Náhoda nie je nehoda

Viete, kto je autorom suverénne najväčšieho počtu vynálezov v histórii? Už Mark Twain skonštatoval, že toto prvenstvo treba pripísať náhode.

Archimedova vaňa, Newtonovo jablko, Flemingova dovolenka… Epochálne objavy nás zároveň pomkýnajú uznať, že samotná náhoda nestačí. Praje totiž iba pokušiteľom, ktorí jej aktívne idú v ústrety a dokážu pretaviť iniciačný impulz do výsledku užitočného celému ľudstvu. Ktovie, koľko podnetov z našej každodennosti obsahuje takýto potenciál, ale nikdy si to neuvedomíme, lebo nemáme potrebné nastavenie a dispozície… Švajčiarsky elektroinžinier George de Mestral vyvinul suchý zips, keď sa jeho pes vrátil z poľovačky posiaty bodliakmi. Prosté, však? Arthur Schopenhauer kedysi podotkol: „Génius trafí cieľ, ktorý nik iný nevidel.“

VIAGRA
VÝNOSNÝ VEDĽAJŠÍ ÚČINOK 

Otvorené mysle viedli k množstvu objavov, ktoré dostali svoj prevratný význam až po tom, ako autori rezignovali na svoje primárne predsavzatie. Napríklad malé modré tabletky na podporu mužnosti sú odvodeninou z lieku pôvodne koncipovaného pre kardiakov. Dobrovoľníci pri klinických testoch pod vedením Iana Osterloha v nemocnici Morriston vo waleskom Swansea napospol referovali o prekvapivej, intenzívnej a dlhotrvajúcej erekcii. Prieskum Massachusetts Male Aging Study – údaje zbierali v období 1987 – 1989 v americkom Bostone a okolí – ukázal, že určitým stupňom dysfunkcie v tomto smere trpí 40 % mužov nad 40 rokov. 

Farmafirma – našťastie pre všetkých toporeniachtivých pánov – vzápätí pohotovo povýšila neželaný sexuálny vedľajší účinok na hlavný. Žiaduci a najmä žiadaný. Vopred sa dalo vytušiť, že repozicioning lieku založeného na účinnej látke sildenafil môže byť extrémne prospešný a, samozrejme, výnosný. 

Naozaj: Viagra sa hneď po svojom odobrení úradmi v marci 1998 stala hitom, v reklamnej kampani k tomu prispeli republikánsky prezidentský kandidát Bob Dole či legendárny brazílsky futbalista Pelé. Na vrchole dokázala zarobiť viac ako 2 miliardy dolárov ročne napriek početným falzifikátom. Perihélium pominulo po uplynutí patentovej ochrany (celá EÚ 2013, USA 2017), keď nastúpili konkurenčné verzie aj za desatinovú cenu. V odpovedi na to originálny výrobca ponúkol vlastné biele generikum. Perlička? V roku 2007 dostala trojica vedcov Patricia Agostinová, Santiago Plano a Diego Golombek z argentínskej Národnej univerzity Quilmes parodickú IG Nobelovú cenu v jednorazovej kategórii letectvo, keď na škrečkoch preukázala pozitívny efekt Viagry na odbúravanie jet lagu, čiže tzv. pásmovej choroby. 

Ja’akov Lešem z Bar-Ilan University v izraelskom Ramate Gan a Ron Wills z austrálskej University of Newcastle pre zmenu dospeli k tomu, že jeden miligram Viagry rozpustenej vo vode (na porovnanie: odporúčaná dávka pre človeka je 50 miligramov) predlžuje životnosť rezaných kvetov aj o týždeň nad štandard. Doslova vraj vo váze dlhšie stoja.

SACHARÍN
TRPKÝ DOJAZD 

Ira Remsen a Constantin Fahlberg sa v roku 1879 v laboratóriu prvého spomenutého v Johns Hopkins University v americkom Baltimore v Marylande zaoberali derivátmi uhľového dechtu. Šéf výskumu si potom pred večerou nedbanlivo umyl ruky, čo pre chemika môže mať aj fatálne následky. V tomto prípade však boli sladké. Doslova. Tak mu totiž chutilo konzumované pečivo, pričom dojazd bol mierne trpký. Manželka nepociťovala žiadnu anomáliu. Remsenovi svitlo a skusmo si oblízal prsty. Podozrenie bolo správne. Na druhý deň zistil, že inkriminovanou látkou je o-Toluénsulfoamid. Umelé sladidlo! 

Objav sacharínu publikoval v roku 1880 svorne s Fahlbergom a neskôr to veru oľutoval. Lukratívny patent z roku 1884 bol totiž zaregistrovaný už iba na kolegu, ktorý sa medzičasom trhol, pôsobil v New Yorku a pragmatickejšie zúročil ich prácu. Remsen sa neskôr nechal ukrivdene počuť: „Je to darebák. Zúrim vždy, keď začujem, ako moje meno vyslovia spolu s tým jeho.“ 

Sacharín je 500-krát sladší ako prírodný cukor. Okrem potravinárstva sa používa aj vo farmácii. Vyrábať ho začali už v roku 1886 v nemeckom Magdeburgu. Do všeobecného povedomia sa však dostal až počas prvej svetovej vojny: výborne poslúžil pri nedostatku klasického cukru. Dietetické dôvody jeho popularity pribudli v 60. a 70. rokoch vzhľadom na kalorickú striedmosť. V súčasnosti síce poznáme oveľa viac náhradných sladidiel, ale ľudovo sa napriek tomu všetky označujú práve ako sacharín.

PLASTELÍNA
ZAHRAJME SA S ČISTIDLOM 

Niekedy sa vychytené artikle zrodili z ležiakov dokonca až vtedy, keď spotrebitelia nepredvídaným správaním otvorili oči výrobcom. Lokálne úplne stačí pripomenúť hystériu, ktorú kedysi rozpútali céčka ako hračka, bižutéria a priam pubertálna cenina, hoci pred spontánnym prerodom boli len ohnivkami pestrých plastových reťazí spúšťaných zo zárubní. Verzatilky tiež netušili, že pre omladinu budú nástrojmi na flusanie, a kozmonauti z Apolla 13 dobre vedeli, prečo by si MacGyver zobral na opustený ostrov namiesto troch vecí iba dielenskú lepiacu pásku všeobecne známu ako gafa. 

Nuž a ťažko si dokážeme predstaviť vedca, ktorý by si cielene zaumienil dať svetu modelínu. Poddajný tvarovateľný tmelovitý prípravok vtedy ešte nenazývaný Play-Doh slúžil pred približne sto rokmi na čistenie stien od sadzí vznikajúcich pri kúrení tuhým palivom. Tapety následnej generácie na báze vinylu sa však dali jednoduchšie a lacnejšie ošetrovať vodou. Mazľavá hmota na odstraňovanie začadenia teda vystielala magnetofónovým páskam či faxom cestu na smetisko dejín. 

V roku 1955 jej smerovanie nanovo nastavila vychovávateľka Kay Zufallová, švagriná jedného z majiteľov príslušnej firmy v Cincinnati v Ohiu. Inšpirovala sa článkom z miestneho magazínu, horko- -ťažko si zohnala jednu plechovku už-už vyraďovaného čistidla, overila si jeho netoxickosť a nadchla deti vo svojej materskej škole. 

Na základe tohto nápadu potom stačilo odstrániť saponátovú zložku a pridať do priemyselnej šede ľubovoľné farbivo plus arómu. Ctení továrnici Joe McVicker a Bill Rhodenbaugh hodlali pokrstiť aktualizovaný výrobok ako Rainbow Modeling Compound, ujali sa však dve údernejšie slabiky od Zufallovej. Toy Industry Association v roku 2003 zaradila špeciálnu plastelínu Play-Doh na zoznam 100 najpozoruhodnejších a najnápaditejších hračiek 20. storočia. Mimochodom, Zufall v nemčine znamená náhoda. | 

KARDIOSTIMULÁTOR
TÁ DESIATA VEC

Kardiostimulátor každoročne zlepšuje kvalitu či dokonca trvácnosť života viac ako 600 000 ľuďom. Wilson Greatbatch pritom zamýšľal vyvinúť „iba“ zariadenie na mapovanie činnosti srdca. Keď však pri konštruovaní oscilátora omylom použil rezistor nesprávneho typu, prototyp začal vysielať výboje, ktoré svojou pravidelnosťou kopírovali elektroaktivitu zdravého srdca. „Neveriacky som na ten aparát hľadel a pochopil som, že presne takéto čosi treba na poháňanie srdca,“ napísal vo svojich memoároch z roku 2000. 

Dva roky od po siahnutí do vedľajšieho priečinka so súčiastkami Američan pracoval výlučne na implantovateľnom prístroji. Odišiel z dovtedajšieho zamestnania a stavil všetko na jednu kartu. Vyrátal si, že úspory vo výške 2 000 USD postačia rodine na dva roky experimentov. Uspel: s jeho kardiostimulátorom voperovaným v apríli 1960 v Buffale pri New Yorku žil 77-ročný prvý pacient 18 mesiacov po zákroku, iný príjemca z tejto 10-člennej pilotnej skupiny pobudol medzi nami ešte 30 rokov. 

Greatbatchovi celkovo zaregistrovali vyše 150 patentov. Už ako bohatý filantrop sa venoval vývoju lieku proti AIDS, navrhol plavidlo na solárny pohon a zaoberal sa alternatívnymi zdrojmi energie. S obľubou glosoval: „Deväť z desiatich vecí nevyjde. Tá desiata však všetko zaplatí.“ Zomrel v roku 2011 ako 92-ročný. Greatbatch nebol úplným priekopníkom, hoci zakomponovanie miniatúrnych ortuťových batérií (o desaťročnicu neskôr ich vystriedali lítiové) bolo prelomové v zmysle výdrže. Už v roku 1958 otestovali v praxi svoj „pacemaker“ Švédi. V nemocnici Karolinska Institutet v Solne pri Štokholme fungoval iba tri hodiny, náhradný vydržal dva dni. Prvý pacient Arne Larsson postupne v tele nosil 26 rôznych kardiostimulátorov a zomrel v roku 2001 až vo veku 81 rokov. Iróniou osudu je, že prežil vynálezcu Runeho Elmqvista aj chirurga Aakeho Senninga.

MIKROVLNKA
ODMENA DVA DOLÁRE 

Čokoláda zabudnutá vo vrecku vie narobiť riadnu galibu. Ak by sa však v roku 1945 nezačala roztápať v nohaviciach Percyho Spencera, technika s vojenskou minulosťou, počas experimentu s magnetrónom v laboratóriu firmy Raytheon v americkom Cambridgei v Massachusetts, keď pracoval na projekte súvisiacom s radarmi, možno by sme si dosiaľ zohrievali jedlo zdĺhavo na sporáku. Inovátor, ktorý vinou detstva stráveného v chudobe u blízkych príbuzných absolvoval iba päť tried ľudovej, si okamžite uvedomil, že proces pravdepodobne súvisel s emitovaným elektromagnetickým vlnením. Poslal teda po kukuricu. Netrvalo dlho a boli z nej pukance. 

Komerčné zužitkovanie vynálezu už zďaleka nebolo až také jednoduché a bleskové. Prvá mikrovlnka RadaRange z roku 1947 merala 168 cm, vážila 340 kg a s použitím inflačnej kalkulačky by dnes stála zhruba 50 000 USD. Pre prípadných individuálnych zákazníkov teda bola absurdne masívna, prudko nerentabilná a veru aj pomerne desivá. Zopár odberateľov sa však našlo v segmente HoReCa. 

Archetypálna mašina sa na akciu pripravovala až 20 minút, zato však poskytovala aj 10-násobný výkon oproti súčasným verziám. Zemiak uvarila za 30 sekúnd, zaspomínal si Spencerov vnuk Rod a dodal: „Mikrovlnka bola najväčším marketingovým neúspechom Raytheonu. Dôvod bol rovnaký ako pri mnohých iných zlyhaniach. Tvorcovia si síce uvedomovali prínos, ale nerozumeli trhu.“ 

Mikrovlnky sa podarilo rozmerovo, hmotnostne aj cenovo stlačiť na únosnú mieru až koncom 60. rokov, bežnou súčasťou kuchýň sa stávali od polovice 70. rokov. Percy Spencer sa toho nedožil, skonal 8. septembra 1970. Za svoj patent kedysi dostal od zamestnávateľa odmenu dva doláre.

KORNÚTOK
KOMUNITNÝ PRENOS 

Isteže by sme sa jej nevedeli nabažiť ani zo servírovacieho tanierika či mištičky. Niet však nad komótnu letnú prechádzku so zmrzlinou v ruke. Praktický a zároveň chutný bezodpadový take-away tu zrejme bol v rôznych improvizovaných podobách už dávnejšie, ale nadobro ho prostredníctvom svojej masovosti spopularizovala putovná svetová výstava Expo 1904 v americkom St. Louis v Missouri. 

Aj v tomto prípade platilo: z núdze cnosť. Keď sa zmrzlinárovi Arnoldovi Fornachouovi minuli v jeho stánku papierové kelímky, pohľad mu skĺzol na tenké chrumkavé oblátky z produkcie Ernesta Hamwiho. Zopár ich od suseda kúpil a hľa – bol tu jedlý kužeľovitý kornútok. 

Problémom pre historikov je, že sa nájdu aj dobové pramene prisudzujúce tento nápad vice versa Hamwimu. Navyše, stať História zmrzlinového kornútka v rámci prestížnej webovej kuchárky What’s Cooking America Lindy Stradleyovej konkretizuje, že Hamwiho pomkol zamestnanec Nick Kabbaz (a jeho brat Albert), oveľa neskôr prezident St. Louis Ice Cream Cone Company. Aby toho nebolo dosť, o slovo sa hlási aj akýsi Abe Doumar, respektíve jeho rodina. Práve on vraj počas predmetného podujatia, ktoré na ploche 500 hektárov trvalo sedem mesiacov a prilákalo dovedna 18 miliónov návštevníkov, inšpiroval Hamwiho i ďalších obchodníkov. 

Spomenutá Stradleyová zároveň – aby pochýb nebolo dosť – vymenúva, že iné zdroje sa prikláňajú k autorstvu Charlesa Menchesa a ignorovať nemožno ani spomienkový optimizmus pokračovateľov Davida Avayoua... Jednoducho: stánkov so zmrzlinou sa na tejto akcii nachádzalo zhruba 50, skutočné udalosti sú sotva rekonštruovateľné a treba sa asi uspokojiť s konštatovaním, že už v tom čase poznali slovné spojenie komunitný prenos. 

Koniec koncov, Stradleyová trochu vágne píše o nemeckom Düsseldorfe už z konca 19. storočia, veľmi povedomá vychytávka sa nachádza v súpise receptov od Francúza Juliena Archambaulta z roku 1825 a v roku 1888 na to nadviazala Angličanka Agnes Marshallová. Začiatkom 20. storočia, ešte pred výstavou v St. Louis, si zariadenia na fabrikovanie kornútkov netradičnejších tvarov nechali s rozostupom jedného roka patentovať dvaja talianski kulinári: najprv Antonio Valvona a potom Italo Marchioni. 

V rámci tejto sféry je to trochu sporné aj s nanukovou paličkou, ale najčastejšie citovaný príbeh sa točí okolo Francisa Williama Eppersona. Náhoda ani v tomto prípade nechýbala. „Frank“ ako 11-ročný zabudol na verande pohár limonády aj s drievkom na miešanie. V noci bolo pod nulou a zvyšok si ľahko domyslíte. Epperson potom už ako 28-ročný predajca nealkoholických nápojov v Oaklande ponúkol svoj osviežujúci výmysel na hasičskom bále a pod vplyvom veľkého úspechu si ho dal patentovať ako Epsicle, neskôr Popsicle, čo je dnes všeobecné anglické pomenovanie pre mrazenú lízanku. Inak, generalizujúci pojem nanuk sa k nám votrel z češtiny a vychádza z nemého dokumentu Nanook of the North režiséra Roberta J. Flahertyho z roku 1922. Nanuk v inuitčine označuje mytologického panovníka bielych medveďov.

SEKUNDOVÉ LEPIDLO
KRUH SA UZAVREL

Písal sa rok 1942, zúrila druhá svetová vojna a situácia na frontoch sa ešte len začala obracať v prospech protifašistických síl. Príkaz od spojeneckej mašinérie znel jasne: Vyrobte plastové zameriavače na zbrane. Americký chemik Harry Coover vo výskumnom centre spoločnosti Eastman Kodak sklamane zistil, že kyanoakrylát sa na to vôbec nehodí. Akurát sa neodbytne družil so všetkým, s čím prišiel do kontaktu. 

O deväť rokov neskôr sa táto látka ako jedna zo stoviek alternatív vrátila do hry pri skúmaní žiaruvzdorných polymérov v rámci vývoja krytov pilotných kabín. Člen vývojárskeho tímu Fred Joyner naniesol medzi šošovky refraktora vzorku s číslom 910 a po chvíľke, keď lepkavá hmota stvrdla, vystrašene referoval o nezvratnom poškodení drahého prístroja. Coover sa nepridal k jeho zdeseniu: zažil svoj heuréka okamih a povýšil hendikep tejto substancie na benefit. 

Super Glue alebo – ak nedbáte – sekundové lepidlo uviedli na trh v roku 1958 pod značkou Eastman 910. Je dokonalým príkladom toho, ako môže výsledok vojenského výskumu nečakane preniknúť do civilnej každodennosti. Ba dokonalým príkladom na druhú, lebo kruh sa uzavrel, keď zdravotníci v prvej línii počas vietnamskej vojny sprejovali rany práve kyanoakrylátom. Redukovali tým krvácanie a získavali pre pacientov vzácny čas na prevoz do poľných nemocníc. V chirurgii sa špeciálna medicínska verzia používa dodnes. 

Mimochodom, keď sa kyanoakrylát dostane do styku s prírodnými vláknami, polymerizácia je natoľko exotermická, že pri vhodnom pomere môže viesť k vzniku ohňa. Odporúčame overovať si to na vatovom tampóne – opatrne a radšej niekde vonku.

LSD
BICYKLOVÝ DEŇ 

Mystický švajčiarsky chemik Albert Hoffmann v novembri 1938 syntetizoval v laboratóriách spoločnosti Sandoz v Bazileji dietylamid kyseliny lysergovej. Urobil tak v rámci programu na hľadanie medicínsky osožných derivátov ergotových alkaloidov. LSD – pod touto skratkou je príslušný halucinogén oveľa známejší – v malom množstve omylom okúsil v jedno piatkové popoludnie. „Ponoril som sa do akejsi odnože opitosti, ktorá nebola nepríjemná a charakterizovala ju extrémna imaginácia,“ zapísal si do diára. 

Zážitok ho zaujal do takej miery, že už o niekoľko dní, v pondelok 19. apríla 1943, podstúpil cielený experiment s touto psychotropnou látkou. Koľko ich odvtedy bolo – cez deti kvetov až po slovenskú politickú scénu súčasnosti? Kým nastúpili prvé účinky, chemik zamieril na bicykli domov. Societa podľa toho každoročne sprisahanecky oslavuje „bicyklový deň“. 

Sám Hoffmann priznával stovky tripov, neprestával však verejne upozorňovať na silu a potenciálnu nebezpečnosť tejto drogy. Zdôrazňoval, že mu nikdy nešlo o blaho spojené s intoxikáciou. LSD považoval za pomôcku pri snahe dôkladnejšie precítiť a pochopiť jednotu človeka s prírodou. Percepcia tejto previazanosti mala preňho od raného detstva atribúty priam náboženského zjavenia a bola hybnou silou jeho súkromného aj profesijného života, napísal Craig Smith pre New York Times. 

Hoffmann sa dožil požehnaných 102 rokov, skonal na infarkt 29. apríla 2008. V roku 1979 mu vydali knihu LSD: moje problémové dieťa. Bol kamarátom Timothyho Learyho, Allena Ginsberga či Aldousa Huxleyho a burcoval proti povrchnému rekreačnému užívaniu drog. Poukazoval na nevyhnutnosť stavať sa k nim spôsobom, akým primitívne kmene velebili posvätné psychoaktívne rastliny – s pokorou a spiritualitou. 

Veru, stačilo trochu imaginácie podkutej poznatkami a náhoda nám dala aj röntgen, inzulín, chinín, dynamit, bakelit, teflón, zicherky, vulkanizovanú gumu, plexisklo, nalepovacie poznámkové lístky, zápalky, čajové vrecúška, brandy či čipsy s kolou. Objavitelia to mohli osláviť šampanským – šumivé sa totiž kedysi tiež zrodilo zásluhou priaznivej zhody okolností.

Galéria obrázkov