéto kluby. Začal som si boxovať sám, naplnili sme vrece pieskom, zavesili sme ho a trénovali sme. V roku 2006, keď som mal dvanásť, som sa presťahoval na Slovensko. Už to bolo o čosi lepšie ako v Srbsku, pokračoval som aj s futbalom, stal som sa najlepším brankárom a postúpili sme do prvej ligy. Stále viac ma to ťahalo k bojovým a individuálnym športom, prvý klub sa otvoril u nás vo Veľkom Krtíši. V pätnástich- šestnástich som začal amatérsky boxovať, no nebolo toľko príležitostí na zápasy. Tam som bol, kým som chodil na strednú školu, potom som sa presťahoval do Banskej Bystrice. Už boli lepšie kluby, aj výsledky, ľudia ma začali spoznávať. Mal som deväť amatérskych súbojov, skoro všetky som vyhral, potom už bol problém zohnať súperov. Prešiel som do profiboxu, darilo sa mi, bol som prvý v tabuľke na Slovensku v poloťažkej váhe a prišla mi ponuka o titul majstra Slovenska. Vyhral som v treťom kole technickým knokautom. Doteraz mám opasok, ale už to je za mnou, už neboxujem.

Lucia: Ako dieťa som hrávala basketbal, potom nič, nič, nič. Pár rokov som nemala nič, čo by ma bavilo. Len som chodila do školy a to bolo všetko, žiadne záľuby, nedajbože niečo do budúcnosti. Vyjedla som sa, až bolo načase, aby som so sebou niečo začala robiť. Začala som s thajboxom, ale môj prvý tréner nechcel, aby ženy zápasili. Trvalo mi rok, kým som sa dostala do skupiny s mužmi, vydupala som si to. Po dvoch rokoch som mala prvý amatérsky zápas, ktorý som prehrala. Môžem búrať mýty, že prvý zápas je najdôležitejší. Vôbec nie je. Chcela som ďalšie zápasy, víťaziť, zbierať medaily a úspechy. Dosť skoro som skočila medzi profesionálky, boli to začiatky tejto scény a nebolo toľko dievčat. Z vyše 60 súbojov mám iba pätnásť amatérskych, mne to s prilbou nesedelo, ako keby sa mi zavrel celý svet. Viac mi vyhovovalo, keď som mala iba rukavice a chránič na zuby. Došli majstrovstvá SR, jeden opasok, majstrovstvá ČR, majstrovstvá Európy a sveta. Mala som úspechy a všetko bolo super, potom však opäť prišlo obdobie, keď som sa stratila. Zostala som na bode mrazu, strašne som chcela, ale vôbec to nešlo. Strácala som motiváciu a nevidela som v tom zmysel.

Galéria obrázkov