Junior: Nepodstatné veci sa stávajú podstatnými

Junior – len prezývka alebo značka, za ktorou stojí Milan Zimnýkoval? Dôležitejší odkaz je, že ani v čase COVID-19 netreba strácať humor a nadhľad. S Juniorom sme sa porozprávali o tom, ako v súčasnej neistote dozrievame, ale dopriali sme si aj predpandemické témy – komu rád pomáha, prečo mu nevyšla kariéra učiteľa a ako si stredoškolák z Michaloviec už pri Trnave v Ikaruse ladil frekvencie Fun rádia a dnes v ňom „štiká“ šestnásty rok.

Som presvedčený, že humor je ventil na problémy.

Ako sa ti zmenil život v posledných týždňoch? 

Priznám sa, skoro som dostal strach! Čo bude so mnou, s rodinou, spoločnosťou a musím uznať, že som mal čo robiť, aby ma to nehodilo do negatívneho módu. V prvom rade, máme doma školáčku a spolu s manželkou sú doma celú karanténu. A to nie je len tak, že zrazu ste doma všetci naraz a dlho. Museli sme si na seba zvykať, ale to nebol problém, skôr radosť. Keďže rád varím, vrhol som sa do varenia. Vytvoril som jedálny lístok a snažím sa vymýšľať jedlá pre moje dve ženy. Dokončil som veci, ktoré som odkladal okolo nášho bývania. A v pracovnom živote som musel škrtnúť dve tretiny práce. To všetko dotované odstrašujúcimi správami z telky, ...uf, ľahko sa stane, že človek dostane strach. Mne sa osvedčilo vetranie. Tak vetrám hlavu (smiech). 

Niektorí glosujú, že im pandémia okrem všetkého zlého priniesla do života aj pozitíva. Všetko sa spomalilo, trávime viac času s partnermi, s deťmi... Ako to máš ty? 

Úplne súhlasím. Predtým som hovoril o strachu, teraz by som to slovo vymenil za zodpovednosť. Zrazu človek pestrejšie je, dáva si pozor na to, kam pchá ruky, aj na to, aby mal mobil, kľúče a rúško. Učí sa, čo je kĺzavý medián, učí sa udržiavať si odstup. Zistí, aké nepodstatné veci sa stávajú podstatnými. Podanie rúk, objatia... ale dobré je to, že sa čistíme. A tým nemyslím len to, že do Benátok sa vrátili ryby a vyčistili sme si ovzdušie, ale čistíme sa vzťahovo... Dozrievame. Zrazu pociťujeme nedostatok, strach, neistotu a musíme reagovať na okolie, lebo ono to pociťuje tak isto. Navyše, ako som spomínal, som viac doma. Malá viac tatíkuje (úsmev), čo ma teší. Som trošku za animátora. Urobil som barbie dom z kartónu, telku z kartónu, dom z kartónu. Zahral som si hodinu bedminton a hneď ma na druhý deň boleli kĺby a vôbec, celé telo. Keďže máme doma školu, oprašujem si vedomosti z nemčiny. Vnútorne sa teším, že som nešiel učiť, lebo to, čo dnes zvládajú učitelia, tak to je čosi! Klobúk dole.

Galéria obrázkov